Až je človeku ľúto odkladať túto knihu, ale čo sa dá robiť, keď sa na 118. strane už končí. Satinského spomienky sú akýmsi predĺžením jeho Chlapcov z Dunajskej ulice, lebo aj tu autor začína svojím detstvom, teda rokom 1946, keď bol päťročný, no potom pokračuje až po rok 1989, zaznamenávajúc všetky dôležité udalosti, ktoré sa v tom-ktorom roku v jeho rodnom meste odohrali, resp. tie, ktoré mu priamo vstupovali do života a určovali jeho podobu a priebeh.

Sú to spomienky, rekonštruované z autorových denníkov, ale aj z vlastnej pamäti či vytvorené fantáziou, lebo nedá sa s istotou veriť, že tento bohém si celé polstoročie robil pravidelné zápisky. V každom prípade ide popri vlastnom Satinského životopise aj o životopis mesta, popri autobiografii aj o topografiu, pričom viac prevažuje to prvé.

Satinského bytostný vzťah k Bratislave mi v niečom pripomína Nezvalovho Pražského chodca, ktorý zachytáva poéziu pražských ulíc, uličiek a štvrtí; na rozdiel od Nezvala je však Satinský v emocionalizovaní svojich zážitkov zdržanlivejší, vciťuje sa síce, ale nerozciťuje, a to z jednoduchého dôvodu: vníma a interpretuje svet ako humorista a satirik. S nenapodobiteľnou iróniou traktuje obdobie školskej dochádzky, rozličné tie čéesemácke schôdzky, akcie, povinnosti, súťaže, brigády; po rokoch vyznieva dnes dosť nepredstaviteľne jedna spomienka na akúsi brigádu, kde sa napríklad rozháňala krompáčom krehká Milka Vášáryová. V Satinského textoch sa nájdu mnohí herci, herečky, hlásateľky, rozliční priatelia, z ktorých sa neskôr stali známe osobnosti, ale tu zatiaľ ešte len korzujú, zamilúvajú sa, flámujú a potom sa ženia, vydávajú, rozvádzajú.

Satinský dosť podrobne opisuje svoj vstup do kultúry, účinkovanie vo Vojenskom umeleckom súbore, v rozhlase i v televízii, postupné kontakty a potom trvalú spoluprácu s nerozlučným Lasicom, no jeho rozprávanie sa nikde neskladá z obligátnych „prešľapov“, „brebtov“ na javisku, anekdot, takých charakteristických najmä pre memoáre divadelníkov. Pravdaže, nevyhýba sa smiešnym situáciám, ktorých bol svedkom alebo tvorcom, veď je to výmyselník non plus ultra. Žiaľ, nevymýšľal si, keď píše o povojnovej devastácii Bratislavy: od ranej mladosti si s nevôľou všímal, čo všetko pekné padlo za obeť budovateľsko-búrateľskej mánii; týka sa to hlavne Podhradia, vygumovaného už desiatky rokov, no Satinského spravodlivý hnev dopadá predovšetkým na ľudí, zodpovedných za zničenie Rybného námestia a synagógy, čo bol asi najbarbarskejší čin minulého storočia v oblasti urbanistiky.

Satinského reminiscencie majú aj dokumentárnu hodnotu: sledoval začiatky slovenského džezu, Tatra-revue, Divadla na korze, V-klubu, vracia sa k časopisom Kultúrny život a Mladá tvorba. Niekde je to doslova kalendárium, no vďaka nemu si mladšie generácie dokážu predstaviť postupnosť jednotlivých faktov. Paralelne s udalosťami v kultúre sleduje politické dianie a ukazuje prstom na jeho absurdity, ktorých obeťou sa stala i dvojica L+S. Napriek vážnosti niektorých tém si Satinský zachováva svoj ľahký tón, nevtipkuje, ale je vtipný, z každej vety cítiť rozprávačskú vervu. Dobové fotografie dodávajú jeho textom ešte väčšiu plasticitu.

Dúfam, že si denníky vedie naďalej, aby sme si o pár rokov mohli znovu čítať o Satinskom v Bratislave a o Bratislave v Satinskom.