„Divadlo je miestom kultúrneho a spoločenského života. Budova divadla má hľadisko a javisko. K obom patrí množstvo miestností. Obecenstvo sa zhromažďuje vo vstupných halách. Vrchné oblečenie, najmä v zime, sa odkladá v šatniach. Zo šatní vedú parádne schodiská na jednotlivé poschodia. Do divadla chodíme v spoločenskom oblečení.“

Takéto divadlo, o ktorom píše učebnica Slovenského jazyka pre 5. ročník základnej školy z roku 1991, bolo výdobytkom meštianskej spoločnosti z druhej polovice devätnásteho storočia. Odvtedy divadlo prešlo najmenej dvoma veľkými reformami. Ako môže žiakom napadnúť, že divadlo je už dávno čímsi iným?

„Môžem použiť akýkoľvek prázdny priestor a nazvať ho holou scénou. Prázdnym priestorom prejde človek, iný ho pozoruje, a mám všetko, čo treba na to, aby vznikol akt divadla,“ povedal napríklad slávny anglicko-francúzsky režisér, dieťa ruských rodičov Peter Brook.

V divadle sa môžete radovať

Rozličné formy divadla v koncentrovanej forme každoročne na začiatku leta ponúka svetový divadelný festival Wiener Festwochen. Oplatí sa však pozrieť si aj domácu viedenskú produkciu.

V Burgtheatri si robia žarty už aj z takých záležitostí, akými sú posledné veci človeka. Na veľkej scéne na bokoch plnej urien a v prospekte zasa mramorových tabulí predvádzali v Pompes FunŹbres v kompozícii a réžii Franza Wittenbrinka dobre spievajúci herci pásmo „tematických“ výstupov a piesní – od Mozartových vulgárnych skladbičiek cez ľudovky až po vydarenú parafrázu známej Sviečky vo vetre, ktorú spieval Elton John na pohrebe Lady Di. Snaha dodať aj tejto téme politický (tu austrokritický) rozmer bola, aj keď ostala len v náznaku.

Predo mnou sedel muž, ktorý sa celý čas vynikajúco zabával. A nielen to, túžil sa o zážitky podeliť so susedkami v rade. Mal smolu, obe boli tými najdôstojnejšími staropanenskými typmi s okuliarmi, bielymi blúzkami a trvalou. Meravo sa pozerali pred seba! Jeden rad pred ním sedela jeho partnerka. Po obzvlášť vydarenom fóre sa k nej vždy predklonil a poklepal jej na rameno. Bol to šťastný divák. Ku mne sa ani raz neotočil. Škoda.

S neprítomnými priateľmi

Bol to nápad Tima Etchellsa, riaditeľa špičkového anglického „malého“ divadla Forced Entertainment.

Rozoslal listy priateľom po svete a požiadal ich, aby mu poslali príbeh a videonahrávku. Príbeh mal byť pravdivý a video o udalostiach zo sveta. Z toho, čo mu prišlo, i z vlastného príbehu a videa, urobil divadlo.

Potreboval dve televízne obrazovky, videoprístroje, jedného technika a jedného osvetľovača. Prišiel, posadil sa a čítal historky o psovi so svietiacimi očami, o príliš prázdnom dome, z ktorého jeho nájomník utiekol, príbeh svojho brata, ktorý po havárii blízkej priateľky tri dni nevedel zaspať, o chorvátskej emigrantke Vladke, ktorá sa nevie zbaviť pocitu, že ju nič nesmie prekvapiť. Príbeh dvadsaťročného dievčaťa, ktoré každý deň kričí na plyšového medvedíka: Prestaň sa na mňa pozerať!.

Istá Lisa mu napríklad poslala video, v ktorom sa na oboch obrazovkách rozdielne, no predsa len vyzliekala – ako ukážku neúspešnej kariéry „glamour modelu“. Bol to smutný večer: ďalším z refrénov, tentoraz jednej z historiek o Georgovi Bestovi, bola neodbytná otázka: Kde sa to všetko pokazilo?

Záver však bol najkrajší. Na videu z Chicaga sa tanečníci postupne vrhali medzi idúce autá na veľmi rušnej ulici a medzi nimi sa pretancovávali na druhú stranu.

Medzi divadlom a tancom

Inscenácia Burgtheatru Nervová váha o francúzskom hercovi, režisérovi, dramatikovi i teoretikovi Antoninovi Artaudovi (1896–1948) vznikla z fascinácie tvorcom slávnych manifestov divadla krutosti. Vymyslel a zrežíroval ju choreograf Joachim Schlömer, umelecký vedúci TanzTheater v Baseli ako proces hľadania rovnovážneho stavu.

Vychádzal pritom z Artaudových „nerovnovážnych“ pocitov stálej straty skutočnosti, jeho chronickej odcudzenosti od vlastného vedomia. V sérii výstupov siedmich mladých hercov v čiernych oblekoch s bielymi košeľami tieto duševné pochody stvárnil predovšetkým vyčerpávajúcim fitness tréningom. Čudné? Ani nie, ak uvážime, že Artaud telo považoval za druh démonického, brilantného, trpiaceho ducha.

Navyše sa len necvičilo, ale hrali sa aj výstupy s detskými kockami, počúvali sa úryvky rozhlasovej hry, pozerali sa kúsky filmu, čítali texty – približovali sme sa k Artaudovi v rozličných rytmoch a na rozličný spôsob: vášnivo, trýznivo, a predsa jednoducho a čisto.

Na hranice medzi divadlom a tancom istotne nemyslel, tentoraz už opäť v rámci Wiener Festwochen, ani francúzsky choreograf Jérôme Bel v projekte The Show Must Go On. Útočil totiž na hranice medzi životom a divadlom.

Dvadsaťjeden mladých ľudí rozličných národností na javisku vyzeralo tak, ako by práve prišli z ulice – a mnohí z nich ani neboli tanečníkmi.

Všetko je maximálne jednoduché. Ak sa spieva objím ma, na javisku sa objímajú, ak sa spieva o slnečnom svite, reflektory sa rozpaľujú. Sem-tam sa tancuje, každý, ako vie. Ale aj tak sa dá robiť divadlo. Staviť na prirodzený pôvab obyčajných ľudí, na sentiment, ktorý v nás vyvolávajú šlágre sprevádzajúce náš život, či už chceme, alebo nie.

Stretnutie géniov

Divadelní géniovia? Zdá sa vám to prehnané? Ja som ich zopár videla vo viedenskom Ronacheri. Pod prestavbu tejto divadelnej budovy sa koncom devätnásteho storočia podpísalo duo Fellner a Helmer, ktoré má na svedomí budovu Opery Slovenského národného divadla. Vo veľkom kruhovom priestore s balkónom dookola, s radmi plyšových červených sedadiel a stenami pomaľovanými kvetinovými motívmi stálo na javisku akési väčšie bábkové divadlo. Pred oponku vyšiel prvý účinkujúci, a len dokonalou, náznakovo bábkovou štylizáciou pohybu zapôsobil tak silno, že keď potom zahlásil, že je najlepším hercom na svete, nik o tom nepochyboval.

Anglickú junk-operu Shockheaded Peter (čosi ako Pišťankove a Taragelove Rozprávky pre neposlušné deti) som sledovala ako v tranze. Jednoduché príbehy o deťoch, ktoré robili zle, a boli za to kruto potrestané (niekedy ich predstavovali bábky), sa tu predvádzali s neobyčajne funkčnou výpravou, celkom splývajúcou s réžiou, za ktorou stoja Phelim McDermott a Julian Crouch, spolupracovníci Russela, Spielberga či Greenawaya. Literárna predloha vznikla v polovici devätnásteho storočia vo viktoriánskom Anglicku. V divadle Ronacher sa vynímala.

Bolo to po všetkých stránkach dokonalé – vynikajúci zmysel pre štýl, presné, vtipné pointy, originálne vizuálne kúzla – keď napríklad neposlušné dievčatko so zápalkami začne horieť, zdvihne bielu sukňu a objavia sa početné oranžové a červené spodničky. Herečka nimi máva tak šikovne, že ju naozaj vidíme v plameňoch.

V divadle nezáleží na veku

Peter Brook má sedemdesiatšesť rokov a jeho dve inscenácie Oblek Cana Thembu a Shakespearov Hamlet na tohoročných Wiener Festwochen mali obrovský úspech.

Recept na divadlo á la Brook je jednoduchý. Vezme sa vynikajúci text, tí najlepší herci z celého sveta bez ohľadu na rasu či národnosť, skvelí hudobníci, výtvarníci a majstri svetelného dizajnu. To všetko sa zmieša a varí čo najdlhšie.

Na konci je z toho delikatesa, ktorá nemá páru. Obe inscenácie sa viac-menej odohrali len s niekoľkými rekvizitami, bez pauzy, koncentrované na herecké výkony. Pozerám sa na pôvabných černochov (aj Hamlet je černoch), na prekrásnu Oféliu, zjavne Indku, na výrazné tváre belochov, fascinovane sledujem tvrdú hereckú koncentráciu a disciplínu, ktorá, ako vieme, pôsobí ľahko a samozrejme. Jednoduché, elegantné, dokonalé. Aj také môže byť divadlo.

Takže, milé malé i veľké deti, neverte všetkému, čo sa píše v učebniciach. Choďte do všakovakých divadiel a robte všakovaké divadlo, lebo sa z vás stanú nudní patróni a škaredé cintľavky! To vám neželá

ANNA GRUSKOVÁ, Viedeň (Autorka je teatrologička)