Založil som si vzápätí Zväz slovenského spisovateľa v Pukanci a v rámci kumulácie funkcií a konfliktu záujmov som sa demokraticky jednohlasne, po dlhej rozprave a zvažovaní alternatív, po vypočutí opozície a jej práva na akýkoľvek stupídny názor, zvolil za predsedu, podpredsedu, hovorcu, tajomníka i pokladníka. Z moci svojich funkcií som si udelil skoro absolútnu slobodu slova a trinásty plat a odmeny.

Odvtedy napadalo a sa roztopilo veľa snehu, ani zmerať sa to nedá, ani pochopiť. Veď načo? Počasie sa celkom zmenilo a už ma odnikiaľ nevylučujú. Iné neostáva, než vylúčiť sa sám spomedzi mezaliancií a incestuálnych koalícií súdruhov demokratov, cirkusových celebrít, červenkastých disidentov, slavjanofilov a pedofilov, kresťanských ateistov a historických materialistov, vlastniacich vlastencov a vlastníkov a podobne. Ako keď sneh ešte nevie, či má padať a hmla vôbec netuší, že je veselým snehom. Nikto nevie, čí je, tak sa to dnes patrí, sluší a nosí a musí. Dejiny sú zakázané.

Aby som sa teda dozvedel, čí som, ako sa volám a kam smerujem, budem si musieť založiť jednočlenný výbor, podpísať nejakú petíciu a zvolať referendum občana seba samého asi tak zajtra, so stopercentnou účasťou voliča. Ešte aj otázku si dám sám a v tajnom hlasovaní sa stanoví štrnásty plat a odstupné. Nikto nemusí vedieť, ako odpoviem, mám ľudské právo na súkromie a ochranu osobných údajov. Prezradím iba referendovú otázku: Albertova Schweitzerova úcta ku všetkému živému – alebo spravodlivá vojna, azda svetová, za záchranu civilizácie? Tipneme si. Za správnu odpoveď bude lukratívna výhra: šiltovka s nápisom I love.

Stále som totiž presvedčený (povedané slovami hudobného skladateľa Romana Bergera), že naša cesta do Európy vedie cez Lambarene, kde lekár Schweitzer uprostred africkej džungle šíril milosrdenstvo celkom v súzvuku s Bachovými fúgami, ktoré každý večer hrával aspoň na harmóniu, lebo organ tam nemal. Organ si nosil v oku svojej duše.

A keď už raz ide vajce na vandrovku, pustil by som ho ešte ďalej: kam a kade by mala viesť cesta krásnej Európy do sveta? Zasnežená trasa, pravdaže, je tá istá, stopy sú vo vlaňajšom i budúcom snehu celkom zreteľné. Tá „stará a hodnotovo vyčerpaná a zdevalvovaná“ Európa, hoci s hamburgerom vo vrecku, nemá inú možnosť. Stretneme sa v Lambarene?

Dáma Európa sa podobá na organ, aj keď nechce. Vlastne by to mohlo byť jej „logo“. To, čo ju charakterizuje a znakovo odlišuje i vymedzuje i spája. Zároveň a podobne by Johann Sebastian mohol byť takýmto naším vesmírnym „logom“ a identifikáciou voči prípadným iným svetom a civilizáciám. Bach je dnešný aj elektronicky budúci: neskutočná a rovnako skutočná bytosť kladná synergicky, systémovo organizovaná a zároveň slobodná, akceptovateľná pre všetky kultúry, náboženstvá i rasy. Ako to už ktosi povedal: Boh hrá Beethovena pre ľudí, Mozarta pre anjelov a Bacha sám pre seba ako sólo. To však neznamená, že by sme my nemohli odpočúvať, ak v tichu módne neposkakujeme ako moderátorky počasia, odborári na námestiach alebo politici vo voľbách a referendách o tom, či má zajtra a vôbec padať sneh, a keď už musí padať, nech ho naondie toľko, koľko len ktorá strana chce a dopustí.

A ten sneh len nepadá a nepadá. Nepadať najmä v lete neprestáva. Dosť veľa ho už nenapadalo, možno aj meter a viac. Tak nám treba. Čo teraz, majstri kultúry?

IVAN KADLEČÍK