Zora Kolínska: Ja, rodená komička...

Moje spevácke aj herecké začiatky boli ťažké. Veľmi mi pomáhal Milan Lasica. Vytvoril cestičku pre moje spievanie. Písal mi texty a vyberal pesničky. Práve on vymyslel a vybral vtedajší dobový hit Červené jabĺčko. Jeho intelekt zohral pozitívnu úlohu v mo

V uplynulých dňoch krstila cédečko k muzikálovému retrofilmu Filipa Renča Rebeli, ktorého dej sa odohráva v šesťdesiatych rokoch. V tých časoch totiž bola protagonistkou populárnej hudby na Slovensku. Spievajúca herečka, dnes aj podnikateľka, o ktorej sa hovorilo, že má najkrajšie nohy na Slovensku, je živým dôkazom, že pribúdajúcim rokom možno skvelo odolávať. Nielen vo svetle rámp, pred filmovými kamerami ale aj vo všednom živote naplnenom činorodosťou. Zora Kolínska zo scény neodchádza. Treba s ňou počítať.

Ste stálicou nielen populárnej slovenskej piesne, úspešnou herečkou, ale aj podnikateľkou. Čím je to, že vo všetkom, čoho sa chytíte, dosiahnete úspech?
Som perfekcionalistka, no neviem, či to na úspech stačí. Asi treba vedieť pracovať na sebe a na svojom okolí. Ja som sa naučila, že takáto námaha sa oplatí. Čokoľvek sa človek naučí, využije to aj inde. Ja som aj pri podnikaní využívala všetko, čo som si osvojila v divadle a v umení. Vždy som chcela pracovať tak, aby to bolo kreatívne.

Ako konkrétne pomáha umenie pri podnikaní? Zahráte niečo na klientov?
Z divadla mi v podnikaní pomohla spolupráca s výtvarníkmi, režisérmi, osvetlovačmi. Zúročila som to pri tvorbe, v obchode, na výstavách. Práve na výstavách moju kreativitu ocenili. Nezostala som nepovšimnutá.

O všetkej svojej práci hovoríte s optimizmom. Budujete si na jeho základe aj imidž? Pomáha vám v pestovaní vášho tela a duše?
Okrem toho, že nechodím do posilňovne, robím pre seba všetko. Športovala som vždy, snažila som sa čo najviac hýbať, obľubujem šaláty. Dlhé roky sa mi to darilo, bola som priam zaľúbená do zdravého štýlu života. S mojimi psíčkami som behávala na Televíznu vežu a späť. Dodnes chodíme s mužom našu pravidelnú trasu na Kolibu. Škrt cez rozpočet mi však v tomto urobilo podnikanie.

V akom zmysle?
Zrazu som mala na seba veľmi málo času. Bola som veľmi unavená, začalo mi chutiť sladké a menej som sa pohybovala. Priznám sa, že som preto musela začiatkom roka schudnúť trinásť kilogramov. Vyhľadala som odborníčku, ktorá mi vysvetlila, ako na to. Napríklad, hlúposť je nejesť celý deň a poriadne sa najesť až večer. Teraz to viem a dodržujem prísnu životosprávu. Vypláca sa.

Hovoríme o troch vašich aktivitách - spievaní, herectve a podnikaní. Čo z toho je najťažšie?
To nie je otázka ťažkého a ľahkého, ale dôležitosti. Pre mňa bolo vždy najdôležitejšie herectvo. Ako speváčka by som asi neobstála v konkurencii, ktorá je na Slovensku. Ja som spievajúca herečka. Mnoho hercov na Slovensku spieva a ľudia ich radi počúvajú bez toho, aby ich označovali za spevákov. Napríklad Miško Dočolomanský nemá v tomto smere konkurenciu. Istým typom piesní dá taký výraz, ako nikto iný. Ja som spev neštudovala ako hlavný predmet a nemám pri ňom pocit istoty. Našla som sa v herectve a hoci to bolo na začiatku ťažké, otvorila som sa a začala sa v divadle cítiť skvelo.

Ako na tom stojí v takomto hodnotení podnikanie?
Podnikanie je práca na osemnásť hodín denne. Začala som podnikať ako fyzická osoba a ručila som za všetko všetkým, čo mám. Pomáhalo mi, samozrejme, aj moje meno, ale najhoršie bolo, že som zo začiatku mnohým veciam vôbec nerozumela - ekonomike, účtovníctvu, daňovým zákonom atď. Z toho vyplýva, že som sa pri podnikaní naučila veľa nového - pracovať s počítačom, robiť faktúry. Dnes presne viem, čo znamená "dátum zdaniteľného plnenia".

Myslela som si, že ste s podnikaním skončili...
Ešte nie celkom. Vlastním ešte firmu, aj malý sklad. Záujemci ma vždy nájdu, stále ešte dodávam nejaké veci - stoličky, sedačky a podobne.

Raz ste spomínali, že ste kvôli podnikaniu neboli desať rokov na dovolenke. Je to pravda?
Nie celkom. Keď som ešte bývala v Ligapasáži, mala som veľkú terasu. (Áno, študenti náprotivného gymnázia obdivovali vynikajúcu postavu Zory Kolínskej, keď sa na nej opaľovala - poznámka red.) Tam som relaxovala a to ma inšpirovalo. Túžila som po kúsku zeme a vybudovali sme si ho s manželom na Kolibe. Môcť si teraz sadnúť na slniečko na kávičku je krásny luxus, ale čo všetko bolo okolo toho, koľko práce a námahy, to vieme iba my dvaja s mužom. Takže okrem podnikania som sa v uplynulých rokoch podieľala aj na budovaní nášho životného priestoru.

Žili ste s Milanom Lasicom aj s Jurajom Kukurom. V čom sa títo dvaja muži podľa vás najviac odlišujú a čo majú spoločné?
Hádam spoločné mali jedine to, že ma mali radi.. Milan Lasica bol môj o rok starší spolužiak na vysokej škole. Tam sme sa spoznali a rozumeli sme si najmä na poli humoru. Človek sa s tým musí narodiť. Buď v sebe zmysel pre humor má, alebo nie. Pamätám sa, ako sme sa spolu nasmiali. Vďaka tomu som s Lasicom a Satinským účinkovala aj v dvoch predstaveniach Divadla na Korze. Nakrútila som s nimi veľa pesničiek, tiež v nich cítiť ten nadhľad prameniaci z istej humornej polohy.

A Juraj Kukura?
S Jurajom by som Milana po tejto stránke vôbec nemohla porovnávať. Rád sa smeje, ale je skôr dramatický typ, nie humorista. Bol však veľmi romantický i sentimentálny. Mali sme spoločnú lásku k zvieratám, pre psy by vedel urobiť čokoľvek. Toto boli ľudské momenty, ktoré nás spojili. A pravdaže, bol pekný, smelý, trošku arogantný. Nikdy predtým som si nevyberala exteriérovo perfektných mužov. Chcel to osud. Stretli sme sa ako kolegovia v divadle a zrazu to prišlo. Hoci som si myslela, že náš vzťah potrvá tri dni, vyvinulo sa z neho sedem rokov spoločného života.

Sú to zaujímavé veci, nepremýšľali ste napísať pamäti?
Nech ich píše každý, kto ich písať vie. Netvrdím, že raz by som to urobiť nemohla, ale na to by som asi musela ešte viac dozrieť. Tak, aby sa mi podarila láskavá osobná výpoveď, ktorá by nikoho neurazila a na ktorej by sa dalo aj zasmiať. Takže, možno o dvadsať rokov...

Zaspomínate si na svoje spevácke a herecké začiatky?
Moje spevácke aj herecké začiatky boli ťažké. Veľmi mi pomáhal Milan Lasica. Vytvoril cestičku pre moje spievanie. Písal mi texty a vyberal pesničky. Práve on vymyslel a vybral vtedajší dobový hit Červené jabĺčko. Jeho intelekt zohral pozitívnu úlohu v mojom umeleckom rozvoji. Juraj Kukura mi zasa pomohol svojimi kontaktmi a známosťami, aby som sa mohla začať prejavovať ako herečka. Vďaka nemu som získala úlohy, o ktorých by som predtým nikdy nebola ani predpokladala, že mi ich niekto bude ochotný dať. Napríklad Mášu v Troch sestrách alebo Selimenu v Mizantropovi, či Jelenu v Ujovi Váňovi. Samé vážne dramatické úlohy. Ja, ktorá som bola rodená komička (sama som si to myslela a myslelo si to aj moje okolie), som zrazu dostala niečo celkom iné. Repertoár a obsadenie sa totiž tvorí po nociach mimo kancelárií, v čisto mužskej spoločnosti pri priateľstvách a poháriku...

Kedy vám bolo najťažšie a kedy ste mali krásny pocit?
Hoci boli tie začiatky ťažké, všetko potom prešlo veľmi rýchlo. Najväčšie komplexy som mala, keď som prišla na vysokú školu do Bratislavy. Cítila som sa ako dievča z vidieka, lebo som sem prišla z Košíc. Aj v Košiciach som s tým mala problémy, lebo tam som zasa prišla z Popradu. Vždy som zavítala niekde, kde bolo Korzo a ja som ani netušila, čo to je. Páčila som sa však chlapcom, brali ma ako kočku a to mi mnohé vynahradilo.

Čo pre vás znamená láska?
Bez nej človek nemôže byť dobrý ani šťastný. Lásku si treba vedieť pestovať, rozvíjať a učiť sa jej.

Kedy ste šťastná?
Ak niekomu môžem pomôcť. To má pre mňa ešte väčšiu hodnotu, ako keď mám nejaký osobný profesionálny úspech.

V roku 1998 ste získali titul Žena roka. Kto je podľa vás mužom tretieho tisícročia?
Ťažko sa rozhodnúť, ale čím ďalej mám silnejší pocit, že pápež - Ján Pavol II. On je svetlým vzorom tejto doby. Napriek tomu, že ho zjavne kvári choroba a strašne trpí, akoby preberal na seba utrpenie celého ľudstva, nevzdáva sa svojho posolstva a povinností.

Aké sú najdôležitejšie vlastnosti pre ženu našej doby?
To je veľmi ťažké. Asi by mala byť výnimočná. Nie je nič horšie ako priemernosť. Obyčajné ženy to dnes majú najťažšie.

Kedysi - ešte keď ste bývali v Ligapasáži sme vás vídali s dvoma pudlíkmi. Aj dnes vlastníte dvoch psíkov. Prečo vždy pár?
Mnohí si mysleli, že to boli pudlíci, ale omyl. Vtedy som mala fúzačov, potom dvoch shi-tzu a teraz sú mojimi miláčikmi sestry Anežka a Baruška. Dvom psíkom je totiž vždy veselšie. Som presvedčená, že keď sú moje šesťročné powderky sami doma, je im veselšie. Možno ma vtedy aj ohovárajú, ale netrpia, majú spoločnosť.

Máte brata Ctibora a sestru Líviu. Aké bolo vaše detstvo?
S bratom sme boli ešte realtívne malí (osem a deväť rokov), keď nám umrela mamička a my sme zostali iba s otcom. Keď sa neskôr oženil a pribudla k nám sestra, myslela som si, že to neprežijem. Dnes som šťastná, že mám dvoch súrodencov, s ktorými som vo veľmi blízkom vzťahu.
Schyľuje sa k letu. Kde a ako sa chystáte dovolenkovať?
Opäť pôjdem na Bocu a do Senca. Z podnikania som si kúpila chatu na Slnečných jazerách. Je tam veľká záhrada, mnoho roboty, ktorá ma baví. Nechcem zanedbať ani hory, ani jazerá. Mám vlastne tri domovy. Neviem, ktorý je krajší, pretože všetky sú späté s prírodou a krásnym prostredím. Všade tam som šťastná.