Andrea Frenová (vľavo) a jej priateľka, ktorú si našla na cestách, Angličanka Tessa. „To, na čom sa vezieme, je najčastejší ekvádorský autostop,“ hovorí. FOTO - ARCHÍV
Azda najoriginálnejším stopárskym tandemom, ktorý vyrazil za hranice Slovenska, boli manželia Jambrichovci. Stopovali na svadobnej ceste v svadobnej róbe. „Nebolo to nepohodlné, svokra šaty upravila tak, že boli vzadu rozstrihnuté. Obliekala som si ich na letné športové oblečenie, kým sme zastavili auto. Potom, kým manžel balil veci do kufra, ja som zbalila šaty do igelitky. Na Slovensku na nás reagovali ľudia spontánne, trúbili, mávali. V Nemecku, Holandsku zastali a gratulovali nám,“ hovorí Jambrichová.
Za žralokmi po svete
Dnes už nie je nezvyčajné, stretnúť na cestách aj samu ženu. Neboja sa a ako hovoria, nenechajú sa obmedzovať. „Cestujem bez sprievodu, len so svojím tieňom. Nemyslím na nebezpečenstvo, keby mal človek myslieť na všetky tie daromnosti, čo sa dejú, navyše hneď za vaším oknom, nevyšiel by ani na nákup,“ hovorí Daniela Koteková, 31-ročná rodáčka z Lučenca.
Jej láskou sú žraloky, cestuje po krajinách, ktoré, samozrejme, musia mať more so žralokmi, robí kurzy potápania, alebo pracuje s rybami. V Londýne kŕmila žraloky v akváriu, ako inštruktorka potápania prešla Thajsko, Malajziu, Borneo, momentálne je v Južnej Afrike - na lodi s vedcami, ktorí pozorujú žraloky biele, hrdinov filmu Čeľuste.
Aj v Ekvádore treba povedať nie
Občas osamote, ale radšej s priateľmi, prešla minulé leto Ekvádor a Peru Andrea Frenová. „V Ekvádore platí tradícia, že dievča má zostať pannou do svadby, tak sa chalani točia okolo cudziniek. Prvá otázka je, ako sa voláš, potom či máš priateľa. Alebo rovno, či si už mala Latinoameričana. Nikdy si po ňom netúžila? Vy sa nepodvádzate? sú ďalšie otázky. Treba rázne povedať nie.“ Ako hovorí, žena však má aj veľké výhody. „Chalani ťa vezmú na výlet - samozrejme, keď pochopia, že nič nebude, prestanú. A naučili ma tancovať salsu.“
Ekvádorčania v jej veku sú už dávno rozvedení, aspoň s dvoma deťmi. „Dcéry žijú doma až do svadby, tak sa chcú rýchlo vydať. Otehotnejú a v 26 rokoch sa rozvádzajú.“ Andrea v Ekvádore aj pracovala. „Kolegyňa chodila do školy, kde boli dievčatá oddelené od chlapcov. Mala problém rozprávať sa s kolegami vo firme. Ale už patrila do novej generácie - bývala sama v podnájme.“
Tancovala na arabskej svadbe
Jana Klinková si túžbu po cestovaní splnila bezpečným spôsobom - urobila si kurz sprievodkyne. Sprevádzala popri štúdiu, ale aj teraz - keď pracuje ako tajomníčka stavebnej fakulty v Žiline. Jana stála s turistami pri kráteroch sopiek, prešla prímorské letoviská, celé Spojené štáty aj arabské krajiny. „Keď sme chceli zažiť atmosféru trhu - suku v Maroku po polnoci, pre istotu sme chodili štyri. Všetky sme tmavovlásky, ale Arabom je to jedno, nezaujímajú ich len blondínky, je jedno, či máte 20, 30 alebo 70 rokov. Chlapci, ktorým takmer tieklo mlieko po brade, otravovali dve šesťdesiatničky zo zájazdu.“
Práve Janine skúsenosti však potvrdzujú, že žena sa dostane tam, kde sa to mužovi nepodarí - napríklad na marockú svadbu. „Oslavuje sa zvlášnym spôsobom, ženy sa bavia so ženami v inom dome, muži v inom. Nevesta bola pekná a mladučká, mohla mať nanajvýš sedemnásť, jej manžel bol podstatne starší. Arabský muž musí ženu od rodičov kúpiť - za dve-tri ťavy je obchod dojednaný. Môže ju hocikedy aj vyhnať z domu, vtedy si smie zobrať iba to, čo má na sebe. Preto šperky neodkladá ani v noci. Bezdetnú ženu muž čoskoro zavrhne, preto sa tu neplodnosť lieči zvláštnym spôsobom. Zoberie sa sedem novonarodených myší, živé sa obalia múkou a zjedia sa s vodou.“
