malé značky priamo úmerne ekonomickej situácii. Momentálne ich funguje iba zopár. Jednou je Deadred Records, značka, za ktorou sa ukrývajú RICHARD IMRICH a MARTIN TURZÍK a na svetlo vyšli s kompiláciou domácej alternatívnej scény Veľké uši majú strach (vyšlo s časopisom Vlna). Ešte pred tým vydali EP vlastnej kapely Nylon Union.

Založili ste si vydavateľstvo, aby ste si mohli vydať vlastné skladby?

R. I.: „Vydavateľstvo môže vzniknúť až vtedy, keď vydá prvý nosič, takže sme ho uviedli takto.“

Ako sa propaguje malé vydavateľstvo?

M. T.: „Na internete máme webovú stránku so všetkými informáciami a niekedy vyrábame plagátiky - flyery. Distribúciu robíme prostredníctvom internetu aj cez obchody.“

Ktorý štýl hudby vydávate?

R. I.: „Naša kompilácia je profilom toho, čo by sme chceli vydávať. Väčšinou sú to ľudia, ktorí sa ozvali na našu výzvu pošlite nám tvorbu a my sme ich podľa subjektívneho vkusu povyberali.“

Aká hudba je hodná vašej značky?

M. T.: „Máme radi čisto elektronickú hudbu, aj kombinovanú so ‘živými‘ nástrojmi.“

Kladiete hudobníkom nejaké podmienky? Ak by k vám prišla napríklad Jana Kirschner?

R. I.: „(Smiech.) Nedávame si podmienky. Ak veríme, že sa hudba bude páčiť, a šťastná konštelácia hviezd nám pomôže, ideme do toho.“

M. T.: „Zvučným menám nemôžeme zabezpečiť podmienky ako veľké vydavateľstvo. Naše náklady sú 500 až 1000 kusov. Nemáme na promo do televízie, na billboardy. Sem-tam sa mihneme v rádiu alebo tlači. Takto fungujú malé labely všade vo svete. Človek nemôže očakávať zisk, skôr stratu. Snažíme sa udržať to na nule a robíme to len preto, že nás to baví. Neživíme sa tým, ja som dizajnér a Richard je čerstvý lekár. Žijeme štýlom zo dňa na deň.“

Platí to zo dňa na deň aj pre vydavateľstvo?

M. T.: „Platí. Našou filozofiou je DIY, čiže urob si sám - od vybavovania pošty cez maily až po tvorbu webovej stránky a robenie pesničiek.“

Môžete očakávať aj zisky?

M. T.: „Hádam áno, ale najprv treba vychovať ľudí, ktorí si budú naše veci kupovať. A to sa nedá za rok ani s jedným vydaným nosičom.“

Sťažuje vám život existencia hlavných vydavateľstiev?

M. T.: „Vidno ich všade, ale zase na trh dávajú hudbu pre úplne iných poslucháčov, než my. Naša cieľová skupina používa bežne internet, pohybuje sa v kluboch a pri výbere hudby sa nenecháva ovplyvniť stratégiami veľkých vydavateľstiev.“

Ako vnímate kampaň proti kopírovaniu hudby?

R. I.: „Kopírovanie zabíja vydavateľstvá alebo skôr ich zisk.“

Keby si ľudia začali kopírovať vaše cédečko?

M. T.: „Pokojne, nech si kopírujú. No myslím si, že ak ho dostanú s multimediálnou stopou s klipmi za deväťdesiatdeväť korún aj s farebným časopisom…“

Čo vydáte najbližšie?

M. T.: „Spolupracujeme s pražským divadlom M. U. T., ktorému chceme vydať soundtrack k predstaveniu. Použijeme na to nahrávky, ktoré nám zašlú muzikanti inšpirovaní scenárom.“

Vedeli by ste vydať aj album jedného interpreta alebo skupiny?

R. I.: „(Vzdych.) Zase je to otázkou financií, náklady sú veľké.“

M. T.: „Inou cestou je získať grant z nadácií. Očakávame, že zo soundtracku získame nejaké peniaze, za ktoré by sme chceli vydať ďalší titul.“

Predstava nezávislých vydavateľstiev sa spája s tvorivou slobodou. Ponúkate ju vy?

M. T.: „Nikomu nebudeme diktovať, ako ho má urobiť. Či ho má naspievať v slovenčine, či v angličtine. Možno by sme zasiahli v prípade nejakého nevkusného, poburujúceho obalu platne.“

Predstavitelia elektronickej hudby napriek tomu, že je ešte sama undergroundom, sa medzi sebou delia na nezávislých a komerčných. Ako sa to dá spoznať?

M. T.: „Nálepku komercia nedáva len predajnosť nosičov, niekto z majoritných vydavateľstiev si všimne muzikanta, ktorého potom vytiahnu hore. No komercia, to sú skladby prvoplánovo sa podlizujúce poslucháčom.“

DENISA VOLOŠČUKOVÁ