Američanka JOYCE BARNETTOVÁ sa rozhodla originálne stráviť jeseň života. Dookola precestovala svet. Cestovať začala so svojím manželom - diplomatom. Po rozchode s ním si kúpila na gréckom ostrove Idra 300 rokov starý dom, v ktorom zriadila penzión. V Grécku spoznala druhého manžela, pôvodom Švéda. Manželstvo sa však po troch rokoch rozpadlo. Joyce sa vrátila do USA, nastúpila na penziu a začala cestovať.
Máte troch synov a vnúčatá, ako sa pozerajú na vaše cestovanie?
„Ak mám veriť tomu, čo hovoria, sú na mňa hrdí. Synovia sa teraz venujú kariére. Dušujú sa však, že keď budú v mojom veku, budú ma v cestovaní nasledovať. Bola by som rada, pretože som zistila, ako dokáže cestovanie človeka obohatiť.“
Ako svoje výpravy financujete?
„Z dôchodku a celoživotných úspor. Moje príjmy nie sú prehnane vysoké, v Amerike patrím k nižšej strednej vrstve. Ale životné náklady mám nízke. Oblečenie nakupujem v second handoch, potraviny pri výpredajoch v supermarketoch. Najdôležitejšie je vzdať sa pohodlia a hľadať najlacnejšie spôsoby dopravy, ubytovania. Napríklad: medzinárodné spojenia vlakov či autobusov sú väčšinou drahšie ako domáce spoje, pri ceste medzi krajinami si teda kupujem vnútroštátny lístok po hranicu. Ďalším spojom sa prepravím do najbližšieho mesta za hranicou a opäť cestujem za vnútroštátnu tarifu. Západná Európa je pre mňa drahá, uprednostňujem stred Európy, krajiny tretieho sveta.“
V šesťdesiatke ste sa vybrali sama naprieč Afrikou. Ako na vás zapôsobila?
„Každý deň ste konfrontovaní s absolútnou chudobou. Uvedomíte si, že svet nie je spravodlivý. Máte zmiešané pocity: na jednej strane pociťujete niečo ako vinu, na strane druhej vďačnosť, za to, že máte šťastie, byť obyvateľom vyspelej krajiny. Domáci pri pohľade na moje šediny s údivom hovorili, aká som už stará. Zo začiatku mi to prekážalo, ale čoskoro som si uvedomila, že v afrických pomeroch sa len málokto dožije bielych vlasov.“
Ktorá krajina či kultúra vás najviac ovplyvnila?
„Grécko. Pre mňa ako Američanku, ktorú vlastná kultúra naučila byť individualistickou, efektívnou a uponáhľanou, bol zo začiatku problém zvyknúť si na grécke uvoľnené správanie, slovíčko ‘pomalšie‘. Našťastie som to zvládla, čo myslím, významne prispelo k mojej životnej rovnováhe.“
Aké ťažkosti sprevádzajú vaše cesty po rozvojových krajinách?
„Ťažko privykám na miestnu dopravu. Medzi mestami sa cestuje zväčša po otrasných komunikáciách v starých a preplnených autobusoch a nákladiakoch. Skutočne ťažkú cestu som absolvovala v Kambodži. Jazda na ložnej ploche pickupu od thajských hraníc k pamiatkam Angkor Watu mala trvať šesť hodín. Vytrvalý dážď, nezjazdné cesty a časté zastavenia rôznymi ozbrojencami žiadajúcimi bakšiš ju pretiahli na trojnásobok. Keď som do nitky premočená vystúpila, mala som toho dosť.“
Boli ste aj na Slovensku. Ako na vás zapôsobilo?
„Slovensko bolo prvou krajinou východného bloku, ktorú som navštívila, úvodné dojmy neboli najlepšie. Vlak špinavý, stanica takisto. Petržalka, kde som bývala, na mňa tiež nezapôsobila najlepšie. Nasledovné týždne môj dojem výrazne skorigovali pozitívnym smerom. Dnes som tu tretíkrát. Zmeny sú obrovské. Mestá sú zrenovované, dopravné prostriedky čistejšie, na cestách jazdí množstvo nových áut. Kedysi som mala problém nájsť banku, akceptujúcu platobnú kartu, dnes sú bankomaty na každom rohu. Dodnes mi však robí problémy tolerovať ľahostajné predavačky a zamknutý toaletný papier na verejných záchodoch. Na druhej strane sa mi páči, že ľudia sú k sebe pozorní. Navyše, veľmi elegantne sa obliekajú. Oceňujem rozsiahle pešie zóny v mestách, to my v Amerike nemáme.“
Autor: ĽUDO JAMBRICH
