FOTO - Archív
Šalamúnove ostrovy ležia v tropickom pásme, v oblasti, ktorú často zasahujú ničivé tsunami, hurikány alebo cyklóny. Okrem toho sa v súostroví nachádza niekoľko aktívnych vulkánov, ktoré môžu kedykoľvek pochovať desiatky dedín s obyvateľmi.
28. decembra sa nad ostrovmi v Tichomorí prehnal cyklón Zoe, zaradený do najvyššej kategórie ničivých búrok. Dosiahol rýchlosť 300 kilometrov za hodinu.
Šalamúnove ostrovy v Tichomorí patria k najchudobnejším a najizolovanejším krajinám na svete. Problémy im spôsobuje najmä matka príroda. Nachádzajú sa totiž v tropickom pásme, v oblasti, ktorú často zasahujú ničivé tsunami, hurikány alebo cyklóny. Tri dni pred koncom roka sa nad dvoma z nich – Tikopiou a Anutou prehnal rýchlosťou 300 kilometrov za hodinu cyklón Zoe.Krajinu zasiahli až jedenásťmetrové vlny a okamžite zlyhalo všetko rádiové spojenie. To spôsobilo, že sa do sveta začali šíriť rôzne poplašné správy. Tie najprv informovali, že niekoľko dedín veľká voda doslova spláchla a počítali so stovkami mŕtvych. Miestne obyvateľstvo však hneď pri prvých príznakoch búrky utieklo do hôr, kde dobre poznajú jaskyne a skryli sa v nich. Napokon sa však ukázalo, že cyklón Zoe si nevyžiadal ani jeden ľudský život. Ostrovy boli po jeho príchode vyhlásené za katastrofickú zónu, čo im umožňuje žiadať o medzinárodnú pomoc. Austrália prispela 120 000 dolármi, Nový Zéland 70 000 dolármi. K postihnutej zóne sa vypravilo niekoľko lodí so zásobami potravín i lekárskym tímom. Obyvatelia Tikopie i Anuty by vďaka tomu mali byť zabezpečení na najbližšie tri mesiace.
Prekonať katastrofu pomerne úspešne pomohlo aj to, že ostrovania s podobnými udalosťami počítajú. V roku 1992 tu cyklón Tia zničil väčšinu obydlí a úrody, ničivá búrka v roku 1956 si zas vyžiadala 200 ľudských životov. Stavajú si preto nízke príbytky, budujú úkryty, kde si schovávajú aj zásoby jedla. Keď im morská voda zamorila zásoby pitnej vody, snažili sa ju nahradiť tekutinou z nezrelých kokosových orechov. Jeden zo svedkov udalosti, fotograf z austrálskeho časopisu Weekend Australian Geoff Mackley sa však vyjadril, že tento spôsob utíšenia smädu nebol pre nich „nič moc“.
Mnohým by sa mohlo zdať, že Šalamúnove ostrovy sú krajinou, ako sa hovorí, pánubohu za chrbtom. Najbližšia pevnina – Austrália, je od nich vzdialená 3000 kilometrov. Ich obyvatelia, ktorých neraz zvyšok sveta nazýva primitívnymi divochmi, však nie sú zameraní na hmotné statky. Zem a more im totiž dáva všetko, čo v skutočnosti potrebujú. Potravu, prístrešie, útočisko. Umenie prežiť je u týchto ľudí obdivuhodné. Nezlomili ich lovci lebiek, kanibali zo znepriatelených kmeňov, nedokázali to ani španielski kolonizátori, nepoddali sa anglickým ani austrálskym plantážnikom a lovcom otrokov, prežili bitku o Guadalcanal a so vztýčenou hlavou sa vyrovnávajú s dôsledkami občianskej vojny. Aj cyklón Zoe sa napokon stane iba jednou z epizód, pre ktoré ostane miesto iba v domorodých piesňach. Z materiálnych škôd, ktoré tu teraz vznikli, sa napriek tomu budú ešte dlho spamätávať.
Minister vnútra Clement Rojumana sa posťažoval, že cyklón si snáď ani nemohol vybrať nevhodnejší čas na návštevu ostrovov. Tikopia i Anuta sa ešte nedostali z problémov, ktoré pred tromi rokmi spôsobilo sociálne i etnické napätie.
LUKÁŠ PETRÍK
FOTO – REUTERS
Na ostrovoch vládnu ozbrojené skupiny
Šalamúnove ostrovy (tvorené zo šiestich väčších a 992 menších ostrovčekov) sú od roku 1978 nezávislým štátom. Vymanili sa spod protektorátu Veľkej Británie. Dvadsaťpäť rokov samostatného spravovania ich však hospodársky vôbec nepovznieslo, práve naopak.
Roku 1998 vypukla na ostrovoch občianska vojna a krajinu, ktorá sa dovtedy pýšila prívlastkom Happy Isles (Šťastné ostrovy), zachvátil teror a vyčíňanie ozbrojených skupín. Neschopnosť centrálnej vlády vysporiadať sa s týmto problémom viedla k jej pádu a k totálnemu rozkladu zákonnej moci. Na ostrovoch sa rozmohla korupcia, niekoľko stoviek ľudí prišlo o život a tisíce ďalších o domovy. Prísun zahraničných investícií sa úplne zastavil a Šalamúnove ostrovy tak boli ponechané napospas osudu. Niekoľko pokusov o prímerie medzi militantnými skupinami sa skončilo neúspechom.
Až v roku 2000 bolo v austrálskom Townsville uzavreté prímerie s podmienkou odovzdania strelných zbraní do konca mája 2002. Toto uznesenie však dodnes nenadobudlo reálnu platnosť a vodca najväčšej ozbrojenej skupiny – Harold Keke, sa stále ukrýva v horách juhovýchodného Guadalcanalu. Obyvatelia hlavného mesta Honiara sa aj dnes boja vychádzať do vzdialenejších oblastí a prestrelky sú tu ešte stále na dennom poriadku. Hoci sa podarilo obnoviť fungovanie centrálnej vlády, korupcia naďalej prekvitá a zdá sa, že faktickú moc majú v rukách ešte stále ozbrojené skupiny.
Spoľahnite sa na mágiu
Na Šalamúnovych ostrovoch sa nachádza aj niekoľko aktívnych vulkánov, ktoré môžu kedykoľvek pochovať desiatky dedín s ich obyvateľmi. V pralesoch sa skrýva množstvo jedovatých hadov, pavúkov či obrovských jedovatých stonožiek. V riekach a pobrežných vodách nie je núdza o krokodíly, žraloky a rôzne druhy jedovatých morských živočíchov. Nepriateľom obyvateľstva je aj malária. Šalamúnove ostrovy sú krajinou s percentuálne najvyšším počtom infikovaných ľudí na svete. Ani návšteva nemocnice však nemusí znamenať istú záchranu. Ak nemáte šťastie a je práve jeden z mnohých dní, keď ani v hlavnom meste nie je elektrina, nemôžu vám urobiť rozbor krvi potrebný pre identifikáciu malarického druhu. V takomto prípade neostáva človeku nič iné, iba spoľahnúť sa na domorodú medicínu a mágiu.
