rchným ochranným zafarbením, ale pre nás boli do istej miery aj symbolom slobody, nezávislosti, nie preto, že prichádzali zo Západu, ale najmä preto, že popierali škrobenosť, oficióznosť. Navyše, keď ich zakázali nosiť do školy, dostali aj príchuť zakázaného ovocia. Nemôžem sa ubrániť dojmu, ale poézia Kamila Peteraja sa mi vždy spájala s rovnakými pocitmi nezávislosti, popieraním oficióznosti a napokon prinášala aj akýsi závan spoza hraníc ako móda džínsov. Iná móda sa mení, hoci s istými obmenami sa vracia, ale džínsová móda zostáva takmer nezmenená. Aj v tom vidím paralelu s Peterajovou poéziou. Hoci Kamil Peteraj sa stal už čítankovým básnikom, jeho obrazy sú zaostrované stále tou istou mestskou optikou, rytmus veršov je podfarbený kaviarenským ruchom a v používaní jazyka sa nevyhýba kompjuterizácii. K vyše desiatke básnických zbierok Kamila Peteraja patria knižné vydania jeho textov populárnych piesní a knihy bonmott, ale aj množstvo LP platní. Obalom jeho knižiek a platní rovnako pristane ošúchanosť ako džínsam.
V čom to podľa vás je, že vaša poézia sa číta dnes rovnako ako pred tridsiatimi piatimi rokmi, keď ste začínali?
– Ovplyvňuje to niekoľko faktorov. Prvým z nich je, že komunikačná rovina tohto typu poézie je čitateľom asi nejakým spôsobom blízka. Viaceré texty alebo úryvky poznajú ľudia z pesničiek. Populárna hudba bola veľmi silným médiom, mnoho čitateľov si otvorilo dvere do poézie cez texty populárnych piesní. A po ďalšie – pokúsme sa uveriť, že niečo v mojej poézii aj našli. Nakoniec vôbec si nemyslím, že je doba, keď sa poézia číta menej ako predtým. Čitatelia si vždy nájdu niečo, čo ich oslovuje.
Čo vás drží v poézii?
– Poézia sa najpregnantnejším spôsobom dotýka jazyka – ako formy komunikácie – a pracovať s jazykom je zo dňa na deň väčšie dobrodružstvo. Možno aj preto, že v súčasnej zrýchlenej dobe, keď je toľko ďalších médií, ktoré nás zaplavujú všetkými možnými informáciami, je zaujímavé hrať sa s jazykom. V jazyku sa stále odohrávajú zázračné veci. Mnohí ľudia ich nevnímajú, pretože neovládajú jazyk. Napríklad keď počúvate politikov alebo ľudí z iných oblastí, ktorí nepracujú s jazykom, zistíte, že nevládnu jazykom. Kto nevládne jazykom, nevládne myšlienkami. Majú to niekde vo významoch slov, v ich spojení zašumené. Málokto má tenký sluch, že to zachytí.
Poézia slúži na odšumovanie jazyka?
– Poézia je dnes už laboratórna práca. Kto si zvykol chodiť do tohto laboratória, kde sa odohráva zázračná chémia významu slov, ten vie, že sa tam odohrávajú mnohé akoby neviditeľné dobrodružstvá. V jazyku a najmä v jeho podhubí sa stále čosi odohráva, jazyk sa vyvíja. Mnohí básnici vystriedali niekoľko foriem, dokonca viacero spôsobov písania v dôsledku zmien, ktorými jazyk prechádza. V súčasnosti, ktorá je až priveľmi utilitárna, je poézia niečo exkluzívne, až veľmi menšinové, ale to je práve na nej zaujímavé.
Poézii teda zostávate verný pre dobrodružstvo jazyka?
– Každý, kto raz zakúsi literatúru, tak v nej zostáva, je to prirodzená vec, nepovažujem to za nič neštandardné. Okrem dobrodružstva jazyka ma v nej drží aj vždy a stále sa opakujúce dobrodružstvo kedysi s prázdnym papierom, teraz pred prázdnou obrazovkou. Máte pred sebou prázdny priestor, ktorý treba zaplniť niečím zmysluplným. Kto to zažil vie, o čom hovorím. Na literatúre a najmä na poézii je zaujímavé práve to, že vždy začínate akoby odznova. Máte pred sebou čistý priestor, a to ma fascinuje.
Básnik začína stále odznova?
– V súčasnosti v záplave informácií je ešte ťažšie nájsť v poézii niečo také, čo má aj hodnotu informácie. Mnohé básne sa vám zdajú naivné, keď si uvedomíte, aké prevratné veci sa dejú napríklad v genetike, v informatike atď. Keď báseň nemá vyzerať naivne, tak ju nemôže písať poeta natus, ale dnes to už musí byť poeta doctus. Musí to byť niekto, kto je v obraze. Kto sa vie v obraze zorientovať. Mnohí básnici akoby boli odpojení od súčasného vývinu. Nemám nič proti tomu, keď sa niekto uzavrie do seba a píše introvertnú poéziu, ale apriori negativizmus voči všetkým obrovským zmenám, čo sa vo svete dejú, má potom veľmi negatívne dôsledky na písanie aj čítanie poézie.
Ku ktorým svojim zbierkam, ku ktorému obdobiu tvorby sa najradšej vraciate?
– Nemám nejaké obdobia. Na svoju tvorbu sa dívam tvrdými očami dnešného čitateľa. Básnici si najmä za socializmu zvykli žiť v akýchsi ilúziách, ktoré si sami o sebe vytvorili, že sú bardi tohto národa, že ich treba počúvať a čítať... Na to, čo som napísal, sa pozerám veľmi tvrdo. Viem, alebo aspoň si myslím, že viem, čo z toho, čo som napísal, vôbec nie je dobré, čo je možno trocha znesiteľné a čo hádam trocha obstojí v rámci ustrojenia dnešného čitateľa.
Výbornú ste si ešte nedali?
– Nie, naopak, myslím si, že prvé tri knižky, ktoré som napísal, sú jedna horšia ako druhá. Ak raz budem mať čas, tak ich celé prepracujem. Autor sa v súčasnosti musí jednoducho nesentimentálne postaviť k tomu, čo urobil, nesmie uveriť nejakým chválam, ktoré okolo seba počuje.
Podľa akých kritérií ste pristupovali k výberu do zbierok Voňavé tajomstvá a v Slepých uličkách, ktoré vám naposledy vyšli vo vydavateľstve Ikar?
– ....
Máte rozličný prístup k tvorbe textov a k písaniu poézie?
– Treba si položiť otázku, čo je to poézia? Možno ju chápať ako veľmi úzky pojem, ale aj vo veľmi širokom význame. Podľa mňa poézia nie je len to, čo vychádza v knihách. Poézia je aj to, čo môžete zažiť v časti populárnej hudby, vo filmoch môžu byť nádherné poetické scény, isté situácie v živote môžete vnímať ako poéziu. Skôr sa prikláňam k tomuto. Ja by som poéziu nesituoval len do média, ktoré sa volá kniha, aj keď samozrejme, je to pre ňu najdôležitejšie médium.
V porovnaní českej a slovenskej populárnej hudby za posledných tridsať rokov vychádzajú texty slovenských piesní na vyššej poetickej úrovni. Ako hodnotíte túto úroveň vy ako jeden z ich tvorcov. Bolo z vašej strany vedomé nasadenie takejto úrovne?
– V tejto tvorbe zohrávalo úlohu niekoľko impulzov. V období, keď sme začínali, boli texty populárnych piesní pomerne slabé. Slováci ich nevnímali ako nejakú kvalitu. Dosť dlho sme s tým bojovali, aby sa takéto vnímanie textov u publika prelomilo. Jazyk v 60. alebo 70. rokoch ešte nemal rozvinutú úroveň mestskej komunikácie. Väčšina slovenskej poézie bola orientovaná selankovito, veľmi vidiecky. Pokúšali sme sa vytvoriť jazyk, v ktorom už cítiť mesto, pretože populárna hudba je mestský žáner. Ďalším impulzom bolo to, že sme boli vyhnaní niekde na okraj oficiálnej poézie. Samozrejme, mali sme ambíciu dokázať, že nie je dôležité, akú pozíciu človek zastáva, ale aký ohlas vyvolá u publika. A tak sa stalo, že v 70. a 80. rokoch ľudia vnímali poéziu viac cez populárnu hudbu ako v knihách. Mnohí režimoví básnici, najmä rozliční ódisti sa na to hnevali. Možno tu zapôsobil aj trochu zázrak v tom, že na tomto poli robilo niekoľko talentovaných ľudí.
Populárna hudba istým spôsobom robí reklamu poézii. Pracujete v oblasti reklamy, nevymysleli ste ešte nejakú reklamu na poéziu?
– Poézia je hlboko menšinový žáner. Samozrejme, že v masovejšom pôsobení ju môžete zachytiť v textoch piesní, ale sama osebe sa dosť vzpiera hrubému trhovému mechanizmu. Hoci človeku dobre padne, keď sa predávajú knihy, keď majú širší ohlas. Ale poézia je taký druh umenia, ktorý by sa nemal tlačiť do bestsellerových polôh. Je vždy iba pre istú skupinku ľudí, ktorí na tomto poli niečo hľadajú.
Mala by zostať len v intímnej rovine?
– Áno. A navyše poézia je na isté obdobia v živote, napríklad ľudia siahajú po poézii, keď pocítia v sebe niečo hlbšie, alebo keď hľadajú niečo krajšie. Na chvíľočku sa tam uchýlia, niečo v nej nájdu a zasa odídu. Nie je to ani film, ani bestseller, kam môžete vojsť kedykoľvek. Poézia je územie, ktoré si vyžaduje poloobjaviteľský inštinkt u čitateľa. Je náročná voči čitateľovi v tom, že sa nedá len tak ľahučko uchopiť. Román vás vtiahne do deja a už v ňom idete... V poézii musí postupovať tvorivo aj ten, kto ju číta, musí vyjsť aspoň na pol cesty.
Vy ste aký čitateľ poézie, aké obdobie máte napríklad teraz?
– Keďže s poéziou pracujem, stále mám na stole naložené knižky. Mnoho z poézie zomrelo, mnohé z poézie nie je momentálne zaujímavé. V istých chvíľach vám niektoré typy kníh nedávajú to, čo od nich očakávate a naopak, sú knihy alebo básnici, ku ktorým keď sa po čase vrátite, zistíte, že je v nich čosi veľmi čerstvé, veľmi zaujímavé.
Ste vášnivejší čitateľ poézie, alebo prózy?
– Nerozdeľujem to, ale skôr by som povedal, že prózy. Aj keď sa zdá, že svet je plný básnikov, paradoxne poézie ani nie je tak veľa. Svet je síce plný básnikov, ale väčšinou zlých. A to nielen u nás. Je to kasta dosť neznášanlivých ľudí, ktorí si o sebe namýšľajú, že sú bohom zoslaní, čo vôbec nie je pravda. Ak si niekto ešte udržal tento nimbus, ktorý sa za socializmu dosť rozšíril, mal by sa ho rýchlo zbaviť. Potom sa z literárnych kruhov ozýva vyplakávanie, že nejaká masová kultúra vytláča a ničí poéziu a literatúru. Ľudia by viac nečítali, ani keby tu nebola masová kultúra. Jednoducho preto, že väčšina poézie je nečitateľná. Vlastnú neschopnosť a nemohúcnosť viacerí básnici jednoducho zhadzujú na masovú kultúru. Nazdávam sa, že dnes sa čítajú knihy viac ako za socializmu, lebo vychádza oveľa viac kníh ako predtým, keď ich vydávanie reguloval štát. Samozrejme, že čitatelia čítajú iba istých autorov, ale to je celkom normálne. Vydavateľstvá sa prispôsobujú trhu, ale aj trh si postupne vyreguluje kvalitu sám podľa dopytu. Vždy sa nájdu redaktori alebo ľudia, ktorí vedia ponúknuť publiku niečo zaujímavé a kvalitné. Čitatelia vedia nájsť aj v masovej kultúre to dobré. Nebojím sa, že dobré veci v kultúre len tak ľahko zaniknú.
Nazdávate sa, že aj náročný čitateľ si má dnes z čoho vybrať?
– Áno, ale tie vzácnejšie a sofistikovanejšie veci sú vždy akoby v úzadí. Keď chcem nájsť niečo kvalitné, svet to ponúka, len to treba hľadať. Niekto sa uspokojí s masovou kultúrou, s čímsi, čo už je predžuté, iný hľadá ďalej. Mnohí vzdelaní čitatelia, najmä mladej generácie, ktorá už ovláda jazyky, čítajú nové knihy radšej v origináli. To nie je únik čitateľov, naopak, je to ďalší rozmer prístupu k informáciám. S tým však treba rátať, preto je dôležitý nielen obsah, aký čitateľovi ponúkame, ale aj to, akú grafickú úpravu kniha dostane, aby z nej bol napríklad príťažlivý darček. V období internetizácie je dôležitý aj vzhľad knihy.
Ak sa od literatúry v predchádzajúcom režime vyžadovala istá spoločenská a najmä politická angažovanosť, výsledok bol obyčajne negatívny postoj autora alebo schematická tvorba. Potrebuje sa básnik v súčasnosti spoločensky angažovať, ako?
– Slovenský literárny priestor je veľmi vyprahnutý. Ak spisovatelia za socializmu vyplakávali, že nemôžu publikovať, tak kde sú potom tie senzačné romány, eseje, filozofické diela? Dnes tí istí spisovatelia vyplakávajú ďalej, že nedostávajú granty na svoje diela, že ich vytláča masová kultúra. Keby to záviselo odo mňa zrušil by som všetky spolky podporné inštitúcie. Autor sa má uživiť sám, poézia nemusí byť jeho živobytie. Mnoho veľmi dobrých autorov malo občianske povolanie.
Ste zástancom literatúry v elektronickej podobe?
– Elektronické médiá majú dôležitú úlohu v prístupnosti k informáciám, preto by som sa nestaval celkom odmietavo ku globalizácii. Iná otázka je, či súhlasím s trendom, kam svet kráča. Nie som presvedčený, že je správny.
Počítač ako hlavné médium vás racionalizuje nielen pri prijímaní informácie, ale aj pri písaní. Celkom inak sa odvíja vaše myslenie, keď píšete rukou, ako keď píšete na stroji a celkom inak, keď máte pred sebou obrazovku. Je to celkom iná psychológia myslenia. Keď som písal na mechanickom stroji, mal som fyzický pocit práce. Ako som búchal do kláves, počul som ozvenu toho, čo som písal. Keďže som dosť veľký detailista, neraz som prepísal celú stranu len preto, že sa mi na konci prekleplo písmeno. Teraz si môžem text akokoľvek opravovať, aj graficky upraviť, čo je takisto dôležité.
Uvádzali ste muzikál na slovenskú scénu. Nazdávate sa, že vy ste vychovali muzikálovú generáciu, ktorá teraz priniesla muzikálovú vlnu u nás?
– Nemyslím si to, je to nová generácia, ktorá to tvrdo zobrala do rúk. Možno niektorí z nich ako deti chodili na Cyrana a to ich inšpirovalo, ale to by som bol domýšľavý. Pre nás bol sviatok, keď sme sa dostali na Západ a mohli sme tento žáner vidieť. Dnešní mladí ľudia majú úžasnú výhodu, že môžu ísť na Broadway, do Londýna a prinesú si celé know how na konkrétny muzikálový titul. Muzikál totiž funguje na princípe show biznisu, ktorý má svoje zákony: po prvé je to kolektívne dielo a po druhé jeho úspech závisí od správneho nastavenia istého stroja. Keď sa správne nastaví, vždy donesie úspech. Ten nezávisí od talentu jednotlivých hviezd, ale jednoducho od správnej súčinnosti všetkých zložiek, od radenia jednotlivých scén, cez emócie, ktoré idú cez hudbu.
Rozhovor bol uverejnený v Knižnej revue 23/2000
Autor: Marta Bábiková
