
Emir Kusturica ako muzikant na koncerte v Karlových Varoch.
FOTO SME – JANA KADLECOVÁ
Rodák zo Sarajeva študoval na pražskej FAMU. Patrí k najoceňovanejším a najkontroverznejším európskym režisérom. Už za celovečerný debut Spomínaš na Dolly Bell (1981) získal na MFF v Benátkach Zlatého leva. Na festivale v Karlových Varoch priznal, že jeho pohľad na život sa odvtedy veľmi nezmenil. „Je to film o mladých, ktorí chcú mať kapelu. A ja ju teraz mám.“
Na festivale v Berlíne bol ocenený jeho americký debut Arizona Dream (1992) s Johnnym Deppom a Faye Dunawayovou. Potom prišiel film Underground (1995), ktorý vyvolal rozdielne reakcie publika a kritiky, najmä pre svoj silný motív Srbska, podľa viacerých príliš oslavný. A napokon komédia Čierna mačka, biely kocúr (1998). V nej sa už podpísal aj pod hudbu, a tak ukončil dlhoročnú spolupráciu so skladateľom Goranom Bregovičom.
Režisér Emir Kusturica predstavil vo Varoch nový celovečerný dokument Super 8 Stories by Emir Kusturica, výpoveď o kapele No-Smoking, v ktorej hrá od roku 1986. Interview neposkytoval, ale zúčastnil sa stretnutia s novinármi. Na otázky odpovedal češtinou, ktorú striedal s angličtinou.
Vraj máte plné zuby celovečerných filmov. Je to pravda?
„Mám, ale je to droga. Už tri roky som nenakrúcal, ale na budúci rok by som mal pripraviť film. Už som si myslel, že sa budem venovať len hudbe.“
Vojna v Juhoslávii všetkých rozdelila. Ako zasiahla vás?
„Riadili ju médiá a nevedeli sme, čo je fikcia a čo nie. Narušila medziľudské vzťahy. Fyzická vzdialenosť znemožnila ľuďom spolu tvoriť. Tým, čo museli opustiť svoje domovy, sa zmenila perspektíva pohľadu na svet. Belehrad sa stal destináciou ľudí, ktorých vízia budúcnosti sa stala nezávislou od televízie. Líder No-Smoking tu vtedy dokázal dať dohromady kapelu. Vojna veci katalyzuje.“
Nakrúcali ste aj v Amerike. Odporučili by ste mladým európskym tvorcom skočiť do hollywoodskeho systému?
„Je veľmi ťažké dostať sa do americkej produkcie, kde je všetko zarámované penizami. Kreativita sa tam skončila v sedemdesiatych rokoch, preto je lepšie zostať v Európe.“
O čom bude film, ktorý pripravujete?
„Nepoviem, bude založený na skutočnej udalosti, ktorá sa stala počas vojny v Bosne.“
Cítite, že ako umelec a intelektuál by ste mali vysvetľovať a sprístupňovať odlišné svety okoliu?
„Umenie nemôže nič vysvetliť. Máme úžasné romány o mentalite ľudí vo vojne. Vojna je moja poézia. Je to dobrý biznis, no zároveň zemetrasenie. Pre túto teóriu ma odsúdili za nedostatok humanizmu. Nerobím filmy, aby som niečo vysvetľoval. Je to vnútorná potreba, nie snaha idealizovať dejiny. Chcem, aby filmy boli viac groteskné ako vysvetľujúce, aby boli blízko k ľuďom, ktorí neakceptujú nové pravidlá vytvorené vojnou.“
Majú umelci z bývalej Juhoslávie povinnosť prispievať tvorbou k jej zmiereniu?
„Keby ma do toho tlačili, nikdy by som k tomu neprispel. Viac sa riadim inštinktom. Nakrúcam filmy o outsideroch, o ľuďoch, ktorí sú na nižších priečkach, neúspešní, ale veľmi emotívni. K zmiereniu teda prispievam celý život.“
Sú filmové príbehy vašimi zážitkami?
„Samozrejme. Pochádzam z hôr a študoval som v Prahe. Tieto zážitky som skombinoval, a preto je moje videnie sveta citlivé. Vždy som veľmi vnímal divadlo a literatúru, to veľmi zhumanizovalo a zironizovalo môj pohľad na svet.“
Ako spontánne pracujete so scenárom?
„Bez dobrého scenára neurobím dobrý film. Každý rým sa snažím vylepšiť a urobiť ho silnejším, ako som zamýšľal.“
Koho radšej obsadzujete: profesionálov alebo neznámych ľudí?
„Rád kombinujem.“
Zasiahla vás digitalizácia?
„Áno. Film, ktorý som sem priniesol, teda Super 8 Stories by Emir Kusturica, nebol pôvodne pre kiná. Na digitalizácii je vzrušujúce, že celú osobnú pamäť si môžete premietať na veľkej obrazovke. Počas najbližších desiatich rokov budú definitívne objavené nové formy kinematografie.“
Sú diváci vašich filmov a poslucháči vašej hudby tí istí?
„Filmy a hudba sú si veľmi blízke. Keď hrám na javisku, cítim sa ako režisér. Keď režírujem, cítim sa ako muzikant. Diváci mojich filmov chodia aj na naše koncerty.“
Netrpí kapela vaším odskakovaním k filmu?
„Nechcú bezo mňa hrať.“
JANA KADLECOVÁ,
Karlove Vary