Toto je naozaj historická snímka. Jednak má už dobrých tridsaťdva rokov a potom zachytáva jedny z mála Vianoc, ktoré rodina Olda Hlaváčka nestrávila na horách, ale v Bratislave. (Ivo Hlaváček prvý zľava.)
Koľkokrát už Emília Vášáryová, Martin Huba, Marián Labuda alebo Zdeněk Svěrák odpovedali na otázky, čo pre nich znamenajú Vianoce a ako ich zvyknú oslavovať? Nuž toľkokrát, že im medzitým už stihli odrásť deti, pozakladať si vlastné rodiny a založiť vlastné vianočné tradície. A tak sme pre zmenu oslovili ich. Deti známych osobností, ktoré sa už dávno postavili na vlastné nohy. Aby prezradili vlastné postrehy, čo to obnáša vianocovať s úspešnými, no zaneprázdnenými ľuďmi, čo si najjasnejšie zapamätali z Vianoc, keď boli malí, čo z rodinných tradícií prevzali a čomu sa naopak radšej vyhli.
Martina Hubová: Nerušiť, otec pečie pajgle!
Martina Hubová sa nestala tanečnicou ako mama, ani herečkou ako otec, zato však podedila po rodine Hubovcov vzťah k horám. Scenáristka dokonca kvôli nim opustila Bratislavu a dnes žije s vlastnou rodinou v Poprade. Tam bude s manželom a dvoma dcérkami aj štedrovečerať, s rodičmi v Bratislave sa stretne pri veľkom rodinnom obede na prvý sviatok vianočný. I keď Martina hory miluje, keď bola malá, Vianoce na lyžiach neprichádzali do úvahy. So sestrou trvali na tom, že 24. decembra treba byť doma.
Ako si Martina spomína na typické hubovské Vianoce? Napríklad, že ako jediná z rodiny sa od rána postila.
„Otec vždy robil na obed rožky zaliate mliekom, ale ja som ich nejedla, takže okolo šiestej večer som už začínala byť agresívna. Naši sa snažili, aby sme sa navečerali do ôsmej, nie vždy sa to podarilo, lebo na Štedrý deň sa ešte veľa vecí dokončilo.“
Hoci Martina so sestrou prestali veriť na Ježiška pomerne skoro, rodičia sa chceli, aby bol stromček s darčekmi prekvapením, preto deti na Štedrý deň veľa povinností nemali a mohli nerušene pozerať rozprávky. Nepomáhali ani so zdobením, ani s varením.
„Šaláty, to bol mamin biznis, otec bol zase na kapra. V živote ho nevyprážal nikto iný. Keď som sa podujala robiť si Vianoce s mojou rodinou, konzultovala som s ním, ako z ryby vlastne zodrať tú kožu. Myslím, že, chudák, rybu aj zabíjal, ale isto to neviem, lebo sa to dialo mimo nás. V Poprade sa teraz vždy snažím presvedčiť predavača, aby to spravil za mňa. Rybu kupujem zásadne na poslednú chvíľu, aby sa hneď spracovala, žiadna vaňa. Spomínam si však na jedny Vianoce, keď sme mali kapry dva. Otec nemal čas, a tak výnimočne poveril kúpou mňa, no potom mu to nedalo a predsa len rybu priniesol. Jeden kapor teda prežil a po Vianociach sme išli na Železnú studničku pustiť ho do vody.“
Pre Martinu by však bratislavské Vianoce neboli Vianocami bez otcových orechových závinov.
„To je hlavný vianočný program, že otec pečie bratislavské ‘pajgle‘. To je asi najvýznamnejšia vec Vianoc, vtedy musí byť v rodine, a najmä v kuchyni, absolútny pokoj. Ešte tak pomocné práce môžeme vykonávať, ale inak si všetko sám melie, mixuje, mieša, mastí.“
Na Vianoce sa v rodine Martina Hubu vždy jedli oplátky s medom, prekrajovali jabĺčka, odriekala krátka modlitba. Televízia sa už večer nezapínala, pre deti však bolo veľké morenie, že sa najprv večeralo a až potom prezerali darčeky. Chodilo sa aj na polnočnú omšu, ale skôr išlo o peknú prechádzku. Vianočné tradície Martina priniesla aj do manželovej rodiny, kde sa dovtedy Vianoce príliš nedodržiavali. Nuž a ako vlastne vyzerá jej podtatranský Štedrý deň?
„Na rozdiel od našich sa mi zatiaľ darí nachystať si všetko dopredu, takže 24. môžeme ísť na celý deň von. Buď na prechádzku, alebo lyžovať, ako dcérky rastú, je to z roka na rok lepšie, a domov ideme večer už len upražiť toho kapra.“
Tandem Svěrákovcov bude aj na Vianoce, tak ako pri preberaní Oscara a všetkých úspešných filmoch, spolu. FOTO – ČTK Jan Svěrák: Od otca by som chcel pod stromček nový scenár
Za svoj školský film Ropáci dostal Jan Svěrák (1965) študentského Oscara. Jeho celovečerný debut Obecná škola bol na „pravého“ Oscara nominovaný, najvyššiu filmársku poctu získal pred piatimi rokmi za Kolju: krátko potom, čo prekročil tridsiatku. Tmavomodrý svet síce americkí akademici do nominácií na Oscara nevybrali, ale v Čechách lámal divácke rekordy. Hovorili mu dieťa Šťasteny či zázračné dieťa. Nedá sa mu uprieť talent, ctižiadosť, usilovnosť, až puntičkárska precíznosť a k tomu mediálne vďačné vystupovanie chytrého, usmievavého „slušniaka“, ktorý je súčasťou jeho marketingového „ťahu na bránu“. Okrem Ropákov mu vo všetkých spomenutých filmoch hral jeho otec Zdeněk Svěrák (1936), ktorý bol zároveň tvorcom scenára. Jan Svěrák má na všetky pochybnosti odpoveď. Tvrdí, že iní takí dobrí scenáristi jednoducho nie sú a že on i jeho otec dosť pochybujú sami o sebe.Jan Svěrák si pod tohtoročný stromček zaželal originálny darček. „Hľadáme kvalitnú a zaujímavú tému na nový film a práve to by som si želal dostať na Vianoce pod stromček. Zatiaľ však vôbec netuším, do akej oblasti sa vydáme tentoraz. Hľadanie námetu je veľmi náročná práca a môže trvať týždeň až päť rokov.“
Ako káže rodinná tradícia, úspešný tandem Svěrákovcov bude na Vianoce opäť spolu. Len sa ešte nevie, kde sa budú rozdávať darčeky. Či u syna, alebo u otca – v Prahe alebo na chate na Šumave.
„Zvykneme to striedať, ale najradšej mám, keď si pre darčeky ideme k rodičom. Vyvoláva to u mňa spomienky na detstvo. To bolo čarovné. Otec vždy robil okolo toho rituál, ktorý sa so železnou pravidelnosťou opakoval každý rok. A ja s mamou sme boli pozorní prizerajúci sa. Občas nás do svojho programu vtiahol, napríklad, keď od nás chcel, aby sme v dramaturgicky presne určený čas zapli sviečky na stromčeku. On potom zacengal zvončekom a povedal pamätnú vetu: Zapamätajte si túto chvíľu, lebo keď sa bude o rok opakovať, budeme už o rok starší. Potom prišli na rad darčeky a až potom bola večera. To som si zase u mamy vydupal ja. Doteraz si pamätám na jeden krásny dar. Mal som asi desať a pod stromčekom som objavil veľké krásne auto na diaľkové ovládanie. Pamätám si však aj také Vianoce, keď sa ma moji rodičia – ako učitelia češtiny – rozhodli vychovávať. Mal som tam haldu kníh. Keď mi kamarát Péťa ukázal nový bicykel, chcel som utiecť kdesi ďaleko. Ale inak to bolo pôvabné. A prečo mám ešte rád zimu? Mám rád všetky ročné obdobia, ale na zime sa mi páči, že sa dá ísť niekam do tepla.“
Tomáš Vášáry: V Grande Ježiško nezvonil
Tomáš Vášáry sa raz v puberte zmienil pred mamou, že premýšľa o herectve. Emília Vášáryová vraj spopolavela, no keďže vedela, že syn je tvrdohlavý, nevyhovárala mu to. Iba navrhla, že ona sa na škole hanbiť nebude, tak poprosí komisiu, aby sa na neho prišla pozrieť domov. A Tomáša podobné plány raz a navždy prešli. Vyštudoval geológiu a dnes stojí na čele reklamnej agentúry. S odstupom rokov sa domnieva, že mama zapochybovala o jeho talente (vraj celkom oprávnene) asi po tom, čo sa ako dvanásťročný podujal zorganizovať vianočný program pre rodinu. „Navliekol som si školský oblek, k nemu dreváky, napísal si scenár a všetkým spieval, hral na klavíri. Keď vidím fotky z toho večera, je mi to strašne smiešne a som šťastný, že som na herectvo nešiel.“Vianoce, keď malý Tomáš pripravil vianočný program v byte na Klemensovej, kde vtedy bývali nielen s mamou a jej druhým manželom Milanom Čorbom, ale aj s babkou a tetou Magdou, neboli však vôbec typické. Typické Vianoce boli v tatranskom hoteli Grand. V Bratislave vlastne sviatkovali už len raz, keď Tomáš aj mama mali naraz nohu v sadre.
„Mama spadla z rebríka, keď niečo hľadala a zlomila si pätu, ja som mal zase zlomený členok z päťboja. Ten rok sa teda do Grandu nešlo.“
To, že rodina chodí vždy na Vianoce do hotela, bral Tomáš ako fakt. Mama má voľno len pár dní do roka a bude pre ňu lepšie, keď si oddýchne a nebude sa stresovať, čomu sa žiadna žena pri príprave domácich Vianoc nevyhne.
„Nezdalo sa mi to nepatričné ani neosobné. Bral som ako samozrejmosť, že okolo dvadsiateho druhého sme vlakom alebo autobusom vyrazili s mamou, Milanom a bratom Melom do Starého Smokovca. Všetci poriadne nabalení, lebo okrem batožiny každý niesol i prídavný vak s darčekmi.“
Hoci sa nevianocovalo doma, rituály sa dodržiavali. Najmä tie, ktoré si mama priniesla ešte zo svojej štiavnickej rodiny. Najviac sa vždy tešil, že asi dva týždne pred Vianocami piekli s mamičkou medovníky. Ani v hoteli nikdy nechýbali oplátky, stromček na izbe a každý dostal krížik medom na čelo.
„Akurát, že by zvonil Ježiško, to nebolo. To robím až teraz, so svojimi deťmi, ktoré na Ježiška úspešne veria, hoci sú obaja už školáci.“
V spomienkach na Vianoce v Smokovci sa Tomášovi vybavuje najmä sneh, lyžovačka a malý kostolík hneď oproti hotelu, kam s mamou chodili na polnočnú omšu.
„Spomínam si tiež, že hotelovú večeru podávali na dve rundy, lebo bolo veľa hostí. A že na večeri sme sa vždy hádali, či si dáme kapra. Nakoniec si ho nedal skoro nikto, aj tí, čo jedli ryby, si radšej objednali pstruha, a ja rezeň.“
Keď sa Tomáš oženil, automaticky prevzal model Vianoc z manželkinej rodiny.
„Na chalupe v Budmericiach teraz zažívam typické rodinné Vianoce. Sú spojené s množstvom zhonu a kriku, ale aj príjemných vecí. Veľmi sa mi páči, že Dorotka s Honzíkom, hoci už majú šesť a desať rokov, stále veria na Ježiška a že sa im zjaví zlaté prasiatko. Honzíkovi to síce už vŕta v hlave, cez rok sa racionálne zamýšľa, že je to asi hlúposť. Najmä keď má spolužiaka, ktorý si s mamou nakupuje darčeky. Ale napriek tomu, keď na Štedrý večer zazvoní zvonček a on vletí do izby s rozsvieteným stromčekom, podľa rozžiarených očí viem, že minimálne vtedy na Ježiška naozaj verí.“
Ivo Hlaváček: Vianoce na horách pokračujú
Ivo Hlaváček vyštudoval herectvo. Podobne ako otec Oldo, vždy inklinoval viac k humoru, dodnes jazdí so zábavným programom po Slovensku. Ťažiskom jeho práce je však Činohra SND, kde je asistentom réžie. Je teda zamestnaný v divadle, preto mu ani v dospelosti nerobí problém pokračovať v rodinnej tradícii – sláviť vianočné sviatky na horách.
„Iba keď som bol celkom maličký, boli sme cez sviatky doma. Sme lyžiarska rodina a v divadle je až do 26. decembra voľno, cez Vianoce sa teda vždy chodilo lyžovať.“
Niektorí ľudia sa pozastavovali – na Vianoce a nebyť doma? Ivo má však na Vianoce na horách najkrajšie spomienky.
„Chodievali sme veľká partia, dvadsiati, tridsiati, herci, futbalisti, speváci, vždy bola skvelá zábava. Aj na Štedrý deň sme lyžovali, hoci kratšie, vlekári tiež chcú stihnúť večeru s rodinami. Po lyžovačke sme sa osprchovali, pekne obliekli a išli do reštaurácie, kde nám uvarili, o čo sme požiadali. Ani v hoteli nechýbal vyprážaný kapor, oplátky, orechy.“
Stromček však mávali Hlaváčkovci aj doma. Po návrate z lyžovačky si robievali ešte jedny Vianoce.
„Ako Rusi, na Silvestra, aby sme neprišli o Štedrý večer doma. Okrem toho by bola hlúposť vláčiť všetky darčeky do hôr. Takto sme sa na ne tešili o týždeň dlhšie ako iné deti.“
Vianočné sviatky si Ivo pamätá naozaj ako dni plné pohody a pokoja.
„U nás slávnostná atmosféra zavládla na Mikuláša a trvala do Silvestra. Bolo to vďaka mame, a kým žili, i babičke a starej mame, ktoré všetko dokázali ukočírovať, aby nebol zhon a naháňanie.“
Dodržiavali sa i niektoré zvyky. Napríklad sa odlievalo olovo, prekrajovali jabĺčka, púšťali po vode orechové škrupinky. Nikdy sa nepozeral televízor, ale všetci spoločne hrávali spoločenské hry. A verilo sa, že darčeky nosí Ježiško.
„Rodičia to vždy tak presvedčivo narafičili, že som na Ježiška veril veľmi dlho. V prvej triede mi síce v škole oznámili, že darčeky dávajú rodičia, z čoho som bol veľmi sklamaný, ale otec ma dokázal presvedčiť, že to nie je pravda. Takže som veril ďalej, fakt až do jedenástich. Keď som zistil, že predsa len Ježiško neexistuje, začal som mať k Vianociam iný vzťah, no stále ich mám rád. Najmä preto, že je celá rodina pohromade.“
Nebude to inak ani tento rok a opäť na horách.
„Hoci otec má už sedemdesiat a mama o štyri roky menej, stále lyžujú. Takže idú aj s mojou rodinou do Tatier. Akurát brat Oldo zostane doma. Chce si užiť Bratislavy, lebo osem rokov pôsobil na veľvyslanectvách v Ríme a v Indii, pre neho sú teraz bratislavské Vianoce vzácne.“
Martin Marenčin: Zažil som ozajstné elektrické Vianoce
Rodičia fotografa Martina Marenčina pochádzajú z dvoch koncov republiky – otec, spisovateľ Albert Marenčin, z Bystrého nad Topľou na východe Slovenska, mama od Piešťan. Všetky Vianoce, ktoré si z detstva pamätá, prežili s rozvetvenou Marenčinovskou rodinou práve v Bystrom u starých rodičov.
„Na čo si mám spomenúť? Sú to hlavne desaťhodinové cesty vlakom, v lepšom prípade autom, vo fujavici. Z otcovho pohľadu to bolo idylické miesto, z maminho ani tak veľmi nie. Podmienky boli trochu kruté: studená voda, latrína, osobná hygiena v kuchyni. Ale my deti sme to nevnímali, veľmi rád si na to spomínam,“ hovorí Martin.
Celá rodina sa schádzala v starorodičovskom dome, bola to taká polosamota. Všetko sa dialo v kuchyni s velikánskym stolom asi pre dvanásť ľudí. Vtedy sa kuchyňa zdala byť obrovská, dnes už nie. „Bolo tam dokopy, tuším, päť žien, zvyšok samí chlapi. Presne si pamätám na to, že keď sa sviatkovalo, vždy večer sa vybrali všetci chlapi, spolu s nami malými, cikať do snehu. A ešte si spomínam, ako som sa raz v zime nechal uniesť otcovým ‘kutilským‘ umením. Otec, okrem toho, že na chalupe rád maľoval, zbieral občas v lese samorasty a v istom období z nich vyrábal elektrické svietniky. Raz mi veľmi ochotne poukazoval, ako to celé funguje a kde sa nasadzuje žiarovka. Mama ma práve držala na rukách, ja som pozorne počúval a nenapadlo mi nič lepšie ako strčiť do prázdnej objímky prst. Samozrejme, svietnik bol zapojený do elektriny. Vtedy sme mali také naozajstné elektrické Vianoce.“
Marián Labuda, ml.: Tlakomer – zábava pre celú rodinu
Marián Labuda mladší sa vydal v otcových stopách. Je hercom, hrá na bratislavskej Novej scéne a hoci je už ženatým otcom jedenapolročného Riška, Vianoce stále trávi s rodičmi. S manželkou sa dohodli, že na Štedrý večer budú na striedačku raz v jednej, raz v druhej rodine. Tento rok pripadol na Labudovcov. A pre ich rodinu sú Vianoce späté s Hontianskymi Nemcami, odkiaľ pochádza Majov otec, Marián Labuda.„Iba keď som bol celkom maličký, zostali sme vianocovať v byte v Dúbravke, ale na to sa príliš nepamätám. Na hontianske Vianoce však mám krásne spomienky. Najmä na záľahy snehu, ako prašťal pod nohami.“
Kým bol Majo malý, z Vianoc sa najviac tešil na darčeky. Cenilo sa najmä lego. S bratom ako prvú hľadali pod stromčekom hranatú škatuľu.
„S teplými ponožkami som sa zmieril, až keď som začal chodiť na lyžovačky. Keď som však mal nakupovať darčeky ja, bola to mora. Chvalabohu, už mi pomáha manželka. Najväčší problém je darček pre otca. Čo potrebuje, si zabezpečí sám a špeciálneho koníčka nemá. Takže sa nechávam náhodne inšpirovať v obchode. Raz mu dal brat tlakomer. Bol to celkom fajn darček, lebo celý Štedrý večer sme si všetci merali tlak.“
Na Vianoce vraj v labudovskej rodine vládne pohoda.
„Aspoň ja som nikdy zhon nepociťoval. Ale je pravda, že z kuchyne, kde je asi najviac roboty, ma vyháňali. Najmä preto, že som chodil na pečené mandle. Mama musela z roka na rok vymýšľať nápaditejšie skrýše, no aj tak som ich zväčša vypátral. Otec je disciplinovaný, drží pôst, no ja som bol otrávený, že musím byť hladný.“
Medzi Majove vianočné povinnosti patrilo upratať si izbu, prípadne pomôcť odhrabať dvor, potom s otcom zdobili stromček a keď bol menší, chodili spievať po známych koledy.
„Štedrovečernú večeru chystajú ženy. Starká s mamou a s krstnou, teraz už aj moja manželka. Jeme kapustnicu, ale bez klobásky, a starká kedysi robievala aj výborné makové pupáky. Na začiatok večere si vždy dáme zo všetkého trošku – z orieškov, z koláčov, z ovocia, potom jeme kapustnicu, kapra a popíja sa. Vianočné zvyky sa príliš nedodržiavajú, akurát sa chodilo na polnočnú. Vo vlastnej rodine by som však niektoré obrady celkom rád zaviedol, napríklad hádzanie orechov do kúta.“
Keď bol Majo Labuda v puberte, chvíľu vraj považoval Štedrý deň za totálne nudný.
„Nemal som čo robiť, navyše som sa musel postiť. Väčšinou som sa iba poflakoval po dedine, alebo pozeral televízor. No odkedy mám Riška, Vianoce si opäť vychutnávam. Narodil sa vlani v auguste, takže teraz to bude prvý raz, čo bude naplno vnímať svetielka, stromček, hudbu. Ohromne sa na to teším a som veľmi zvedavý, ako to na neho zapôsobí.“
Katka Feldeková: Spomienka na vianočného zavináča
Otec speváčky a herečky Katky Feldekovej, spisovateľ Ľubomír Feldek, sa osvedčil ako naozaj spoľahlivý dodávateľ vianočného kapra. Deti boli vtedy ešte malé. Pani Oľga Feldeková poslala na Štedrý deň ráno svojho manžela kúpiť vianočného kapra.
„Predávali tam okrem rýb aj všeličo iné, predovšetkým víno,“ spomína Katka. „To by samo osebe ešte nevadilo, horšie bolo, že pri nákupe sa pri otcovi vystriedalo niekoľko dobrých kamarátov s podobným poslaním. Každý z nich mal chuť spojiť príjemné s užitočným, takže otec si dal najprv deci, potom druhé, tretie a tak to šlo až do večera. Keď sa začalo stmievať, otec si konečne vypýtal kapra. Predavačka sa naňho udivene pozrela a spustila: Pán Feldek, stojíte tu od rána a neviete povedať, že chcete rybu? Kapry boli už v tom čase fuč. Naša rodina sa v tie Vianoce musela uspokojiť so slávnostným zavináčom.
Mávali sme väčšinou klasické Vianoce so všetkými rituálmi, ktoré k tomu patria: zatvorená izba, zvonček, súťaž v behu pod stromček a vo vybaľovaní darčekov. Jedna z našich babiek bola bigotná katolíčka, ktorá nás na Vianoce pravidelne viedla k modlitbám a k spievaniu vianočných kolied. Pri tomto akte sa zväčša urazila, lebo otcovi sa vždy podarilo nás rozosmiať. A s druhou starou mamou sme mali hádky o sladkosti. Ako deti sme totiž chodili v noci vyjedať salónky zo stromčeka. V jednu takú noc sme sa zišli tri sestry, blížili sme sa potichu ku stromčeku, spoza ktorého sa odrazu vynorila stará mama. Papieriky na stromčeku viseli už prázdne a babička sa dušovala, že ona ho len prišla strážiť. My sme ju, samozrejme, odhalili, takže nám na oplátku musela upiecť koláče.
Potom, keď sme trochu povyrástli a už sme vedeli, že stromček nenosí Ježiško, zakaždým sme sa pohádali na tom, kto prvý zavesí guľu na strom. Dodnes vôbec neviem, prečo sme tomu prikladali taký význam. Možno sme si iba potrebovali potvrdiť, ktorý z nás je v ten deň prvý.“
Matej Mináč: Listy Ježiškovi nechávam už na syna
Najprv slovenský režisér Matej Mináč (1961) objavil príbeh Nicholasa Wintona, a priniesol tak predvojnovému záchrancovi stoviek českých detí židovského pôvodu pred nacistami neskoré uznanie a slávu. Teraz niekdajší britský obchodník vrátil to isté Mináčovi. Po hranom filme Všetci moji blízki totiž nakrútil režisér o Wintonovi ešte dokument Sila ľudskosti – a ten získal 25. novembra v New Yorku medzinárodnú cenu Emmy, televíznu obdobu Oscara.
Matej Mináč, syn známej fotografky Zuzany Mináčovej, sa pohybuje medzi Prahou a Bratislavou. Vianoce asi bude tráviť v Prahe – v meste, kde je so svojou manželkou Karin a synom Davidom častejšie. Tam žije aj jeho matka – známa fotografka Zuzana Mináčová.
Najsilnejšia spomienka na Vianoce? „Keď som mal štyri roky, poprosil som môjho, o osem rokov staršieho brata Janka, aby napísal za mňa list Ježiškovi,“ hovorí Matej Mináč.
„Bolo síce leto, ale diktoval som mu: ‘Chcem veľký bager a chcem malý bager; chcem veľké auto a malé auto, chcem veľký bicykel a malý bicykel…‘ A keď brata nudilo písať tento nekonečný zoznam mojich požiadaviek, opýtal sa ma: ‘Maťko, a bol si taký dobrý, že si si to všetko zaslúžil?‘ Odpovedal som: ‘Janko, ty sa nestaraj, ty len píš, však je to všetko zadarmo!‘ Brat dvakrát preglgol a písal ďalej. Dnes už Ježiškovi nepíšem – nechávam to na syna.“
V utorok sa Matej Mináč stretol s prezidentom Rudolfom Schusterom a informoval ho o tom, že na marec budúceho roku je plánovaná premiéra filmovej verzie dokumentu, ktorého hlavnou ambíciou bolo zachytiť hrdinský čin, ktorý mal zostať utajený. „Z prijatia u pána prezidenta mám veľmi príjemný pocit,“ povedal Matej Mináč, ktorý si od hlavy štátu pod stromček prevzal i pamätnú mincu a cestopisnú knihu Rudolfa Schustera o Brazílii.
Autor: BARBORA DVOŘÁKOVÁ, ĽUDO PETRÁNSKY
