FOTO – ROMAN ČERNÝ
V sedemdesiatych rokoch si českí hudobníci lámali hlavu, odkiaľ poznajú IVANA KRÁLA, člena skupiny americkej speváčky Patti Smithovej. Mladý pražský rocker emigroval s rodičmi do Spojených štátov ešte pred rokom 1968. V nasledujúcom desaťročí sa presadil v newyorskej hudobnej komunite, ktorá hrala v dnes už slávnom klube CBGB, odkiaľ sa punková revolúcia rozšírila do sveta.
S Patti Smith Group nahral štyri dôležité albumy. Neskôr spolupracoval s Iggy Popom, Davidom Bowiem alebo Davidom Byrneom. Po revolúcii sa pravidelne vracia do Čiech, kde pôsobí ako producent, pesničkár a skladateľ filmovej hudby. V súčasnosti vydal nový album s názvom Photoalbum (CDirect). Na otázky SME odpovedal prostredníctvom e-mailu z amerického Seattlu, kde v súčanosti žije a pracuje.
Českí novinári sa vás pýtajú, prečo nežijete v Čechách. Považujete Ameriku za skutočný domov?
„Po roku 1968 som si uvedomil, že sa nebudem môcť vrátiť do rodnej krajiny. Amerika mi umožnila začať druhý život. Dnes však považujem za svoj domov celú našu zemeguľu.“
Mnoho mladých skupín sa v USA vracia ku koreňom bluesu a rock and rollu. Je to ďalšia módna vlna alebo ide o viac? Dá sa porovnať s tým, čo ste robili v sedemdesiatych rokoch v New Yorku?
„Základy blues a rock and rollu sa musí človek naučiť sám v škole alebo z počúvania platní. A keď to myslí s populárnou hudbou vážne, musí sa k nim po čase vrátiť. Bohužiaľ, my sme sa v sedemdesiatych rokoch ešte len učili hrať.“
Sledujete, čo robia vaši bývalí hudobní kolegovia? Chceli by ste sa ešte niekedy vrátiť do rock and rollového kolotoča?
„Mick bol vyborný v Detroite, Bryan Ferry tiež. Myslíte, aby som hral každý večer v inom meste? Prečo nie? Obdobia flámov sú preč.“
Fungujete ako most medzi starým a novým svetom. Prečo sa európske skupiny ťažko presadzujú v Spojených štátoch?
„Pretože tu máme mnoho skvelých hudobníkov. V Európe je veľa výborných skupín, ale bohužiaľ tu nikomu nič nehovoria. Od šesťdesiatych rokov sa žiadna veľká invázia do USA neodohrala.“
Váš posledný album je rockovejší ako predošlé, ale zároveň je aj premýšľavý. Rock a nostalgia. Je to miesto, kde sa cítite dobre?
„Snažím sa svoje piesne nahrať tak, ako som ich cítil v čase, keď som ich vymyslel. Predsa je to prchavé umenie, ktoré vás opojí na veľmi krátky čas. Moje piesne sú akýmsi denníkom. Ide o to, či moja nálada osloví poslucháča trvalo, alebo iba na krátky moment.“
Na Photoalbume sa podieľal aj slovenský bubeník Emil Frátrik. Prečo ste sa rozhodli pre neho?
„Pretože Emil Frátrik je predsa len špička nielen na Slovensku, ale možno aj v Európe. Skromný a obrovský talent!“
Vraj v zásuvke máte materiálu na päť ďalších albumov. Ako sa vám darí spájať pravidelné chodenie do práce s hraním?
„Plakať, že nerobím iba to, čo milujem, je blbosť. Keď manuálne pracujem, do hlavy mi prichádzajú myšlienky, ktoré by sa inak voľne do mojej mysle nedostali. Je pravda, že sa veľakrát doplazím do postele, ale ráno je tu opäť niečo nové, svieže a radostné.“
Ako sa dnes pozeráte na hudbu v Čechách?
„Obľúbil som si kapelu Alice, ale tá sa rozpadla. Škoda. Dežo Ursiny odišiel, tiež škoda. Som fanúšikom Jany Kirschner a Mira Žbirku. Richard Müller ma tiež príjemne prekvapil. Zdá sa ale, že český a slovenský národ je spokojný s tradičnými kulisami totalitného režimu, a preto nejakú veľkú zmenu nepočujem.“
V akom štádiu je váš projekt, ktorým chcete vzdať hold spevákovi a skladateľovi Mejlovi Hlavsovi z Plastic People? Máte už nejaké reakcie hudobníkov ako Bono, Lou Reed alebo Iggy Pop, ktorí by mali spievať jeho piesne?
„Plastici sú skupina, ktorá sa preslávila vo svete dávno pred revolúciou svojím postojom proti vtedajšiemu režimu – vďaka Václavovi Havlovi, Mejlovi a všetkým hudobníkom, ktorí v nej hrali skutočne veľmi originálnym štýlom. Z odstupu času tam človek nachádza neuveriteľné lahôdky. Hviezdy, ktoré som menom pána prezidenta oslovil, mi zatiaľ spoluprácu neodmietli. Držte mi palce!“
