Katarína Kolníková sa narodila 20. 4. 1921 v Radošine. Od roku 1947 až do dôchodku v roku 1979 pracovala v materskej škôlke. Od začiatku 30. rokov sa venuje ochotníckemu divadlu, členkou Radošinského naivného divadla je od roku 1970. Hrá v ňom dodnes, hoci už len sporadicky. Je najvýraznejšou predstaviteľkou ženského insitného umenia na Slovensku. Okrem divadla účinkuje i v televízii, rozhlase, aj vo filme. K jej minuloročnému životnému jubileu jej vyšla kniha Stanislav Štepka… a já, Katarína Kolníková.
V koledách sa síce spieva „radujme sa, veseľme sa“, no pre mnohých sú Vianoce späté s nostalgiou, či dokonca smútkom. Najmä pre tých, čo sú osamelí. Za všetkých to vyjadril rozprávkar Hans Christian Andersen v Dievčatku so zápalkami. Toho, kto počúva spomienky Kataríny Kolníkovej, napadne, že aj ona bola vlastne tak trochu dievčatkom, čo nakúkalo cez okná na spokojné rodinky. Mala dvadsaťštyri rokov, keď od nej odišiel muž. Dnes je to päťdesiatšesť rokov, čo naposledy spočinula v mužskom objatí. Možno práve preto, že jej život bol až rozprávkovo strastiplný, zostarla na rozprávkovú babičku. Milú, pokojnú. Jej reč je plná archaizmov, život plný príbehov.
Katarína Kolníková už pomaly javisko RND opúšťa a uvoľňuje miesto mladším. FOTO – PAVOL MAJER
Čo robíte po celé dni?
„Raz do mesiaca hrám Štedrý divadelný, okrem toho čítam, voľačo si píšem…“
Čo spisujete?
„Ale, také úryvky zo života.“
Chystáte ďalšiu knihu?
„Už som ju napísala, zatiaľ mi ju však z vydavateľstva nevzali, vraj je veľmi smutná. Nemôžem za to, že som sa narodila v najväčšej biede, v dvadsiatom prvom roku a moje deti prišli na svet zase cez vojnu. Prvé v štyridsiatom prvom, a tak to išlo rok po roku. Štyri za päť rokov.“
Takto ste si to plánovali? Tak ste to chceli?
„Joj, my sme nevedeli, že sa to dá chcieť. Brala som ich, ako pánboh poslal. Myslela som si, že to ja som na vine, lebo som z rodu, kde moja mama mala deväť detí, babka asi desať, dva razy dvojičky. Takže aj ja asi budem z rovnakého plodného válova. Muža som považovala za múdreho, lebo mal sestru detskú lekárku, sem-tam aj čítaval jej knihy. Lenže, bol to tiež obyčajný chlapec z dediny, ani on nevedel, čo sa môže a čo nie.“
Možno by ste ratolestí mali ešte viac, keby váš muž neopustil rodinu a neodišiel do sveta. Bolo to už pred šesťdesiatimi rokmi, ale predsa, ešte si na neho občas spomeniete?
„Najmä na Vianoce. Keď boli deti malé, vždy som musela aj pre neho nachystať tanier, dať oplátku, orechy, rovnako ako ostatným. Do poslednej chvíle čakali a keď zase nikto neprišiel, plakali. A ja som všetko rozdelila medzi ne.“
Vy ste verili, že sa vráti?
„Áno, dlho. No on sa neozval ani jedinký raz.“
Mal to tam ťažké, alebo to bol iba ľahtikár?
„Čo ja viem? Asi bol skôr ľahtikár. Aké pekné slovo, dávno som ho nepočula. Nuž, ale bol mladý, on mal dvadsaťšesť, ja dvadsaťštyri.“
Keď ste sa zosobášili?
„Čoby, keď sme sa rozišli. Čakala som štvrté dieťa. Vôbec som nevedela, kam išiel, jednoducho sa pobral s frontom. Neskôr som sa dozvedela, že bol aj v nejakom lágri v Rakúsku a že skončil v Kanade, kde sa za neho zaručili Slováci.“
Boli ste zaľúbená, keď ste sa brali? Bola to veľká láska?
„Aj áno. Ale viete, láska v tých časoch. Dôležité bolo, že bol gazdovský chlapec a ja chudobné dievča. Nemáte šajnu, aké boli rozdiely medzi tými, čo mali kone, kravy, role, a tými, čo nemali nič. Dobre, že sme mali aspoň malú izbičku a kuchynku, kde sme bývali, a nemuseli hľadať po dedine, kto nás pritúli. Strašná bieda.“
Nuž ale, páčil sa vám, alebo to bolo racionálne rozhodnutie?
„Ani si už nepamätám. Vedel tancovať, bol vysoký – to bolo dôležité. Navyše, ja som príliš pekná nebola. Vpredu som mala kolozub, chodila som slúžiť na panské. Vlastne ani neviem, čo na mne videl. Možno, že som bola dobrá, milá?“
Tých päť rokov, čo ste žili spolu, bolo pekných?
„Ale hej.“
Jeho rodina vám pomáhala, keď vás opustil?
„Spočiatku trochu. Ale keď najviac bolo treba, keď deti chodili do školy, boli po internátoch, vtedy už ani nie. Viete, ako to je, zabudne sa.“
Poslal vám aspoň občas pre deti nejaké doláre?
„Nie.“
Hneváte sa na neho za to, čo urobil?
„Viete, ja cítim skôr bolesť. Keď si spomeniem, ako sa ma deti stále vypytovali, kedy príde tatino, a či tatino vedel korčuľovať, a či tatino vedel aj lyžovať. V ich očiach tatino všetko vedel. Čo som na to mohla povedať?“
Vydať vás nechceli?
„Nie, nech pánboh chráni. Strážili ma. Hrala som ochotnícke divadlo a nepáčilo sa im, keď som sa nejakého muža čo len dotkla. Eva mala oči ako gule: ‘Ty si toho uja chytala! Ja nechcem druhého tatina, ja tatina mám!‘ A to som mu len naprávala mašľu pod krkom.“
Deti si otca pamätali? Alebo si ho idealizovali?
„Kdeže, nepamätali. Iba najstarší, troška. Mal štyri, keď muž odišiel.“
Už ste sa potom nikdy nezaľúbili?
„Nie, mňa, moja, nikto nechcel.“
Nuž ale, človek sa zaľúbi, aj keď ho nechcú. Navyše, neverím vám, že za toľké roky vám nedvoril ani jediný chlap.
„Ak sa aj niekto pokúsil, brala som to ako poníženie – sama žena, môžem si na ňu dovoliť! Gánila som, na nikoho necerila zuby. Tam máš ženu, svoje decká, tam sa pozeraj a mne daj pokoj!“
Nechýbalo vám, že sa nemáte ku komu pritúliť?
„Ku mne sa štyri deti v noci túlili a mala som vieru, že muž sa mi vráti. Nuž, nevrátil sa.“
Kedy ste prestali veriť?
„To sa nedá povedať presne. Časom. Snažila som sa o tom nerozmýšľať.
Necítite sa ukrátená o lásku?
„Nahrádzali mi ju štyri deti. A robota. Nemala som kedy príliš sa v sebe paprať. Chodila som prať, žehliť, pomáhať ľuďom na roľu. Vtedy bol dôležitý boj o prežitie.“
S Radošinským naivným divadlom ste sa dostali na americký kontinent. Nepokúšalo vás skúsiť vyhľadať muža?
„Nie. Ale keď sme na letisku čakali, kým všetkých preclia, postavila som sa bokom a dívala na oblohu. Ktorýsi mladý za mnou prišiel, čo robíte, teta Katka? Nuž, dívala som sa na slniečko, ako zapadá, aké je krásne. Bolo také isté ako u nás. Za čím išiel? Čo hľadal? Tráva bola síce troška špinavšia než v Radošine, ale tiež rovnako zelená. Hľadala som rozdiely. A spomínala na bolesť, akú zakúša mladá žena, keď vidí, že iné majú mužov.“
Viete, čo s ním je, či ešte žije?
„Nie, nič sme sa nikdy nedozvedeli. Známi v Amerike mi aj sľúbili, že ho pohľadajú, mysleli si, že je v Chicagu. Ale načo? Keby chcel, našiel by nás. Kto chce, dokáže veľa. Asi nemal záujem.“
Vždy ste mali komediantské sklony?
„Kdeže, skôr som bola utiahnutá. A naivná, až prisprostá. Ale ochotnícke divadlo ma bavilo.“
Možno ste si kompenzovali samotu.
„Najmä som bola na seba hrdá. Vždy, keď som stála vedľa Milana Markoviča alebo Stana Štepku, v duchu som si vravela – ja som to dokázala! Oni majú vysoké školy aj nadstavby všelijaké, a ja nič. A predsa som tu s nimi. Bola by som neviem čo spravila, len aby ma Stanko pochválil.“
Ako znášate, že už hráte iba v jednom predstavení?
„Dobre. Viac by som ani nevládala. Teraz už sú v každej hre tanečné choreografie, vraj je to tak lepšie. Mnohí ale tvrdia, že staré hry boli aj tak najlepšie. Stačili dve stoličky a gitara, päť hercov. Ľudia sa smiali od začiatku do konca. Ale nájdu sa aj veci mimo divadla. Teraz pred Vianocami som robila pre Hodinu deťom, z jednej nadácie ma zavolali za krstnú, vystúpim v silvestrovskom programe, do ktorého mi Daniel Hevier napísal krásnu báseň. Zaujímavé je, že sa mi učila oveľa ťažšie než Stanove texty.“
Je deň, keď máte predstavenie, pre vás výnimočným?
„Je. Už deň predtým sa teším, chystám, premýšľam, čo si oblečiem.“
Čo je podľa vás na starobe najhoršie?
„Že nevládzem, bolia ma nohy, chodím iba s paličkami, nemôžem zájsť do kostola, kedy chcem.“
A pekné?
„Staroba nie je pekná.“
Máte z niečoho strach?
„Aby som nebola sama, vždy mala voľakoho, kto by ma ľúbil. Už som sa ale uspokojila. Viem, že aj keby ma celkom neľúbili moji, tak sú tu cudzí, čo ich poznám. Alebo aj v divadle, tam sú pre mňa všetci ako moje deti.“
Máte pocit, že vás vaši dosť neľúbia?
„Nuž, sú ďaleko. Syn je v Ostrave, nevidím si vnúčence. Nedávno sa narodilo posledné pravnúča. Malé, slabučké, volá sa Laura. Keby bola bližšie, už by som ju videla, postískala si ju. No a jeden syn mi umrel a ten posledný si v Radošine opravuje dom. Zostala som teda iba s dcérou.“
Ako vyzerajú vaše Vianoce?
„Už pár rokov sme len my dve s Evou. Stále si však Štedrý večer robíme rovnako, ako ma učila ešte moja mama. Na stole nesmie chýbať svätená voda, oplátky, orechy, potom požehnanie, modlitba, štedrovečerná večera. Akurát krížik medom na čelo si už nerobíme. No rada si spomínam, ako som ich kedysi sama deťom robila, aby boli zdravé a dcérke, aby ju chlapci ľúbili. Na to sa Eva hnevala.“
Kto varieva štedrovečernú večeru, vypeká koláčiky?
„Teraz už len Eva. Ale keď chce, rada pomôžem. Plechy vymastím, pochystám, poumývam. No ona najradšej všetko robí sama. Vraví, mami, nemotaj sa mi tu, nechaj, ja to spravím!“
A čo darčeky? Túžite po niečom?
„Ani nie. Papuče mám, na Katarínu som dostala voňavú guličku pod pazuchy.“
A máte aspoň nejaké nesplnené želanie, čo by vám mal ešte dopriať život?
„Ani by som nepovedala. Som vďačná za každý obyčajný deň, keď vidím, že slniečko svieti.“
Ako budete oslavovať Silvestra?
„Asi ma kamarátka Marcelka vezme do Trnavy. Chodila k nám do divadla, tam sme sa skamarátili. Budem u nej tri – štyri dni, zájdeme do kostola, povozí ma autom.“
Vydržíte hore až do polnoci?
„Pravdaže, nejdeme spať. Vždy čakáme na polnoc, počúvame, ako odbíja dvanásť. Veď Silvester je iba raz do roka.“
