Jedného dňa sme v našom maličkom aute kamsi uháňali, a odrazu sme si uvedomili, že tam vlastne sedíme ľudia z troch kontinentov. Moja žena Európanka, ja z Ázie a kamarát so sestrou Austrálčania. Bavili sme sa, chichotali a zaviedli reč aj na to, ako sa v ktorom jazyku napodobňujú hlasy zvierat. Ako robí krava? Ako pes? A ako mačka?
Bol som veľmi prekvapený. Moja žena chvíľu strašne štekala, potom vrčala, ale tvrdila, že v detskej knižke stačí napísať „hav-hav“ a každý vie, o čo ide. Austrálčania zas robili „baúúú“ a potom zas „vaúúú“. Pre mňa to bolo naozaj zvláštne, pretože japonský pes robí vždy iba „wan-wan“. Japonská krava zas vždy robí „mou-mou“ a myška „čiu-čiu“. Bez výnimky. Ktoréhokoľvek Japonca sa spýtate, odpoveď bude rovnaká. Niežeby sme nemali dosť fantázie. Je to spôsobené naším jazykom. V japončine vytvárame z prirodzených zvukov ľubozvučné slová, onomatopoje, a tie sú pre nás nemenné.
Ľudský mozog má dve hemisféry a podľa druhu prichádzajúcej informácie spracúvame ju v pravej alebo v ľavej časti mozgu. Napríklad hudbu vnímame v pravej, ľavá časť zachytáva, povedzme, bežný rozhovor. Ale ak sa v ňom vyskytnú slová, ktoré sú záznamom prirodzeného zvuku, vnímame ich ako hudbu. Japonskí lekári však zistili, že väčšina Japoncov má tendenciu spracúvať v ľavej hemisfére nielen zreteľný jazyk, ale aj zvuky zvierat, bzučanie hmyzu, svišťanie vetra, nezrozumiteľnú ľudskú vravu a iné zvuky. Japonci skrátka vytvárajú zo všetkých zvukov slová, ktoré majú ešte svoj nový význam. Preto majú všetky zvuky logiku. Preto bzučanie hmyzu znamená pre nás zmilovanie a šum lístia vo vetre znamená pocit márnosti a ľútosti.
Často venujeme pozornosť neživým veciam a na základe ich prirodzeného zvuku sa im snažíme dať dušu. V japonskej literatúre vďaka tomu ožíva mnoho vecí a javov. Šum dažďa pre nás znie „zah zah“ a nesie svoj význam, rovnako ako kroky v snehu znejúce u nás „saku saku“. Známa japonská poetka Misuzu Kaneko v básni Nakopený sneh premýšľa o pocitoch snehu. Jeho vrchná vrstva podľa nej pociťuje chlad, lebo mesiac je studený. Celkom dolu cíti ťarchu stoviek ľudí, ktorí po ňom šliapu, a kdesi uprostred je osamelý, pretože nedovidí na zem ani na nebo. Kráčajúc zasneženou krajinou si vždy spomeniem na jej slová.
MASAHIKO
