The Ecstasy Of Saint Theresa. FOTO - EMI
Hudobník JAN P. MUCHOW a speváčka Kateřina Winterová sa dozvedeli toto: „Melodický spev, oproti tomu najrôznejšie zvuky. Myslím, že tá postava je nejakým spôsobom smutná, osamelá a toto by mohla byť jej spoveď. Najrôznejšie nástroje ešte viac dokresľujú jej neveselosť.“ Alebo: „Táto hudba je nemožne chaotická, ako keď sa niekomu v mozgu preháňajú žaby.“ Pomohlo by viac prirovnanie k Björk?
Extáza svätej Terezy vždy znela o krok novšie ako zvyšok domácej scény - od počiatočných gitár, ktoré moderne chrčali ako pokazené rádio, až po digitálne minimalistické pípanie prekladané tichom.
Raz ste povedali, že pri produkovaní cudzích platní „sebectvo ustúpi s pocitom, že niečo je dôležitejšie ako moje ego.“ Ako je to vo vlastnej tvorbe?
„Vtedy nemusí moje ego s ničím konfrontovať ego niekoho iného. Samozrejme, v súlade s egom Kateřiny. Myslím, že naša tvorba je egoistická v tom zmysle, že vydávame len to, čo sa páči nám, a nepremýšľame, ako sa budú tváriť poslucháči.“
Už na platni k Samotárom a aj na tomto albume formou MP3 ponúkate hocikomu možnosť urobiť si vlastný mix. Je to postoj niekoho, kto je už „za vodou“ a môže pomôcť neznámym?
„No, za vodou rozhodne nie sme. Ale je to výzva na aktivitu aj pre našich poslucháčov. Remixy, ktoré nám ľudia posielajú, zverejňujeme na našom webe, aby si to mohli vypočuť všetci. A možno tým aj pomôžeme zviditeľniť nejaký neznámy talent.“
Českí recenzenti hovoria v súvislosti s vami o elektronickom vizionárstve, či dokonca o svetovej elite - nie je to príliš zradné, keď majú hneď poruke porovnania s Björk alebo Lamb? Akoby vaša kapela znela progresívne na domáce pomery, ale vo svete už niečo také je.
„Preto sme dali na náš web tú recenziu žiakov 9. C, je absolútne úprimná a nerieši tieto hypotézy. Hudobní kritici vždy hľadajú niečo, k čomu to prirovnať. V našom prípade často opakujú Björk alebo Lamb, lebo hudba, akú robia títo interpreti alebo my, nie je štandardná a nie je jej veľa. Platne Monkey Bussines sa dajú prirovnať k tisícpäťsto iným skupinám, preto o tom už nepíšu.“
Líšia sa výrazne vaše veci, ktoré skladáte na platňu, od tých, ktoré robíte do reklamy alebo iným hudobníkom? Schovávate si najlepšie nápady pre seba?
„Vždy idem naplno, ale rozdiely sú: veci, ktoré skladám napríklad k filmu alebo divadlu, sú logicky ovplyvnené tým, čo odo mňa žiada režisér alebo scenár. Snažím sa len urobiť svoj diel z celku. To, čo skladám pre reklamu, je vždy obmedzené zadaním. Niekedy sa stane, že to môžem urobiť, ako chcem, ale vo väčšine prípadov režisér a klient presne vedia, čo chcú. A na mne je len splniť - v lepšom prípade prekonať - ich predstavy. To, čo skladám pre Ecstasy a ako, nie je limitované ničím.“
Vydávate v EMI - ako to robíte, že vám stále vydáva platne, ktoré určite nedosahujú komerčný úspech Ilony Csákovej. Alebo áno?
„To by ma tiež zaujímalo. Schválne, skúste sa ich opýtať.“
Ako asi vyzerá váš a Kateřinin život, keď hudba, ktorá z vás ide, je snová, plná komputerov a digitálnych zvukov, ale aj živých nástrojov, a potom to prázdno - ticho, ktoré akoby vzniklo izolovane od sveta?
„Ticho je jediný nástroj, na ktorý viem naozaj hrať. Všetky ostatné nástroje len používam. Taká je aj naša hudba. Je o tom, akí sme my. A nie o tom, aké máme autá, alebo čo sme mali na večeru.“
DENISA VOLOŠČUKOVÁ
