ILUSTRAČNÉ FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Dôchodcovia, ktorí sa cítia ešte vo forme a sú plní života, to často nemajú ľahké. Mnohí dôchodcovia by ešte radi pracovali, ale príležitostí nie je veľa. Ak nemajú nejakého dlhoročného koníčka, zrazu nevedia, čo s voľným časom, cítia sa neužitočnými, zbytočnými. Kým na Západe majú starší ľudia peniaze na to, aby cestovali, alebo môžu pracovať napríklad ako dobrovoľníci v galériách či verejných knižniciach, u nás takéto možnosti veľmi nemajú.
Ako vnímate tento problém? Máte pocit, že napríklad vaši starí rodičia alebo rodičia-dôchodcovia už len pomaly vegetujú? Mali by im mestá, obce, organizácie či štát vytvárať príležitosti na zmysluplné prežívanie staroby?
Na túto tému diskutovali tento týždeň naši internetoví čitatelia. Tú sú ich reakcie:
*
„Západní“ dôchodcovia majú život pestrejší – cestujú, pracujú, športujú. Alebo sa realizujú ako dobrovoľníci v charitatívnych organizáciách, pracujú v rôznych záujmových spoločenstvách, chodia do školy (!) a pomáhajú svojim deťom starať sa o vnúčatá. Nie je výnimkou, že chodia s deťmi a vnúčatami na spoločnú dovolenku, alebo idú spolu do rôznych zábavných parkov. Čo je však najdôležitejšie – majú svoje špeciálne kluby, v ktorých sa môžu realizovať. U nás taká široká ponuka záujmových činností chýba.
*
Prečo by mal dôchodcom vytvárať podmienky pre zmysluplné trávenie času štát? Vytvára vari štát matkám materské centrá, kde sa matky s deťmi stretávajú na kurzoch a programoch? Nie, matky si ich budujú svojpomocne. Iste, štát alebo obec môže byť k rôznym takýmto aktivitám ústretový. Myslím si však, že staroba je v prvom rade zrkadlom aktívneho veku. Pokiaľ má človek dostatok záujmov, nemusí pri odchode do dôchodku riešiť otázku, čo bude robiť.
*
Podmienky pre vytváranie voľného času by sa mali vytvárať aj pre mladé rodiny s deťmi, aj pre dôchodcov. Bohužiaľ, štát má problémy so základnými financiami. Keby všetko fungovalo tak, ako má, všetky vrstvy obyvateľstva by mali vytvorené potrebné podmienky. Mňa osobne veľmi zaráža netolerantnosť dôchodcov voči mladým ľuďom. A nielen voči nim, ale aj ostatným zárobkovo činným osobám. Nechápem, kam potrebuje cestovať dôchodca ráno o siedmej v dopravnom prostriedku, keď idú všetky deti a ľudia v produktívnom veku do práce.
*
Myslím si, že nie je na mieste porovnávať dôchodcov slovenských so zahraničnými. Podľa môjho skromného názoru je dosť podstatný rozdiel už medzi dôchodcom z mesta a z dediny. Najlepším príkladom sú moji k dôchodku sa blížiaci rodičia v porovnaní so svokrovcami. Zatiaľ čo moji rodičia sa vrhli na podnikanie, chodia do reštaurácií, cestujú, majú svoje záľuby jediným potešením mojich svokrovcov je telefonovať svojim deťom a vyplakávať, že sú sami a akí sú nešťastní. Celý život sa venovali deťom, hospodárstvu a na staré kolená „kukajú televízor“ a lamentujú. Majú auto, ale nič nepodniknú. Vo vysokom veku už človeka nezmeníte.
*
V žiadnom prípade si nemyslím, že na Slovensku je málo možností na realizáciu pre dôchodcov. Moji rodičia – a to im zdravie nie veľmi praje – absolvovali v dôchodku univerzitu 3. veku. Počas divadelnej sezóny absolvujú niekoľko desiatok predstavení (na zľavnené vstupné), chodia na predajné akcie (aj to je spôsob pobytu v spoločnosti, i keď mu neholdujem), chodia na výstavy, rôzne besedy v obvodných kultúrnych inštitúciách… A pravdaže, stihnú aj Nicka Slotera a nejaké tie Esmeraldy. Niekedy im závidím ich energiu, a chuť do života. Chcem tým povedať, že záleží len na človeku, akú cestu zvolí.
