Pierce Brosnan. FOTO – ČTK
Dnes nezomieraj je dvadsiata bondovka. Prichádza štyridsať rokov po prvej. Pred päťdesiatimi rokmi vložil Ian Fleming v jamajskej vile Goldeney do písacieho stroja Imperial prvý list papiera. Na túto trojnásobne jubilejnú scénu vstupuje príjemne zachovalý Pierce Brosnan, keď neďaleko Westminsterského mosta vchádza s hrdzavým kľúčom do opustenej stanice metra.
„James Bond odrazu videl, že je unavený,“ naklepkal Fleming na prvej strane. „Vždy vedel, kedy sa jeho telo a duch vyčerpali, a konal podľa toho. To mu pomohlo vyhýbať sa otupeniu zmyslov, ktoré zvyčajne vedie k chybám.“ Tomuto konceptu agenta a jeho tela ako stroja, ktorý treba pravidelne kontrolovať, aby dosahoval optimálny stupeň efektívnosti, nebol snáď ani jeden z doterajších filmov bližšie než Dnes nezomieraj.
Nie preto, že by sa držitelia bondovského patentu začali zamýšľať nad vernosťou k pôvodine. Len vedia, že musia každú jeseň nanovo doladiť formu, vybrúsiť svoju pozíciu somárika kakajúceho zlato, zvlášť teraz, zoči-voči novým uchádzačom o trón, ako Austin Powers alebo XXX. Nie je to tak, že by každý nový Bond bol len márnym hľadaním mladšieho Conneryho klona, skôr sa každý nový diel snaží uchytiť závan doby, do ktorej sa narodí. Dnes nezomieraj patrí presne do roku 2002 – úplne bez kudrliniek, bez ilúzií, bez milosti.
Časy zvážneli – zloduch nie
Svoje poslanie už neplní s nonšalanciou džentlmena, ktorý síce chce zachrániť svet, ale v skutočnosti mu aj tak záleží skôr na pohári dobrého martini s vodkou, až bude po všetkom. Časy zvážneli. Zloduch nie. Toho aj dnes zaňucháte na kilometer proti vetru, v kútikoch úst sa mu pohráva zlomyseľný úsmev. Aj slnečný manipulátor Gustav Graves (Toby Stephens) sa vo svojom ľadovom paláci trasie na svetovládu. Nestvrdli vládcovia zla, ale časy. V jednej z prvých scén vidíme, ako Bonda mučia. Už nie elektródami ako starý Goldfinger. Tie, ako by iste pripustil aj sám Bond, mali svoju adresnosť a štýl. Nie. V severokórejskej mučiarni ho dali do reťazí, zavesili za ruky a za nohy a topili. Tu nejde o štýl, ale o účinnosť, a k nej Severokórejčania smerujú v duchu doby bez zábran.
James Bond mal vždy aj svoje sadistické rysy. „Jeho tvár bola mĺkva maska, ironická, brutálna a chladná,“ popisoval Fleming svojho hrdinu v spánku. Keď dobýval nejakú krásku, „jeho ústa sa neľútostne schyľovali k jej“. Jeho sadizmus – v duchu knižnej predlohy – prekonáva aj brutálnu Licence to Kill. Napríklad: chlapíka zabije laser, ktorý sa mu zavŕta do zátylku a vyletí ústami. Zloducha rozmašíruje prúdový motor. A tak ďalej. Zoznam by bol siahodlhý.
Súčiastky treba vymeniť
Bondovo martýrium vo väzení trvá – súdiac aj podľa dĺžky brady – nejakých štrnásť mesiacov. M sa nijako mimoriadne neponáhľala vymeniť ho. (aké vymieňanie? – kedysi by sa vyslobodil sám), a keď sa konečne vráti, jeho licencia zabíjať je zmrazená a jeho miesto už obsadila akási Miss Frost.
Taký je moderný manažment. Nefungujúce súčiastky treba vymeniť, žiadna zbytočná lojalita k dlhoročným zamestnancom.
Agent 007 sa rehabilituje len sám, ale skôr zo zranenej profesionálnej cti, než z nejakého zmyslu pre povinnosti Jej Veličenstvu. Viac než kedykoľvek predtým máme teraz pocit, že keby nie pôžitky z vynálezov Q – uvidíme napríklad jeden nový a mimoriadne úžasný: neviditeľné auto – dávno by sa tento dokonalý stroj bez výčitiek svedomia osamostatnil.
Dnes nezomieraj presekáva aj posledné sentimentálne väzby k službe vlasti: slečna Frost je ako kus ľadu, M sa na Bonda vykašľala a Q by najradšej nechal zmiznúť aj jeho. Na voľnom trhu práce by mal pritom skvelé možnosti.
Američania musia uznať, že vojny sa nevyhrávajú na diaľku stlačením gombíka. Gravesove spojené slnečné lúče premenia na prach ich dokonale naleštené bojové rakety. Proti nim sa tu osvedčia len dokonale naleštené bojové telá.
Dnes nezomieraj má ešte viac výbuchov a strihov než predchádzajúce bondovky. Zastaví sa tesne pred priepasťou rozpadu svojho bondovského princípu: experimentuje s počítačovými efektmi, tie však nakoniec blednú pri skutočných kaskadérskych scénach a najmä nádhernom súboji v šerme. Už-už to vyzerá, že večne roztúžená Miss Moneypenny sa konečne dočká odmeny za štyridsať rokov prahnutia po Bondovi – než sa ukáže, že to bola ilúzia. A Jinx (Halle Berryová) do polovice filmu exceluje ako agentka rovnocenná Bondovi, ale nakoniec sa aj tak bezradne hompáľa v pasci a aj ju musí zachrániť 007. Zostane jej neslaný-nemastný kompliment, mechanický a studený, aký vie zložiť stroj: „Už dávno som nespal s takou dobrou ženou.“
