FOTO – ARCHÍV
Špeciálni pedagógovia upozorňujú: „Pre dysortografika je veľmi demotivujúce, ak je jeho diktát červené more. Stačí napríklad opravovať zelenou a neznámkovať - napísať iba počet chýb. Aj on však niekedy bude musieť niečo napísať, preto sa treba pokúšať rozvíjať aj túto stránku. Len mu treba vysvetliť, že počet chýb je informácia najmä preňho, aby vedel, či sa zlepšuje.“
Deti, ktoré nedokážu čítať, by zase absolútne nemali byť stresované tým, že budú musieť horko-ťažko slabikovať pred spolužiakmi. Ale aj dieťa, ktoré nedokáže prijímať informácie z textu cez zrak, musí nejako prijímať informácie. Keď to však s čítaním vôbec nejde, existujú napríklad diktafóny.
Ale deti sa snažia unikať, keď ich v škole nehodnotia. Preto odborníci odporúčajú hľadať metódu, ako ich aspoň trochu cvičiť aj v tom, čo im nejde a hľadať aj vhodný spôsob ohodnotenia: „Ak je dieťa jednoducho lajdák, nemožno ho stále ospravedlňovať jeho postihnutím.“
A ešte jedno upozornenie: poruchy učenia sú síce vývinové, ale nie vždy sa vo veku 10 - 11 rokov stratia akoby šibnutím čarovného prútika. Niekedy sa dieťa musí naučiť so svojou poruchou žiť. Preto sa odborníci dožadujú, aby vysoké školy nevychovávali špeciálnych pedagógov iba pre prvý stupeň základných škôl, ale aj pre vyššie ročníky. Keď sa totiž porucha nezachytí dostatočne včas, alebo keď je postihnutie hlbšie, dieťa na druhom stupni stráca možnosť pracovať s odborníkom, ktorý mu dokáže pomôcť. Bežný učiteľ môže takéto dieťa zvládnuť, ale je to náročné a nesmie byť v triede veľa detí. Najvhodnejším prostredím pre deti s poruchami učenia sú špeciálne triedy. Tie majú v učebných osnovách hodiny, ktoré sa venujú rozvoju tých funkcií, ktoré dieťaťu chýbajú: rozvoj komunikačných schopností, individuálna logopedická starostlivosť, zmyslová výchova a podobne. Vo väčších mestách: napríklad v Bratislave, Košiciach, Trnave, Banskej Bystrici, je už takýchto tried dosť.
(gal)
