Na Nový rok som po štyroch mesiacoch opustil Európu, aby som sa na pár mesiacov vrátil späť do rodného Tokia. A práve na tokijskom letisku som v dave ľudí prvýkrát v živote zacítil vo vzduchu to, čo som si na Slovensku ani neuvedomil. Hneď som si spomenul na slová kórejského kamaráta, ktorý ma raz podpichoval, vraj Japoncov cítiť sójovou omáčkou. Zasmial som sa a narážku som mu vrátil s tým, že Japonci zas tvrdia o Kórejcoch, že ich cítiť po „kimči“, čo je ich tradičné jedlo.
Ale po čerstvej skúsenosti z letiska musím potvrdiť, že naozaj máme charakteristickú vôňu, a pravdepodobne ju má každý národ. Hoci bežne človek príliš nepremýšľa ani o vlastnej vôni či zápachu, nieto ešte národnej. Asi je to naozaj dané stravovacími návykmi.
Slováci sa ma často vypytujú, čo v Japonsku jeme. Odteraz budem odpovedať: sójovú omáčku. Vlastne je to pravda. Je ňou ochutená väčšina japonských jedál. Sójová omáčka je pre nás tým, čím je pre Maďarov paprika, pre Grékov olivový olej a pre Mexičanov čili. Ale zohnať na Slovensku dobrú sójovú omáčku, je veľký problém. Sú husté, niektoré sladké, pritom pravá omáčka zo sóje, soli, vody a pšenice musí mať jednoduchú, jasnú chuť!
Požiadal som priateľa, aby mi poslal fľašu pravej, nefalšovanej japonskej sójovej omáčky. Poslal tri. Uvaril som si ryžu, polial sójovou omáčkou a len tak jedol. Priznám sa, v Japonsku by mi to nestačilo, ale keď ste v cudzine, aj ryža a pár kvapiek sójovej omáčky stačí na spomienku na to, ako chutí domov. Je to zvláštny úkaz, za hranicami si svoju národnosť a kultúru uvedomujete oveľa silnejšie. Ktovie, aká chuť by chýbala Slovákom kdesi v ďalekej krajine, kde sa len máločo podobá ich rodnej kultúre.
MASAHIKO
