Čo nás čaká s jazykmi v epoche globalizácie? pýta sa rakúsky jazykovedec Rudolf de Cillia (1950), docent Viedenskej univerzity pre aplikovanú lingvistiku pri príležitosti „Roku jazykov 2001“, ktorý ustanovila Európska únia. Jeho úvaha, ktorú prinášame v skrátenej podobe, vyšla nedávno v knihe Otázky 21. storočia, publikovanej v rakúskom vydavateľstve Zsolnay.Za „piesok v súkolí európskej integrácie“ považuje nemecký publicista Dieter E. Zimmer jazykový problém. Na mysli má jazykovú reguláciu v EÚ, podľa ktorej sú všetky štátne jazyky zároveň pracovnými jazykmi EÚ a okrem iného sa musia do nich prekladať aj všetky dokumenty. Dnes, keď máme v únii 11 úradných jazykov, vraj jestvuje 110 možných jazykových párov, ktoré musia brať do úvahy prekladatelia a tlmočníci. Pri rozšírení EÚ o päť východoeurópskych krajín by vraj vzniklo 300 možných kombinácií. Zimmer tvrdí, že je potrebná „lingua franca“- spoločný jazyk v internom používaní EÚ. Doma nech si každý hovorí, ako chce. Je však jazyková rôznosť skutočne záťažou, pieskom v súkolí?

V posledných rokoch dochádza v Európe k javu, že mnohé jazyky, ktoré sa donedávna neuznávali ako štátne, odrazu tento status nadobúdajú. To, čo donedávna zastrešovala srbochorvátčina, je dnes bosnianskym, chorvátskym a srbským jazykom. Môžeme spomenúť aj mimoeurópsky príklad: V Juhoafrickej republike, kde donedávna stačili dva jazyky (angličtina a afrikánčina), majú dnes jedenásť oficiálnych jazykov, ktorých názvy väčšina ľudí ani nepočula.

Na druhej strane dochádza ku globálnym jazykovým procesom zjednocovania, ktoré umožňujú celosvetovú komunikáciu v jednej reči. Vo vedách, najmä prírodných, sa tento ideál stal už takmer skutočnosťou. Ulrich Ammon, sociolingvista z Duisburgu, už v roku 1997 uviedol, že 90,7 percenta všetkých prírodovedných publikácií vychádza v angličtine, kým v ruštine len 2,1 percenta, v japončine 1,7 percenta, vo francúzštine 1,3 percenta a v nemčine 1,2 percenta. Vyše 80 percent všetkých dát na počítačoch je v angličtine.

Eurocentrizmus?

Otázka do budúcnosti, čo sa stane s mnohojazyčnosťou sveta a indivíduí, zamestnáva odborníkov i laikov. Na svetovom kongrese učiteľov španielčiny v Mexico City v marci 1997 sa hovorilo o tom, že v roku 2100 bude už len päť svetových jazykov: angličtina, čínština, španielčina, arabčina a hindú. Nemčina a francúzština nadobudnú zrejme postavenie regionálnych nárečí.

Počet jazykov, ktorými sa dnes hovorí vo svete, sa pohybuje medzi 2500 a 8000.

Je to impozantné číslo, ku ktorému však treba pristupovať trochu obozretne. Tridsať percent z týchto jazykov je udomácnených v Afrike a v Ázii, 20 percent v pacifickej oblasti, 16 percent na americkom kontinente, zatiaľ čo Európa tvorí počtom 70 jazykov sotva dve percentá tejto globálnej mnohorakosti. Len 155 jazykmi rozpráva zhruba jeden milión ľudí a iba 55 jazykov považuje za svoje materinské viac ako než desať miliónov ľudí. Päť najväčších jazykov – čínština, angličtina, španielčina, ruština, hindú – je rozdelených na 45 percent svetového obyvateľstva. Asi 100 jazykov je takto rozdelených na 95 percent obyvateľstva, zatiaľ čo zvyšok, niekoľko tisíc jazykov, pokrýva len 5 percent populácie. Desať až pätnásť percent jazykov je ohrozených.

Sociolingvistika hovorí o „smrti jazyka“, teda o vymieraní. Väčšina jazykovedcov sa nazdáva, že mnoho afrických alebo austrálskych jazykov sa nedožije nového storočia. Aj v Európe, kde zjednocujúci jazykový proces nadobudol pri vytváraní národov nevídané rozmery, vymrel už nejeden jazyk.

Z politického a sociologického hľadiska nie je ale jazyk ako jazyk. Nelíšia sa len veľkosťou, ale aj hodnotením, funkciami a dosahom.

Najdôležitejším jazykom vedy, výskumu a z hľadiska publikácií (najmä v prírodných vedách) je angličtina. Ostatné jazyky tvoria v medzinárodnej komunikácii podriadenú úlohu. V humanitných vedách sú tzv. výklenkové disciplíny, kde si určité jazyky udržali postavenie: napríklad nemčina v klasickej archeológii, teológii, hudobnej vede atď.

Význam jazykov v hospodárstve odzrkadľuje „ekonomickú silu“ a zodpovedá hrubému domácemu produktu. Najnovšie čísla, opierajúce sa o zdroje CIA, ukazujú nasledujúci obraz: angličtina pred čínštinou, japončinou a nemčinou, ruština zhruba na desiatom mieste.

No význam jazykov v medzinárodnom ekonomickom styku možno sotva objektivizovať. Ale je fakt, že aj v nemeckých koncernoch sa už istý čas presadzuje angličtina.

Tretí aspekt medzinárodného významu jazykov spočíva v ich použití v politike a v diplomacii. Tu sa chápu ako štátne jazyky a ako prostriedok medzinárodnej komunikácie. Angličtina sa používa v 63 krajinách, francúzština v 34, španielčina v 23, arabčina v 22, nemčina v 8 a portugalčina v 7 krajinách. Angličtina je interným dorozumievacím prostriedkom v 61 medzinárodných organizáciách, francúzština v 59, španielčina v 23, ruština v 18, nemčina v 12 a čínština v 8 organizáciách.

Tieto čísla ukazujú, že v medzinárodnej komunikácii hrá úlohu len zopár jazykov. Ukazujú však aj dominanciu angličtiny, hoci s rozličnými doménami a funkciami. A napokon, naznačujú silný homogenizačný trend v medzinárodnej jazykovej politike. Angličtina ako jazyk politickej moci jedinej superveľmoci, jazyk ekonomicky a technologicky vedúcej vojenskej moci (NATO) dominuje v medzinárodnom styku a vydobýja si priestor v ďalších jazykových spoločenstvách (vedecké komunity).

To prináša výhody pre tých, pre ktorých je tento jazyk materinským. Nemusia sa učiť cudzie reči. Okrem toho sa tu investujú miliardy do „priemyselného odvetvia“ jazykových kurzov a kultúrneho priemyslu. Tie umožňujú využiť jazykovopolitickú dominanciu na šírenie vlastných produktov najmä populárnej kultúry po celom svete. Vzdelávací systém si okrem toho (v anglofónnych krajinách) ušetrí enormné výdavky a čas potrebný na jazykové vzdelanie. Tie sa využijú v iných oblastiach.

Mnohorakosť ako bohatstvo

Voči tomuto trendu sa stavia Európa – aspoň v jazykovopolitických deklaráciách – tým, že podporuje jazykovú rôznosť. Koncom storočia, ktoré sa začalo represáliami voči mnohým jazykom, začína náš kontinent objavovať jazykovú rôznosť ako cenné dedičstvo. Pri bližšom pohľade však treba diferencovať. Registrujeme totiž aspoň tri triedy jazykov – štátne (úradné jazyky v rámci EÚ), autochtónne jazyky menšín (v žargóne EÚ označované ako menej používané jazyky) a jazyky, ktoré sa do krajín EÚ dostali v dôsledku imigrácie (napríklad turečtina a kurdčina).

Spomedzi veľkých jazykov hrá ako „regionálny komunikačný prostriedok“ v Európe úlohu ruština (115 miliónov používateľov). Ako lingua franca sa v strednej a východnej Európe začala v posledných rokoch opäť presadzovať aj nemčina.

Angličtina však dominuje aj v Európe. Rada Európy ju používa popri francúzštine ako hlavný komunikačný prostriedok. Takisto v medzinárodných organizáciách v Londýne (WEU), Ženeve (EFTA), Paríži (ESA). Platí to aj pre európske filiálky medzinárodných organizácií FAO, GATT, IAEO alebo Červeného kríža.

Lingua franca

Od založenia Európskej únie je viacjazyčnosť, udržanie a podpora jazykov členských krajín, jedným z nosných stĺpov integrácie. Prejavuje sa to aj v tom, že inštitúcie v EÚ majú najväčší prekladateľský a tlmočnícky aparát na svete. Viacjazyčnosť tu znamená zároveň podporovanie individuálnej mnohojazyčnosti. Táto politika je ukotvená v „bielej knihe“ s názvom Na ceste ku kognitívnej spoločnosti, kde sa píše, že „každý občan EÚ by mal ovládať tri jazyky spoločenstva“.

Formulácia „jazyky spoločenstva“ vyvolala mnoho kritiky, lebo Európa nie je len EÚ zahŕňa menšiny, ale aj východnú časť.

Aké sú dôvody, ktoré vedú k jazykovej politike viacjazyčnosti? Sú len ekologického rázu – inými slovami, zameriavajú sa na „pestrosť“, ktorá sa stratí, keď nejaký jazyk odumrie? Iste, aj to. Jazyk však nie je len voľne zameniteľným komunikačným prostriedkom. Prvý jazyk v živote človeka je médiom, s ktorým dieťa vrastá do rodiny a kultúry. Materinský jazyk je ústredným symbolom individuálnej a kolektívnej totožnosti, reprezentuje spolupatričnosť k etniku, národu, jazykovému spoločenstvu, ktorý nemožno vymeniť ako košeľu.

Francúzsky filozof Roland Barthes to formuloval takto: „Odňať človeku jazyk v mene samotného jazyka – tam sa začínajú všetky legálne vraždy.“

Dejiny európskych národných štátov v 19. a 20. storočí poznačili takéto asimilačné procesy, ktoré sa dodnes prejavujú v jazykových konfliktoch v Baskicku alebo na Korzike. Gret Hallerová, ombudsmanka v Bosne-Hercegovine, zhrnula argumenty proti jednoliatemu európskemu jazykovému modelu (angličtina) takto: „Celý svet si to azda môže dovoliť. Ale nie Európa.“

Politika laisser-faire, ktorá prenechá jazykový vývin voľnému trhu, by viedla k monopolu jedného jazyka. Dôsledná politika viacjazyčnosti by síce znamenala nielen zvýšenie nákladov na preklad, ale aj podporu a rozvoj jednotlivých jazykov v oblasti vedy, hospodárstva a kultúry – vrátane populárnej. Znamenala by aj podporu výučby jazykov – dva cudzie jazyky počas povinnej školskej dochádzky, tri na vyšších školách. Dôsledkom by bolo rozšírenie individuálnej viacjazyčnosti, docenenie „menších“, susedných jazykov, v Rakúsku češtiny, maďarčiny, slovenčiny a slovinčiny. Menšinové jazyky by sa docenili aj ako úradné jazyky susedných krajín. Politika viacjazyčnosti musí niečo stáť, sú to však výdavky, ktoré sa zhodnotia – predíde sa jazykovým konfliktom. Na európskom kontinente je možno najväčšou výzvou 21. storočia uskutočnenie politickej jednoty v jazykovej a kultúrnej mnohorakosti a zachovanie jazykovej mnohorakosti ako dôležitej súčasti budúcej európskej totožnosti.

RUDOLF DE CILLIA

(Autor je rakúsky jazykovedec.)