Vydavateľ Peter Žalman, Bratislava 2000
Publikácia rozdelená do dvoch častí – Okres Staré mesto a Okres Štrkovec, Nové mesto, Karlova Ves, Dúbravka, Petržalka – predstavuje architektúru Bratislavy vytvorenú v posledných dvoch dekádach. Objekty sú radené v časovom slede, ako boli realizované, každá je vyobrazená fotograficky s uvedením autorov, čím sa čiastočne odstraňuje anonymita mnohých známych architektúr. Autor čerpá najmä z údajov zverejnených v časopise Projekt.
Tomáš Horváth: Dušan Mitana
Kalligram, Bratislava 2000
Tretí zväzok edície Váhy, ktorá vznikla ako výzva prečítať diela dôležitých slovenských autorov posledného tridsaťročia (bez ambície obsiahnuť všetkých reprezentatívnych spisovateľov, ale postupovať podľa vlastného hodnotového kľúča autorov monografií – literárnych vedcov a kritikov), predstavuje príslušníka strednej generácie slovenských prozaikov, ktorého impozantné vstupné diela Psie dni a Patagónia sa na začiatku sedemdesiatych rokov stali kultovou výzbrojou nielen jeho rovesníkov, ale aj prichádzajúcich mladších ročníkov. Svoje epické poviedky rafinovane konštruuje ako mnohovýznamové, otvorené práce s ponukou viacerých interpretačných hypotéz. Šírka jeho záberu, od logického prechodu k románom, zahŕňa v posledných rokoch, keď uňho začala dominovať téma kresťanstva, aj úvahy a eseje.
Primo Levi: Je to človek?
Agora, Bratislava 2001, preložili Terézia Gašparíková a Bohdana Baeudouin
Primo Levi začal túto knihu, jedno z najsilnejších svedectiev o koncentračných táboroch vôbec, písať ešte v Osvienčime. Mašinériu tábora, ktoré označuje za moderné peklo a prirovnáva ju k Danteho Peklu, opisuje cez celú škálu typov ľudí v tomto prostredí. Leviho poznanie je svedectvom o tom, ako sa v Osvienčime z nevinného človeka stávala obyčajná vec. Je ešte človekom ten, kto sa delí o pričňu s mŕtvolou, kto čaká na smrť druha, aby mu vzal štvrtku chleba?
Thomas Bernhard: Beton
Prostor, Praha 2001, preložil Radovan Charvát
Thomas Bernhard sa svojimi románmi a divadelnými hrami, v ktorých spája jazykovú virtuozitu s humorom a pátosom a zároveň mravnou neústupčivosťou, radí k najvýznamnejším nemecky píšucim autorom druhej polovice dvadsiateho storočia. Áno, ten Bernhard, ktorý vo svojom závete zakázal akokoľvek spájať svoje dielo s Rakúskom, a tak na jar 1990 Viedenčania opäť po zhruba storočí objavili Bratislavu ako „divadelné predmestie“ a v rámci Wiener Festwochen uviedli v SND jeho Alžbetu II. Próza Betón – názov je synonymom negatív dnešnej doby, doby technického rozvoja, modernej civilizácie, ktorej rubom je tiež ničenie (podľa Bernharda všetkého) pozitívneho, „rozkvet“ ľudskej obmedzenosti a sebeckosti. S tým korešponduje príbeh hlavného hrdinu Rudolfa, ktorý v zhode s Bernhardovým presvedčením sa roky márne chystá napísať vedeckú prácu.
