Baletka a pedagogička Nora Gallovičová tvrdí: Nie som afganská žena. Jej manžel o nej rozpráva: Moja žena je sfinga. FOTO SME - PAVOL MAJER

Svadbu mali 1. októbra 1988. Vtedy už ich vzťah trval vyše štyroch rokov. Ako však svorne hovoria, nebolo kam sa ponáhľať. Obaja práve začínali pôsobiť v divadle, ktoré si vyžadovalo všetok ich čas, a keďže chceli obstáť, na istú dobu tomu podriadili aj svoje súkromie.

Nemôžem byť iba hosť

Napriek tomu Nora Gallovičová, niekdajšia popredná sólistka baletu SND a dnes i pedagogička, tvrdí, že označenie dvojkariérové manželstvo v ich prípade celkom nesedí. ,,To je termín, ktorý predpokladá rivalitu partnerov, ale my obaja sme vopred vedeli, do čoho ideme. Navzájom sme rešpektovali, čo robíme a na základe toho sme si postupne vytvárali spôsob nášho spolužitia.“

Člen Činohry SND Ján Gallovič hovorí, že ich manželstvo síce najlepšie charakterizuje termín systematická improvizácia, no im sa osvedčila. ,,Keď ešte Nora aktívne tancovala, rozhodovalo, kto má práve pred premiérou. Ten bol na prvom mieste. A druhý sa zatiaľ staral o zákulisie, o to, aby domácnosť fungovala a neskôr aj o našu dcéru Sašku. Vlastne, takto žijeme i dnes. Keďže pracovných záväzkov máme, našťastie, stále obaja dosť, približne raz za týždeň sa vopred dohodneme, kto má kedy čas a kto čo urobí. Máme tiež kalendár, kde si všetko zapisujeme a potom podľa potreby aj improvizujeme. Ale keďže jeden z nás stihne každý deň i navariť, pretože Saška nechodí na obedy do školskej družiny, zrejme to celkom ide.“ Ján Gallovič dodáva, že pritom rozhodne nikto z nich nedelí domáce práce na mužské a ženské a ,,okrem toho, keby som aj náhodou mal tendencie objavovať sa v byte iba ako hosť, Nora by ma hneď upozornila, že mi nie je ochotná robiť slúžku. Alebo, že nie je žiadna afganská žena. Keď jej napríklad pošlem esemesku, či je doma všetko v poriadku, odpovie mi, že áno a aj v mene našej trinásťročnej Sašky sa podpíše ako ,,tvoje afganské ženy v domácnosti“.

Prechádzka pomôže

Chod domácnosti zvládajú Gallovičovci už niekoľko rokov bez akejkoľvek cudzej výpomoci. ,,Úprimne povedané, keď sa nám narodila dcéra, bez Norinej mamy by to bolo ťažšie. Kompletne sa o Sašku starala a dokonca sme u nej, v centre mesta, cez týždeň i bývali. A do vlastného bytu v Petržalke chodili viac-menej len cez víkend. Potom, o čosi neskôr, sme síce mali jednu veľmi milú paniu, ale čoskoro nám bolo jasné, že takto nám vlastne pribudol do domácnosti ďalší člen a všetko sa organizačne ešte komplikuje. No najmä, že sa nám z rodiny vytráca komunikácia a Sašku ukracujeme o našu prítomnosť.

Mohli by sme pracovať s pocitom, že je o ňu dobre postarané, ale vlastne by sme ju vídali iba ráno, keď ešte spí, a večer, keď už spí. Radšej sme preto prehodnotili niektoré aktivity a zladili si ich tak, aby sme boli dostatočne spolu, náš byt tiež vyzeral k svetu a aby sme sa sa skutočne sústredili v práci iba na najpodstatnejšie.“

Pochopiteľne, ani u nich nie je vždy iba idyla. Podľa Nory Gallovičovej je však hlavné, že o problémoch vždy dokážu hovoriť. ,,Iste, aj my sa hádame. Ide však o to, či pritom po sebe hádžete popolníkmi, alebo vám ide o riešenie.“ Keď ho hneď nenájdu, osvedčilo sa im istý čas nechať problém ,,uležať“, prípadne kvôli vychladnutiu emócií odísť na chvíľu do svojej izby. Ale ako dodáva Ján Gallovič, ,,pomôže i prechádzka“.

Je prvým človekom

A prečo ich manželstvo vydržalo i v čase, keď sú rozvody bežnou záležitosťou? Vraj, to by aj sami radi vedeli. Pre Jána Galloviča je však podstatné, že ešte stále môže svoju ženu obdivovať. ,,Ja jej už od začiatku fandím vo všetkom, čo v balete dosiahla a čo teraz realizuje v pedagogickej praxi a spolupráci s rôznymi súbormi u nás i v Čechách. A keď mám akýkoľvek problém, Nora je tým človekom, za ktorým vždy idem ako za prvým. Lebo ma nielen vypočuje, ale aj poradí, pomôže hľadať riešenie. Ale keď treba, povie mi aj názor, ktorý síce nemusí byť príjemný, no obvykle sa ukáže ako správny.“

Spoločné puto - hudba

Ona zasa vyzdvihuje schopnosť počúvať sa navzájom, obojstrannú toleranciu, rešpektovanie rovnosti v partnerskom vzťahu a práva na vlastnú sebarealizáciu. ,,Pridala by som však i právo na súkromie. Teda na skutočnosť, že aj v partnerskom vzťahu má každý právo na kútik v duši, do ktorého mu nevidí ani inak najbližší človek.“ Ján Gallovič tvrdí, že práve toto ,,som sa pri Nore naučil veľmi rýchlo. A ani dnes sa netajím tým, že moja žena je sfinga. Že v súvislosti s ňou mám stále pocit istého tajomstva, ktoré síce môžem poodhaliť, ale ktorého sa zrejme nikdy celkom nedopátram.“

Obaja zdôrazňujú i spoločné záľuby. Na prvom mieste je, pochopiteľne, divadlo, ale hneď po ňom nasleduje hudba. Dobrý džez, klasika… ,,Práve včera sme spolu počúvali cédečko s nahrávkami J. B. Lullyho. Kúpila som ho síce k Vianociam, ale akosi sme nevydržali.“

Nuž a iba mimochodom. Blížiace sa Vianoce prežijú v Bratislave. Vraj celkom klasicky. S dcérou, s darčekmi, ktoré ešte nemajú celkom skompletizované, a už na Štefana bude Ján Gallovič znovu stáť na javisku.

Autor: Jana Lukáčová