FOTO - Archív

1. Musí počúvať svoju učiteľku a nenechať sa rozptýliť inými zvukmi, ktoré doliehajú k jeho uchu. Učiteľkin hlas musí spomedzi nich vydeliť a sústrediť sa naň.

2. Vetu, ktorú učiteľka vyslovila, musí krátko podržať vo svojej pamäti a rozdeliť na slová.

3. Potom musí slová rozdeliť na hlásky, pričom ich musí odlíšiť od hlások znejúcich podobne. Nesmie teda zamieňať o a u, b a p, d a t, g a k, i a e, au a ou, m a n, dlhé a krátke samohlásky atď.

4. V ďalšej fáze musí vyhľadať správne tvary písmen k príslušným hláskam - hľadá teda v svojej pamäti, ako tieto počuté hlásky vyzerajú, keď sú napísané. Nesmie ich zameniť za písmená, ktoré vyzerajú podobne, ako napríklad d a b, n a m, u a n, o a a, a a e…

5. Potom musí správne spojiť obraz písmen a svoje pohyby pri písaní, aby napísal písmená, ktoré si vizuálne predstavil. (Okrem toho, samozrejme, musí dávať pozor na to, aby umiestnil písmená na papieri na správne miesto a v správnej polohe.)

6. Zatiaľ čo všetky funkcie prebiehajú, nesmie druháčik poprehadzovať rad, postupnosť hlások a potom i písmen, ani zabudnúť žiadnu jednotlivosť z radu činností.

Až vtedy, keď sa mu podarí vykonať všetky tieto výkony a nepopliesť ich, bude to, čo je diktované, na papieri správne zachytené.

Samozrejme, pri všetkej práci nesmie žiačik zabudnúť na správnu gramatiku - čo je však pre dyslektikov veľký problém. Nemajú totiž „cit pre jazyk“, nechápu štruktúru materinského jazyka, sluchom často nerozlišujú mäkké a tvrdé spoluhlásky.

Sú radi, ak vôbec napíšu to, čo im učiteľ diktuje, nie aby pritom mysleli aj na nejaké gramatické pravidlá. (sr)

Zdroj: Šindelarová