Takýto výraz máva pred premiérou nejeden divadelný režisér. Lukáš Latinák v duchu zrejme rieši, či Silvestrovi Lavríkovi neponúknuť vitamínový doping.
Romantická balada Jána Bottu Žltá ľalia patrí medzi povinnú literatúru, ktorá takmer každému utkvela v pamäti. Príbeh o Evičke a Adamkovi, ktorí si sľúbili večnú lásku, a preto milý aj po smrti príde búchať na ženine dvere, je sugestívny, fascinuje aj školopovinných žiakov. Čo však má táto maturitná otázka spoločného s predstavením, ktoré malo včera a dnes premiéru v divadle Astorka? Na to sme sa opýtali SILVESTRA LAVRÍKA.
Žltú ľaliu ste čítali ako žiak, ako slovenčinár a dnes ako divadelník. Menil sa váš pohľad na ňu?
„Ako gymnazistovi mi bola temer ľahostajná. Až keď som študoval slovenčinu, získal som vzťah k romantickým básnikom a Bottova Žltá ľalia sa mi zdá byť v našom literárnom kontexte esenciálnou baladou. K príbehu som sa stále vracal, aj keď očarenie poéziou odznelo, začali ma zaujímať postavy, ich psychológia, motivácia konania, ‘neznámy pán s kopýtkami‘.“
Nespomenuli ste zédeešku. Mňa najviac facinovala práve v čítanke.
„Máte pravdu. Preskočil som žiacku fázu. Asi preto, že už nedokážem presne vystopovať svoje pradávne pocity. Sú prekryté tým, ako intenzívne som sa baladou zaoberal v poslednom období. Ale iste, ako chlapec som intenzívne žil vo fikciách inšpirovaných predovšetkým čítaním a vo veku, keď človek veľkými očami a ušami nasáva všetky podnety zo sveta, takto formulované tragické osudy sa mi hlboko zapísali do podvedomia. Príbeh i verše ‘stojí stojí mohyla, na mohyle zlá chvíľa‘ alebo ‘idem, idem spod prahu, čis držala prísahu‘, sú momenty, ktoré sa vždy vyhrabú z podvedomia a prihlásia o pozornosť.“
Vaša ľalia však nie je veršovaným predstavením.
„Prvý pokus inscenovať ľaliu som spravil so žiakmi na základnej škole. Tam sme ešte používali Bottove verše. Ale bolo mi jasné, že s jazykom romantickej poézie v pokuse o plnokrvný dramatický tvar nevystačíme, a tak som hľadal ďalej. Zistil som, že síce Bottovi vďačím za inšpiráciu, ale patričným spôsobom neviem použiť ani jeden verš, aby to korešpondovalo s tým, čo som za jeho príbehom našiel.“
Ako dlho sa rodil scenár?
„Ideu som nosil v hlave dlhšie, možno dva-tri roky, ale keď som už oslovil Soňu Norisovú, Moniku Hilmerovú a Borisa Farkaša a oni povedali, že by ich práca zaujímala, a keď sa k tomu pridal Marián Varga a tiež prejavil záujem, napísal som ho v podstate za jedno leto.“
Prečo práve títo ľudia?
„Určite jeden z hlavných dôvodov je taký, ktorý pre mňa veľmi presne svojho času formuloval scénograf Aleš Votava. Že je síce dôležité, čo robíme, no nemenej dôležité je, s kým to robíme. To ‘čosi‘ vo vzduchu, spriaznenosť, ktorú však cítim nielen s tými, ktorých som menoval, ale k celému obsadeniu inscenácie.“
Žltá ľalia je vlastne prostonárodná strašidelná rozprávka. A rozprávky dávajú priestor „vyjašiť“ sa i výtvarníkovi. Tu je však scéna striedma, čierna, minimum rekvizít. Kvôli peniazom?
„Divadlo sa vždy deje v reálnych okolnostiach a keďže nemáme až také materiálne možnosti, od začiatku sme im podriadili aj výtvarnú koncepciu. Ale neviem, či keby sme mali prostriedkov viac, bolo by toho na javisku v materiálnom slova zmysle viacej. Nechceli sme, aby sa inscenácia prevalila cez inšpiráciu, ktorou je poetickosť príbehu.“
Nuž ale, mohyla so žltou ľaliou, mŕtvy zo záhrobia búšiaci na dvere, nič tam nebude?
„Ako sme obišli Bottovu poéziu, aby sme sa nepobili v jazyku inscenácie a literatúry, tak sme obišli aj ikonostas balady. Príbeh sa síce odohráva v umŕtvenom dome, ďaleko od ostatných ľudí, sú tam postavy, ktoré poznáme od Bottu a stane sa im to, čo v balade, ale náš príbeh začíname rozprávať od konca. Od momentu, keď pán s kopýtkami príde do domu, a končíme tam, kde sa dozvieme, že láska si príliš trúfla, ak sľúbila byť silnejšia než smrť.“
Vy veríte vo vernú lásku až za hrob?
„Bol by som rád, keby som si mohol dovoliť luxus, aby som iba veril. O vieru sa usilujem, ale netrúfam si tvrdiť, že ju mám.“
Povedzte ešte, aké sú to situácie, keď sa režisér po mesiacoch práce dozvie necelý týždeň pred premiérou, že musí preobsadiť jednu z kľúčových postáv?
„Na pocity nie je čas, človek sa musí správať veľmi pragmaticky. Nie je to nič, čo by pridalo na pokoji. Na druhej strane, je tu partia ľudí, ktorá, verím, dokáže eliminovať, čo sa zdá byť veľkým handicapom. Je to o dôvod navyše zvládnuť to.“ BARBORA DVOŘÁKOVÁ
