Tradičný ruch na stanici v Smokovci. Len nové súpravy električky stále nepribúdajú…

Turistická sezóna sa vo vysokohorskom prostredí Tatranského národného parku začala 15. júna. Od tohto dátumu sa skončil sezónny uzáver chodníkov. Okamžite tam pribudlo turistov. Pocítili to najmä vysokohorské chaty. Kým v zime ich navštevovali najmä horolezci a skialpinisti, v lete sa klientela rozširuje aj o ľudí, ktorí chodia do hôr sporadicky. Dovolenkári ich vyhľadávajú kvôli pohode, úzkemu kontaktu s prírodou, atmosfére, ktorú ani v tom najlepšom hoteli nevykúzlia.

Aj o tom je totiž cestovný ruch v Tatrách. O ľuďoch, ktorí ho robia. Ak nemajú vzťah k horám a k ľuďom, ktorí do nich prichádzajú, potom je výsledok žalostný. Nenadarmo mnohí z turistov tvrdia, aký chatár, taká chata. Vyberajú si tie, kde sa cítia v pohode.

„Na chatách sa zastavujem radšej mimo letnej sezóny. Vtedy je personál menej vystresovaný. Pohovoria s človekom, dozviem sa kadečo o okolí, kamzíkoch, lezení, poradia peknú túru. Je to super pocit. Ale z chát mám aj nepríjemné skúsenosti. Zväčša ich spôsobí nervozita. Som tam hosť, ale kričia po mne pri okienku, ak hneď nevyrapocem, čo si chcem dať. To ma uráža,“ hovorí turista zo Žiliny.

Len kráse prírody môžu Tatry vďačiť za to, že je o ne stály záujem.

Hoci počasie zatiaľ letným hosťom príliš nepraje, doliny nezívajú prázdnotou.

„Cítime, že ľudí je už v porovnaní s jarnými mesiacmi viac, ale ten tradičný letný nával to ešte nie je. Možno preto, že väčšinou prší. Na letnú sezónu sme však pripravení fyzicky aj psychicky,“ tvrdí personál z chaty pri Zelenom plese. Vďaka ľahkej dostupnosti je častým cieľom turistických výletov. Klientelu momentálne tvoria návštevníci z Poľska, Čiech a Maďarska.

Poriadne „fofry“ už zažíva osadenstvo najvyššie položenej vysokohorskej chaty – pod Rysmi. Dážď – nedážď, majú plno.

„Dve lavíny v priebehu jedného roka urobili chate lepšiu reklamu, ako keby sme do propagácie investovali milión. Ľudia sú zvedaví, chcú vedieť, čo je s chatou a mnohí aj pomáhajú. Dole máme pripravený piesok, vynášajú ho v 20-kilových vreckách. Zhora znášajú trosky, čo z chaty zanechala lavína,“ oceňuje účasť turistov chatár Viktor Beránek.

Chata je v prevádzke, poskytuje občerstvenie i krátkodobý provizórny nocľah. Keďže od prvého júla je otvorený aj turistický hraničný prechod na Rysoch, domácu a českú klientelu dopĺňajú najmä Poliaci.

„Podmienky na túru sú dobré, chodník je bez snehu, len kúsok pod chatou je asi 50-metrové snehové pole. V každom prípade je dobré vybaviť sa kvalitnou obuvou a oblečením do zlého počasia,“ upozorňuje chatár. Nie zbytočne, pretože mnohí terén nepoznajú a vysokohorskú túru si stotožňujú s prechádzkou okolo Štrbského plesa. Odporúčania horskej služby berú zväčša na ľahkú váhu. Ak o nich vôbec vedia. Potom rozširujú záznamy v kronike obetí.

Už počas prvých dní tohtoročnej letnej turistickej sezóny zahynuli vo Vysokých Tatrách dvaja ľudia.

Čo robiť, keď počas tatranskej dovolenky prší? Vhod príde jazda pozemnou lanovkou zo Smokovca na Hrebienok. Drahá, ale skráti čas.

Hoteliéri sa snažia

Tatranci tvrdia, že posledné dva – tri roky je to s návštevnosťou našich miniveľhôr lepšie.Kým po roku 1989 nastalo obdobie „prázdna“, teraz sa európskymi letoviskami nasýtení turisti opäť vracajú na domácu pôdu.

„Toto upršané počasie neveští nič dobré. Hotelieri sa pred letom tešili, obsadenosť mali zaistenú na 70 až 80 percent, ale už zaznamenali, zatiaľ len v ojedinelých prípadoch, prvé storná. Rozbeh sezóny je vždy pomalší, najväčší nárast návštevnosti býva po prvej júlovej dekáde a trvá do konca augusta. Dúfajme, že sezóna bude dobrá,“ s obavou sleduje vývoj počasia šéfka Združenia cestovného ruchu Vysoké Tatry Bibiana Jarošová. Tvrdí, že kvalitou ubytovacieho štandardu a doplnkových služieb sa Tatry vyrovnajú svetovému štandardu.

Je pravdou, že za posledné roky sa v tomto smere mnohé zmenilo. Hotelieri v snahe prilákať solventnú klientelu pochopili, že adekvátne tomu musia aj investovať. Vynovili priestory, rozšírili služby o rôzne fitnesscentrá, masáže, sauny, požičovne športových potrieb, ponúkajú programy na voľný čas či poznávacie výlety do okolia.

Hotelovú klientelu tvoria teda zväčša solventní hostia zo zahraničia – Nemci, Angličania, Holanďania, Izraelci. Našinca vyjde jedna noc v trojhviezdičkovom hoteli od 700 do 1200 korún. Preto domáci uprednostňujú skôr cenovo dostupnejšie penzióny a priváty. Podľa vybavenia ubytovacieho zariadenia sa tam ceny pohybujú od 150 do 400 korún. Vyhľadávajú ich aj turisti z Čiech a Poľska, a najmä mladé rodiny s deťmi.

„Máme výhodnú polohu v centre Starého Smokovca, takže nemáme núdzu o hostí. Pred sezónou sme robili zopár úprav, čím sme zvýšili kapacitu bistra, ponuku jedálne sme rozšírili o typické slovenské špeciality. Čoskoro chceme zaviesť systém rezervácií cez internet, teda akúsi recepciu online,“ hovorí šéfka prevádzky hotela Smokovec Karin Petríková. Práve tento hotel je známy hudobnými večermi, jeho kaviareň Hoeffner ponúka jazzové koncerty, pozýva muzikantov, dáva Smokovcu kultúrny život.

Lebo dnes už nestačí ponúkať ľuďom len strechu nad hlavou. Aby sa cítili dobre, potrebujú viac. V Tatrách sa to už dá nájsť, len treba vedieť hľadať a pýtať sa.

Z rečí a šumov

Najlepšie miesto na prieskum spokojnosti je buď krčma, alebo dopravný prostriedok. V prípade Tatier sa stačí postaviť na autobusové nástupište v Starom Smokovci. Smiešne malý prístrešok nestačí pojať moknúcich turistov. Stoja na daždi a kým príde spoj, preberú všetky plusy a mínusy tatranskej dovolenky.

„Na budúci rok už bez auta ani na krok. To predsa nie je možné, aby som toľko času premrhala čakaním na autobus. Včera som sa ponáhľala z túry, ale poslednú električku do Lomnice som aj tak nestihla. A to bolo len pol deviatej večer. Zostávalo len čakať hodinu a pol na autobus,“ rozčuľuje sa pani z Trnavy.

Pridávajú sa ďalší. Tatranská doprava je vďačnou témou kritiky.

„Mysleli sme si, že sa už povozíme v nových električkách. Toľko kriku okolo toho bolo v médiách. A kde sú? Videli sme zatiaľ jednu! To je ako s popradským letiskom. V prospektoch sa píše, že je tu možnosť medzinárodného leteckého spojenia, ale kedy tu mali naposledy pravidelnú linku?“ Ľudia nevyčítajú Tatrám len zle vyriešenú dopravu, nekvalitné cesty, drahé parkoviská. Nechápavo krútia hlavami aj nad chátrajúcimi objektmi.

Megalomanskú stavbu, plánovaný dom kultúry, sa v Starom Smokovci tak skoro dokončiť nepodarí. Chýbajú peniaze i zmysel tejto opachy.

Taký dom v Tatrách – a leží ladom!- ukazujú na hotel Lomnica.

Podobných príkladov je viac. Ruina Kúpeľného domu v Tatranskej Lomnici či betónová opacha v Smokovci, ktorá mala byť pôvodne kultúrnym domom. Zväčša patria ľuďom z iných kútov Slovenska, ktorým sa Tatry zdali byť eldorádom rýchleho zbohatnutia. Po prvej eufórii zo získania objektu nadšenie z podnikania opadlo a niet toho, kto by sa o spustnuté budovy postaral. Samospráva nemôže nájsť páku, ako majiteľov donútiť k náprave.

A propos – vedenie mesta. Na jeho hlavu padá kvôli týmto detailom, na ktorých však stojí celkový obraz, veľa kritiky. Či aj oprávnenej, ťažko posúdiť. Primátor mesta Gabriel Ondrovič neraz pripustil, že si je vedomý nedostatkov chýbajúcej infraštruktúry. Problém vidí aj v obmedzeniach, ktoré vyplývajú napríklad z faktu, že mesto sa nachádza na území národného parku. Dynamický rozvoj stroskotáva často práve na tom. Podnikatelia zas plačú nad chýbajúcim zákonom o cestovnom ruchu. Impulzy na rozvoj vidia v možnom združovaní finančných prostriedkov, zatiaľ mu vraj nie je naklonená legislatíva. Roky o tom hovoria. Roky je realita rovnaká.

Prezidentská estráda na Gerlachu

Leto v Tatrách nebude nudné. Postaral sa o to prezident Rudolf Schuster, ktorý chce rozšíriť zoznam svojich akcií o výstup na Gerlachovský štít. Pozve si k tomu prezidentov zo 14 európskych krajín. Na najvyšší končiar chcel vyjsť už vlani, zabránila mu v tom choroba. Nápadu sa však nevzdal.

Tatranci sa len ticho smejú. A tí, čo ešte vlani naznačovali, že celý nápad sa prieči zdravému rozumu, dnes opatrne vravia – no comment. Všetkých však pobavili správy, že výstup by mohla v priamom prenose brať aj televízia. Žiadna na to ale zatiaľ neskočila. Normálny turista môže ísť na Gerlach len s horským vodcom. Nie je to až taký nenáročný terén. Limity návštevného poriadku Tatranského národného parku pripúšťajú, že v jeden deň sa môže hore dostať maximálne 30 ľudí. Organizátori prezidentského výstupu však tvrdia, že literu nariadenia neporušia. Ale ak si spočítame, že každý prezident bude mať so sebou ochrankára, chýbať nebudú horskí vodcovia a v teréne budú záchranári Tatranskej horskej služby, hore bude pekne husto.

Pocítia to aj „obyčajní“ turisti. V inkriminovaný termín, ktorý sa zatiaľ uvádza hmlisto ako druhá septembrová dekáda, sa napríklad nedostanú do Velickej ani Batizovskej doliny. Snáď prvý raz v histórii bude v ich ústí stáť tabuľka – z technických príčin zatvorené.

Chcete sa odfotiť s medveďom? Alebo sa na chvíľu štylizovať do pózy Jánošíka? Nová smokovecká atrakcia za poplatok ťahá najmä deti.

Obmedzený bude aj prístup z dolín, ktoré s nimi susedia. V pohotovosti budú všetci profesionáli Tatranskej horskej služby, veľká časť dobrovoľného zboru, pripravené budú aj dva vrtuľníky leteckej záchranky.

Doporučenie návštevníkom – radšej sa v ten deň turistike vyhnite. A nepýtajte sa, koľko to bude stáť.

Čo z toho budú mať samotné Tatry? No predsa dobrý pocit! Je tu síce aj pokus zo strany Tatranskej horskej služby, že by využili príležitosť a získali od prezidentskej kancelárie finančnú injekciu na výmenu starých a narušených reťazí v ceste na Gerlach. Veľmi ale neveria, že so žiadosťou pochodia.

Treba ale dodať, že hlava nášho štátu Gerlach nepodceňuje. Vie, že je to náročná túra. Kondičku si má ísť vraj preveriť na Rysy. Zrejme sa zastaví aj na najvyššie položenej chate, ktorú dvakrát po sebe poškodila lavína. Môžu sa tam tešiť na ďalšie sľuby pomoci postaviť chatu na bezpečnejšom mieste.

O perlách v blate

Mladá rodina z Trenčína chodí do Tatier každý rok. Kvôli horám, turistike, vzduchu.

„Prečo by ma mali odradiť drobné nedostatky? Áno, vidím ich. Štve ma vydridušské parkovné, bez auta sa takmer nedá presúvať, nemyslí sa tu veľmi na malé deti, občas sa stretnem s neochotou či nervozitou. Ale kvôli milým úsmevom som sem neprišiel, nedám si tým skaziť pobyt. Vlastne, prečo by to v Tatrách malo byť iné? Všade na Slovensku je to tak, nenaučili sme sa ešte vážiť si hosťa. Dobrá túra a pokoj na vrchole to všetko vymaže,“ hovorí pán Karol.

Ako mnohí ďalší tvrdí, že Tatry sú poklad, perla ktorú treba vytiahnuť z blata. Tým blatom nie je nedostatok peňazí, ktoré by všetko vyriešili. Blatom nie je ani nedostatok služieb, lebo aj tie sa nájdu, dokonca niektoré naozaj na úrovni. Nie je ním ani túžba novodobých zlatokopov po rýchlom zbohatnutí. Tým blatom je akási ospanlivá rezignácia. Akoby Tatrancom chýbal zápal pre to, čo robia. Akoby v cestovnom ruchu robili väčšinou len tí, pre ktorých to je iba rutinná práca.

* * *

Ide leto. S ním prídu, zrejme, davy turistov. Ak ich pritiahla mágia hôr, budú Tatrami nadšení. Ak len zvedavosť, uvidia nedostatky fenoménu zvaného slovenský cestovný ruch. Ak prídu kvôli kolotočovým atrakciám a za nočným životom, pomýlili si adresu.

V každom prípade, sú to hostia, a tak by sa mali aj správať. To isté platí o ich hostiteľoch. To nie je o hre na pána a sluhu. Je to o ľudskej slušnosti. Lebo aj vlas vo vychladnutej polievke sa dá prepáčiť, ak sa čašník dokáže slušne ospravedlniť.

MIRA KOVÁČIKOVÁ

FOTO – MIRO STEJSKAL