Koľko už bolo takýchto cyklistických „mimozemšťanov“?

Prvým bol Francúz Louison Bobet, ktorý dokázal v rokoch 1953–55 tri razy po sebe finišovať do Paríža v žltom tričku, čo sa od prvej Tour de France v roku 1903 dovtedy nikomu nepodarilo.

V rokoch 1960–64 ho prekonal krajan Jacques Anquetil, ktorý triumf na Tour vychutnával štyri razy po sebe a počas 51 dní šliapania do pedálov ho nik nedokázal vyzliecť zo žltého trička.

Anquetilov rekord vyrovnal v rokoch 1969–72 Belgičan Eddy Merckx, hádam najvýraznejšia osobnosť histórie cestnej cyklistiky. Rovnako ako Anquetil získal potom ešte aj piaty titul.

Päťkrát tlieskali diváci na Champs Elysées aj doteraz poslednému francúzskemu víťazovi Bernardovi Hinaultovi. Ten však v rokoch 1978–85 nikdy nevyhral viackrát ako dva razy po sebe, hoci v žltom tričku žiaril až 78 dní.

To všetko však nie je nič v porovnaní s nevídanou sériou, akou sa na Tour de France prezentoval Španiel Miguel Indurain. Ten ako jediný v 87 ročníkoch Tour dokázal vyhrať v celkovom poradí nepretržite päťkrát za sebou. Bolo to v rokoch 1991–1995. A v roku 1995 prekonal legendárneho Anquetila aj v počte „žltých dní“.

Stará pani so žltým tričkom

„Stará pani“, ako cyklistickí fanúšikovia nazývajú Tour de France, oslávi práve dnes, keď 180 jazdcov odštartuje v Dunkerque a prejde prvé stovky metrov z celkových 3462 kilometrov v 20 etapách, už 98 rokov.

Na jej začiatku stál francúzsky novinár Henri Desgrange, ktorého iniciálky HD dodnes žiaria na žltom tričku najlepšieho jazdca Tour.

Desgrange mal za sebou pomerne úspešnú kariéru cyklistu a prvé kroky s vydávaním odborného časopisu L‘Auto. Keď začiatkom jari v roku 1903 predostrel dvom spolupracovníkom svoj nápad, tí nemohli uveriť. Šéf časopisu, ktorý vychádzal na žltom papieri (tu kdesi má pôvod farba trička vedúceho pretekára), im načrtol plán cyklistických pretekov naprieč celým Francúzskom. Hodinu vysvetľoval, prehováral, presviedčal. Až kolegovia prikývli.

A tak sa v kaviarničke v centre Paríža neďaleko redakcie L‘Auto začalo rodiť jedno z najtradičnejších svetových športových podujatí.

Keď potom 1. júla 1903 odštartovalo 60 cyklistov na prvú etapu z Montgeron pri Paríži s tým, že v priebehu 19 dní absolvujú 2428 km, iba málokto veril, že takéto preteky prežijú generácie jazdcov. V premiérovom ročníku prišlo do cieľa iba 21 cyklistov.

Ale predsa prežili. Hoci s občasnými podfukmi na trase, neférovým spôsobom súbojov a neskôr aj s dopingom, stále platí motív zakladateľa Tour: „Nech sa súťaž stane mimoriadne ťažkou skúškou, ktorá umožní čo najvernejšie merať nielen energiu, ale aj veľkosť charakterov.“

V prvom ročníku Tour de France zvíťazil 32-ročný Talian Maurice Garin, súťažiaci vo francúzskej trikolóre. Na ten čas dosiahol úctyhodnú priemernú rýchlosť 25,3 km/h.

Fúzkatý športovec, ktorý sa živil ako kominár, sa vďaka triumfu na Tour dal na podnikanie. Po tom, čo za víťazstvo zinkasoval 20-tisíc zlatých frankov, si v Lense, kde sa usadil, kúpil garáže, ktoré potom dlhé roky prenajímal. Dožil sa 86 rokov.

A kedy sa objavilo žlté tričko ako symbol vôle, húževnatosti i cyklistického majstrovstva? Prvý raz zažiarilo v pelotóne v roku 1919, keď sa Tour de France jazdila už šestnásty rok. V prvý deň pretekov, 19. júla, si ho obliekol Francúz Eugéne Christophe.

Francúzski cyklisti patrili prvé roky k ozdobám pelotónu. Napríklad Henri Cornet, víťaz 2. ročníka, dodnes drží výnimočný rekord, keď sa ako 20-ročný stal najmladším celkovým víťazom Tour v jej histórii.

Až v 7. ročníku zvíťazil prvý raz cudzinec – Belgičan Philippe Thys, ktorý v roku 1920 triumfoval tretí raz. Prekonal ho až Anquetil.

Posledné ročníky však Francúzsku neprajú. Posledným Francúzom, ktorý vyhral Tour de France, bol pred 16 rokmi Bernard Hinault.

Prví cyklisti na Tour de France však ešte netušili, že okrem zdravých pľúc, silných nôh a rozhodnej mysle, existuje ešte jeden „elixír“, pomocou ktorého sa dajú dosiahnuť aj tie najnedosiahnuteľnejšie méty. Doping.

Čierne stuhy v pelotóne

Honba za slávou na francúzskych cestách začala postupom času nadobúdať čoraz tvrdšiu podobu. Keďže cieľové prémie sa neustále zvyšovali – v tomto ročníku je v balíku spolu16 miliónov francúzskych frankov, z toho víťaz berie 2,5 milióna – neraz sa stalo, že niektorí cyklisti boli ochotní nasadzovať do súťaže aj vlastný život. Aj preto bolo v minulosti na „pedálovom sviatku vyšinutých“, ako sa svojho času vyjadrovali o Tour de France médiá, tak blízko od triumfu k tragédii.

V 87-ročnej histórii Tour de France sa v pelotóne tri razy objavila čierna stuha na znak smútku.

Prvý raz sa to stalo 11. júla 1935. Vtedy Španiel Francisco Cepeda nezvládol prudký zjazd v etape z Galiber a polámal si väzy. O tri dni na to zomrel v nemocnici v Grenoble.

O 60 rokov neskôr, 18. júla 1995, zaznamenala Tour tragédiu olympijského víťaza z Barcelony, 24-ročného Taliana Fabia Casartelliho. Na 34. kilometri zjazdu z Col Portet d‘Aspet jazdec tímu Motorola spadol a v kaluži krvi zomrel rovno na asfalte.

Približne uprostred týchto dvoch chmúrnych okamihov Tour, 13. júla 1967, sa udiala tragédia, ktorú možno označiť za jeden z najväčších cyklistických škandálov.

V ten deň bola na programe 13. etapa a podľa expertov bol priebeh predchádzajúcich etáp mimoriadne náročný.

„Kto má takéto pekelné tempo vydržať?“ pýtali sa jazdci. „Sme zvedaví, z čoho budeme mlieť v kopcoch, ktoré nás ešte len čakajú,“ hnevali sa.

Niektorí naozaj nevydržali. Prvý držiteľ žltého trička Španiel Errandonea sa vzdal, Gimondi a Poulidor sa prepadli z vedúcej šestky.

Trinásta etapa z Marseille do Carpentras bola so svojimi 211,5 km síce jednou z najkratších, ale zas viedla cez 1902 m vysoký Mont Ventoux.

Najťažším sústom pre jazdcov však bolo, že v priebehu hodiny museli prekonať výškový rozdiel 1800 metrov, pričom sa 20 km v kuse šliapalo do strmého kopca na prudkom slnku.

Vtedy to prišlo. Cyklista v bielom tričku, 29-ročný Angličan Tommy Simpson, z ničoho nič spadol zo sedla a zostal ležať na asfalte. Vyzeral v bezvedomí, ale o chvíľu sa pozviechal. Vysadol na bicykel a zopár desiatok metrov sa kymácal od kraja ku kraju cesty, akoby bol opitý.

A opäť pád. Tentoraz sa však už nepozviechal.

Hoci Simpsonovi okamžite poskytli lekársku pomoc, jeho vyvrátené oči neveštili nič dobré. Dr. Dumas, oficiálny lekár Tour, sa ho pokúšal oživiť dýchaním z úst do úst, potom mu nasadili aj kyslíkový prístroj. Záchranný vrtuľník nabral kurz na nemocnicu v Avignone. Keď však pristál, Simpsonovo srdce už nebilo.

Neskoro večer sa v niekdajšom kostole uskutočnila tlačová beseda. Skončila sa s množstvom otáznikov. Aj preto, že tesne po smrti Simpsona lekár oznámil, že anglický jazdec skonal na následky úpalu.

Po smutnom oznámení Felixa Lévitana, šéfa Tour, mnohí jazdci plakali ako malí chlapci. Tommy bol jedným z nich, navyše bol obľúbený pre svoju veselú povahu.

Až na ďalší deň sa v novinách objavilo: doping! Pozadie smrti odhalili Simpsonove vrecká počas obhliadky jeho vecí v nemocnici, kde sa našli trubičky s tabletkami. Podobné potom našli aj počas prehliadky anglického a belgického tímu.

Prípadu sa ujala francúzska polícia, na konci roka 1967 však bolo vyšetrovanie zastavené. Výsledok: vinník sa nenašiel.

Hviezda chce byť čistá

Keď boli pred 24 rokmi kvôli dopingu odvolaní z Tour de France Španieli Sebastian Poza, Antonio Menendez, Fernando Mendes, Luis Ocaňa a Portugalčan Joaquin Agostinho, málokto tušil, že do podozrenia upadne aj vtedajší víťaz, Francúz Bernard Thévenet. Všetko sa však v tichosti „ututlalo“ a dlhé roky bol v pelotóne Tour relatívny pokoj.

Až v roku 1998 nastal opäť rozruch. Spôsobila ho razia colníkov na belgicko-francúzskych hraniciach, ktorí našli v batožine tímu Festina okolo 400 fľaštičiek podporných látok vrátane zakázaného erytropoetínu. Víťaz ročníka, Marco Pantani, sa rozčuľoval: „Všetko to vyzerá tak, ako keby sme boli nejakí ťažkí kriminálnici, vrahovia.“

Bol to však práve on, ktorý musel ďalší rok žiadať o výnimku, aby na Tour mohol vôbec štartovať.

Cyklistickým pelotónom lomcuje aj tohto roku strach z potenciálnych dopingových odhalení. Veď iba pred pár týždňami bolo v talianskom San Reme na Giro d‘Italia v podozrení 143 jazdcov po tom, čo okolo 200 policajtov prepadlo v hoteloch jednotlivé tímy. Cieľ bol jasný: doping, zakázané podporné prostriedky.

Niekdajší víťaz Giro, a zároveň jeho dopingová obeť, Marco Pantani znovu zúril: „Nočný zásah polície bol divadelnou popravou cyklistiky, ktorá prekračuje hranice slušnosti.“

Čudné je, že najviac sa sťažuje práve on.

Víťaz posledných dvoch ročníkov Tour de France, Američan Lance Armstrong, sa zase vyjadruje nevyberane na adresu bývalého belgického manažéra a trénera tímu Festina, Belgičana Willyho Voeta, ktorý vyhlásil, že „nepozná žiadneho víťaza Tour, ktorý by neužíval doping“, ba čo viac, že v časoch jeho aktívnej činnosti v tíme až 95 percent cyklistov používalo na Tour de France nepovolené podporné prostriedky.

Lance Armstrong, ktorého však tiež niektorí „znalci“ upodozrievajú z dopingu, navrhuje postaviť Belgičana rovno pred súd: „Jeho nehorázne ohováranie poškodzuje nielen dobré meno cyklistiky, ale aj všetkých ľudí, ktorí sú do nej zapojení.“

Tour de France sa teda hneď v prvom roku nového tisícročia ocitá v kritickom bode.

„Môže nás to mrzieť o to viac, že ľudia, ktorí majú radi cyklistiku, nám už začali opäť dôverovať,“ vyhlásil pred tohtoročnou Tour Lance Armstrong a nešťastne dodal: „A potom príde akýsi Voet s hŕbou výmyslov a hlúpostí.“

A ako reaguje americký cyklista na raziu v San Reme, po ktorej muselo šesť ľudí, vrátane dovtedy druhého jazdca pelotónu, Taliana Daria Friga, opustiť pre odhalenie dopingu preteky?

„Ľudia sú, žiaľ, nepoučiteľní. Bola to hanba pre cyklistiku.“

Armstrong je z toho všetkého, čo sa okolo špičkovej svetovej cyklistiky znovu deje, znechutený.

„Úprimne – už sme z toho všetkého vynervovaní. Ani obyčajní ľudia už nemajú chuť večne čítať o škandáloch. Rozprávajme konečne radšej o športe, výkonoch, o pôžitku zo súťaženia.“

Športový šéf Armstrongovej ekipy US Postal Service Team, Johan Bruyneel, pred dnešným štartom Tour o Lanceovi hovorí: „Lance má energiu za dvoch mužov. Stačí, ak sa mu počas debaty zadívate do očí. Cítiť to v nich. Ešte nikdy nebol tak dokonale pripravený, naviac, vo francúzskych vrchoch poznáme každý kút.“

Armstrong, ktorý zvíťazil v Tour de France aj v roku 1999, aj v roku 2000, jeho slová nepriamo potvrdzuje: „Na Tour sa teším hádam viac ako všetci ostatní dohromady. Nechystám sa, prirodzene, na štart preto, aby som bol druhý. Hoci viem, že Nemec Jan Ullrich bude poriadne ťažkým sústom v pelotóne.“

Napriek tomu považuje Armstrong, ktorý sa pred pár rokmi liečil na rakovinu, za najdôležitejší termín roku 2001 december. S manželkou Kristin očakávajú vtedy narodenie dvojičiek.

Privíta ich už trojnásobný víťaz Tour de France?

ĽUDO POMICHAL