humornej než nostalgickej, melancholickej polohe.

Kalina bol však humoristom od kosti aj napriek tomu, že mu nebolo často do smiechu: za slovenského štátu patril k rasovo prenasledovaným, potom krátko po februári 1948 ho len-len že nezaradili k sionistom, čo sa predsa len stalo v sedemdesiatych rokoch, keď ho roku 1972 zatkli a 1973 prepustili na amnestiu. Následná emigrácia kalinovskej rodiny znamenala len prirodzený dôsledok domácej bezperspektívnosti.

Kým prvý zväzok svojej „autobiografománie“, písanej po prepustení z väzenia, začal Kalina detstvom v Prešove, v tomto druhom zachytáva štádiá ranej dospelosti. Dospievajúci Kalina sa vymyká z priemeru adolescentov, pretože veľmi zavčasu vie, čo chce: ak v rozprávaní necháva emocionálnu stránku viac-menej bokom, existuje oblasť, kde sa otvorene vyznáva z priam opiátového nadšenia: je to divadlo, cirkus, kabaret, opera, opereta, film. Nech sa krúti reč okolo čohokoľvek, nakoniec sa autor vždy dostane k svojmu obľúbenému predmetu.

Kultúru Prešova zmapoval do najmenších detailov, no tento kultúrny ošiaľ sa najnápadnejšie prejavil v spomienkach na štúdium práva v Prahe, ktoré dokončil roku 1937. Sám hovorí, že právo ako také ho nudilo, no o to väčšmi sa vnoril do lákavých sfér pražského kultúrneho života, ktorý nepokladá za porovnateľný ani s Parížom, ani Berlínom, ani Viedňou tých rokov. Aj český historik divadla by mu musel závidieť takú sumu znalostí, cez ktoré len slabo presvitajú informácie o štúdiu a študentoch, tomto výdatnom zdroji každých memoárov. Kalina iste nebol askét a všeličo sa dozvieme i o vtedajšom nočnom živote v Prahe, ale nebol ani bohém, ktorý by bol časy štúdia prevegetoval v krčmách. Hlásil sa k pražskej intelektuálnej ľavici, kam patrilo všetko kvalitné, a práve v súvislosti s ňou vysvetľuje príklon ku komunizmu. Až neskôr sa mu otvorili oči a píše aj o tom.

Nevyhol sa ani tej najosobnejšej otázke, vlastnému židovstvu. Pravda, jeho úvahy na túto tému nemajú filozofický rozmer, zameral sa viac na náboženské zvyky v rodičovskom dome, obrady, jedlá a podobne, no ani tu nestratil humor. Kalina dotiahol do konca aj kapitolu prvých lások, keď zosumarizoval príbehy s potenciálnymi nevestami – dokonca datované – až po uzavretie manželstva s redaktorkou Agnešou Kalinovou. Čaro bezprostrednosti, s akou reflektuje svoje privatissimá, často dobrodružné, často dramatické i tragické, niekde narúša násilné vtipkovanie a už vôbec neviem, kde sa vzalo autorovo tvrdenie, že Smrek bol „nomenklatúrny káder Hlinkovej gardy“. Kalinove spomienky presahujú hranice súkromného života a majú kultúrnohistorickú hodnotu.

Od rukopisu po vydanie knihy viedla komplikovaná cesta, ktorú približuje v doslove A. Rašla. Pri emigrácii musel Kalina (zomrel roku 1981 v Mníchove) tri zväzky svojich pamätí nechať v Bratislave – štvrtý zhabala Štátna bezpečnosť a doteraz sa nenašiel. Známi potom prepašovali rukopis cez Budapešť a Viedeň do Mníchova.