ilúzie z konečne nadobudnutej samostatnosti. Keď sa nakoniec ukázalo, že spoločný štát Čechov a Slovákov sa s konečnou platnosťou rozpadol, niektorí z dlhoročných emigrantov sa rozhodli, že sa vrátia a vlastným podielom prispejú k rozvoju novej republiky.
„Bolo to nezabudnuteľné - prísť do Bratislavy po 23 rokoch a zažiť toto vtedy skutočne rozbité až neprívetivé mesto,“ spomína si v rozhovore pre SME vari najúspešnejší slovenský umelec žijúci v zahraničí - mím Milan Sládek (foto-archív TASR). „A potom to bol ešte taký zvláštny pocit, aká krátka je večnosť, aké krátke sú tie ‘večné časy so Sovietskym zväzom‘…“
Milan Sládek založil svoj prvý pantomimický súbor v roku 1959 v Prahe, v 60. rokoch pôsobil v Bratislave a postupne sa stal pojmom aj v zahraničí, kde po okupácii Československa v roku 1968 aj zostal. „Ja si myslím, že som mal pri voľbe svojho povolania, teda voľbe, ktorá nebola vôbec racionálna, veľké šťastie. Tým, že som sa rozhodol robiť pantomímu a neostať pri herectve, ktoré som študoval, som si vlastne otvoril dvere do celého sveta,“ rekapituluje 64-ročný umelec. Ale až jeho mimoriadny talent, veľká drina a ako vždy aj trochu šťastia pomohli, že Sládek prerazil a v Kolíne nad Rýnom si v 70. rokoch otvoril vlastné divadlo pantomímy pomenované podľa jeho najznámejšej postavy Theater Kefka. V 80. rokov začal Sládek pôsobiť ako profesor na známej vysokej škole umenia Folkwang v Essene. Popri tom vystúpenia v Nemecku a v ďalších, dodnes už vyše 50 krajinách sveta.
„Možno som bol trochu naivný, keď som si myslel, že skúsenosti, ktoré som nadobudol, môžem dať ďalej, zabudol som na to, že sa ešte nedoriešili rôzne spoločenské vzťahy, jednoducho, že socializmus v ľuďoch ešte stále existoval,“ vysvetľuje Sládek svoje pohnútky k návratu na Slovensko, kde realizoval svoj projekt znovuotvorenia Divadla Aréna v bratislavskej Petržalke. Vlani však z Bratislavy opäť odišiel. „Napriek tomu si myslím, že som za asi osem rokov intenzívnej práce aspoň čiastočne vrátil to, čo som mal pocit dať slovenskej kultúre.“
On sám nikdy nad tým nerozmýšľal, či stelesňuje akési „kultúrne premostenie“ medzi Nemeckom a Slovenskom: „To je skôr tá nemecká strana, ktorá ma za to považuje …“ Z jeho hlasu je zrejmé, že mu táto definícia pripadá príliš nadnesene: „To, čo som sa tu snažil dať mladým ľuďom, je to, aby sa viac pýtali na svoje vlastné miesto v spoločnosti ako na to, akým smerom sa národ alebo spoločnosť vyvíja. Spoločnosť sa stane slobodnou, iba ak sa aj jednotlivec cíti slobodný.“
Svoju vlastnú slobodu Milan Sládek realizuje v tvorbe: Vo východonemeckom Dessau bude mať vo februári premiéru jeho inscenácia baletu Kurta Weilla „Čarovná noc“ a Brechtovej „Opery za tri groše“, ktorú naštudoval aj s mladými Slovákmi. Zároveň prípravy na premiéru v kolínskom Schauspielhause v deň jeho 65. narodenín 23. februára. Sládek sa stal tiež umeleckým vedúcim slávnostného podujatia pri príležitosti 40. výročia založenia nemecko-francúzskej organizácie na výmenu mládeže 5. júla v južnom Francúzsku.
Slovenský mím dostal pred dvoma rokmi od nemeckého prezidenta Johannesa Raua Záslužný kríž 1. triedy - ako za-tiaľ jediný Slovák.
Mimovoľne sa tu natíska obraz veľkého míma ako ďalšieho príslovečného proroka, ktorý sa ním len sotva môže stať vo vlastnej krajine. „My sa tak trochu koncentrujeme na seba samých, akoby sme mali strach konfrontovať sa s inými. Musíme sa naučiť uvedomiť si, aké máme talenty,a čím sa môžeme ako úplne rovnoprávny národ postaviť medzi ostatné európske národy.“ Proti tomu nemožno nič namietať.
PRE SME - VLADIMÍR MÜLLER, Kolín nad Rýnom
