Kedysi stačilo slušným ľuďom, ale najmä katolíkom, na správnu orientáciu jednoduché pravidlo, ak to chcú komunisti, nemôže to byť dobré. Po zavedení inštitútu komulíka do verejného života a po udelení vatikánskych vyznamenaní najvyšším komunistickým pohlavárom je situácia zložitejšia. Napriek tomu je dosť pozoruhodné, že odpor katolíckych disidentov voči NATO je silnejší než odpor voči komunistom. Pokiaľ sa pamätám, komunisti ublížili katolíkom na Slovensku oveľa viac než imperialisti z Ameriky a aj keď je odpúšťanie jednou z hlavných kresťanských cností, Ježiš ho podmieňoval priznaním viny a pokáním. U slovenských komunistov sa nič také nekonalo. Naopak, vyhlasujú, že sú na svoju boľševickú činnosť hrdí.

Argument druhej strany, že referendum netreba, pretože programy víťazných politických strán obsahujú vstup do NATO, je však tiež nepresvedčivý. Veľká časť voličov totiž tieto programy nikdy nečítala, ba dokonca ani netuší, že niečo také existuje. Tí, čo o existencii volebných programov vedia, si zase uvedomujú, že ešte sa nevyskytla politická strana, ktorá by ich dodržala.

Referendum je potrebné. Nevravím, že hneď pobežím podpísať petíciu, ale inštitúciu referenda zatiaľ schvaľujem. Hlas ľudu nemôže byť predsa hlúpejší ako množina zdravého rozumu medzi jeho volenými zástupcami. Akurát by som navrhoval, aby sa za účasť v referende platilo. Nie veľa, povedzme dvadsať korún, aby sa demonštroval skutočný záujem voliča o veci verejné. Potom by nebolo potrebné tlačiť veľa hlasovacích papierikov, pretože záujem veľkej časti občanov o veci verejné sa obmedzuje na nezmyselné táranie a končí sa vo chvíli, keď treba čokoľvek pre komunitu urobiť alebo sa záujmy občiny týkajú jeho vrecka. (Mimochodom, podobný postup by som navrhoval u všetkých záujemcov o miesta poslancov, ministrov a tak na začiatku volebného obdobia zložiť kauciu milión korún, prijať za službu verejnosti plat vo výške minimálnej mzdy a platiť si všetky výdavky. Vychádzam z toho, že čašníci v kanadských reštauráciách tiež pracujú za minimálnu mzdu, lebo majiteľ predpokladá, že si svoje zarobia na prepitnom a odjedia na zvyškoch. Poslanci a ministri sa zase nabalia na úplatkoch, lobistických podporách, prideľovaní štátnych objednávok a iných podstolových kšeftoch.)

Keď už sa začnú referendá, treba z toho urobiť bežnú záležitosť ako vo Švajčiarsku. Tém by sa našlo neúrekom a iste by boli celkom populárne. Len tak očistom: referendum o odvolaní prezidenta z dôvodu akútnej nehanebnosti, vydávania brakovej literatúry a celosvetovej hanby, referendum o odvolaní predsedu Najvyššieho súdu z dôvodov zhruba rovnakých, referendum o zrušení samoamnestií a ich pôvodcu a aby som upokojil aj mnohých čitateľov, ktorí mi píšu, lebo si myslia, že som ombudsman, aj referendum o povinnom skrátení súdnych konaní a verejnom pranierovaní dlžníkov.

Bolo by to všetko krásne, ale mám svoje pochybnosti o správaní sa a uvažovaní elektorátu. Vyjadrovanie stanoviska k závažným problémom vyžaduje totiž aspoň minimálny rozhľad a informovanosť. Demokracia prináša so sebou aj riziko, že hlas informovaného voliča, ktorý sa nehanbí za to, že vo voľnom čase číta, má tú istú váhu ako hlas voliča, ktorý za prameň vzdelávania považuje nálepku na borovičke a zdroj informácií zhromaždenie na Pasienkoch.

Moje referendové odhodlanie nevydržalo ani do konca fejtónu. Je asi reálne riziko, že referendum by vďaka nie príliš rozhľadeným voličom zaviedlo Slovensko namiesto do Európy či dokonca do sveta k svojstojnej vatre na holi niekam medzi Žilinou a Čadcou. Iste je tam pekne, len sa tam nedá žiť.

Autor: Toronto