FOTO – ZDENĚK DRYÁK
majstrovstvách sveta. Český futbalový komentátor JAROMÍR BOSÁK sa síce reprezentantom nestal, ale so svojou novinárskou profesiou je
nadmieru spokojný. Vďaka nej vraj môže pri športe zostať aj do
osemdesiatky, ako futbalista by už dnes mohol mať po kariére.
Športový duch mu očividne nechýba – vždy sa snaží byť lepší a priblížiť sa k dokonalosti. Aj preto si ho rýchlo obľúbili i slovenskí
futbaloví fanúšikovia.
Nedávno sa v Českej televízii vyhlasoval najlepší športovec roka 2002. Máte rád podobné ankety?
„Nemám ich rád, ani ich televízne spracovanie. Športovci sú v nich len krovím, najdôležitejší sú ľudia, ktorí potrebujú upozorniť na svoju novú platňu alebo nový film. Všetci tancujú, vtipkujú, športovci len prídu, prevezmú si cenu a zase odídu. Pri vyhlasovaní najlepších tímov moderátor ani nevymenoval členov futbalovej dvadsaťjednotky – nepoznal ich. Tieto monštruózne šou zabíjajú šport a nikoho k nemu neprilákajú.“
Pri minuloročnom odovzdávaní Zlatej hokejky nevedel Dominik Hašek skryť svoje sklamanie z druhého miesta. Sú rebríčky popularity pre športovcov také dôležité?
„Dominik to len v tej chvíli nezvládol. Každý športovec by mal mať presvedčenie, že je najlepší, ale nesmie to dať najavo, ani to, že je nahnevaný. Pri Zlatej hokejke to z Dominika doslova sálalo. Ale už po polhodine ho nekontrolované reakcie určite mrzeli. Športovci si sami uvedomujú, že výkony v rôznych športoch sa len veľmi ťažko porovnávajú. Tieto ankety sú oveľa dôležitejšie pre divákov ako pre nich.“
Komu ste sa rozhodli dať hlas vy?
„Napokon som nehlasoval. Problém mi robí zoradiť aj jedenásť najlepších futbalistov, hoci sa tým zaoberám celý život. Porovnávať lyžiarku Neumannovú, desaťbojára Šebrleho a akrobata Valentu je ešte ťažšie. Je lepší Tizian alebo Rafael? Neviem. Ale keďže drinu v desaťboji radím o stupienok vyššie ako v akrobatickom lyžovaní, zrejme by som dal hlas Šebrlemu.“
Ktoré športové stretnutie vás minulý rok najviac potešilo?
„S Alešom Valentom na olympiáde. Je to veľmi príjemný, sympatický človek, nemá problém zvládať mediálnu vlnu, ktorá sa teraz okolo neho točí. Navyše, vie rozprávať. Dáte mu otázku a môžete na päť minút vypnúť.“
Nie všetci športovci sú výreční. Pomáha im zvýšený záujem médií zlepšiť sa?
„Veľmi ich formuje pobyt v zahraničí. Keď sa učíte cudzí jazyk, zároveň obohacujete aj vlastný. A dôležitú úlohu hrá sebavedomie. Dnes naši športovci vystupujú ako svojprávni ľudia, môžu sa prejaviť, vyniknúť. Už nehrozí, že im za vyčnievanie z radu odtnú hlavu. Nie sú to žiadne prázdne hlavy. Samozrejme, nečítajú súborné dielo Hemmingwaya, ale preto, že na to nemajú čas. Každý sa dnes smeje z Jágra, že si dokončil maturitu. Podľa mňa je to v poriadku. Vidno, že má záujem ešte niečo okrem hokeja urobiť.“
Vyjadrujú sa športovci pre médiá radi? V zahraničí pôsobia spolu s novinármi a fanúšikmi ako jedna rodina.
„To je skôr marketingový ťah. Nám v ČT sa zas vyčíta, že sme príliš kritickí. Novinára, trénera, hráča, funkcionára spája spoločný záujem, aby futbal prosperoval. Ale bez kritického úsudku sa nemožno baviť o tom, ako ísť ďalej, vyššie a inam. Preto sa so športovcami veľmi nestretávam, snažím sa udržať profesiónalny odstup a mladším kolegom radím to isté. Keď s niekým sedíte na pive, ťažko vám potom pred dvoma miliónmi divákov vychádza z úst, že neodvádza dobrú prácu.“
Slovo práca počuť z úst športových novinárov často. Nemal by šport ostať radšej hrou?
„Pre toho, kto strávi celý deň trénovaním, je šport prácou. A ťažkou. Futbalisti majú štrnásť dní dovolenky v zime, štrnásť v lete, inak sú stále na ihrisku. Navyše, nie je jednoduché žiť v strese a pod tlakom potreby vyhrávať. Ale pre divákov by mal šport ostať hrou, zábavou.“
Niekedy sa však zdá, že ani fanúšikovia sa nedokážu povzniesť nad neúspechy, prijať prehru.
„Súhlasím, a myslím si, že je to chyba. Najmä na tribúnach si diváci doslova skáču po hlavách. Hráči si na konci zápasu podajú ruky a oni sa idú pozabíjať. Súvisí to s ich vyprázdnenosťou, potrebou kompenzovať si to, čo im chýba. Ich jediným záujmom je, aby tím, ktorému drukujú, vyhral. V športe vládnu emócie a niekedy to môže mať zlé dôsledky.“
Futbal je dnes preštrukturalizovaný a príliš poprepájaný na mediálne impériá. Kam až môže tento biznis dospieť?
„Obávam sa, že dopadne ako tenis. Ten bol pred desiatimi rokmi na každom kanáli, a dnes ho majú mnohí plné zuby. Niekoľko veľkých mediálnych impérií už skrachovalo. Kluby, ktoré majú s hráčmi zmluvy za veľké peniaze, nebudú mať pomaly na mzdy. Ako sa to bude riešiť? Zrejme by sa mali priškripnúť prehnané platy hráčov a trochu by sa už mohlo začať šetriť aj v televízii.“
Ako to so športom vyzerá v zahraničných televíziách?
„Zatiaľ do veľkej miery vytláča prime-timovú zábavu. Dôležité podujatia sa vysielajú večer okolo ôsmej. Šport totiž v sebe nesie obrovské posolstvo. Každá hra je priamy prenos, čo sa stane, už sa neodstane. Je plná emócií a ľudia chcú vidieť radosť, slzy. Keď vyhrali vaši hokejisti titul a išli si po pohár, nemali ste slzy v očiach? Ruskí hokejisti boli vtedy smutní, ale bez toho by neboli tí vaši šťastní. Vyhrať môže len jeden a to je na tom krásne. Šport dokáže vytvoriť výnimočnú atmosféru: viete, ako sa tu v Čechách fandilo Slovákom? Kto by to pred desiatimi rokmi povedal, však? Šport je dôležitý fenomén, dúfam, že naň budú mať ľudia stále viac času a peňazí.“
Ako sa na futbalové prenosy pripravujete?
„Týždenne sledujem v televízii aj osem-deväť zápasov, zo všetkých európskych líg. Čítam časopisy, naše i zahraničné a, samozrejme, browsujem po internete. Pred každým zápasom hľadám podrobnosti, zaujímavosti. Keďže futbal sa vysiela často, ľudia už veľa vecí vedia. Nikoho teda nezaujíma, kto odkiaľ, kam a za koľko prestúpil. Divák chce vedieť, kto zobral Zidana prvýkrát na štadión.“
Ktorý futbal je vám najbližší?
„Najdlhšie sledujem nemecký, ale najbližší mi je anglický. Svojím nasadením, plnými štadiónmi. Íri a Škóti sú zas fantastickí ľudia a ja im budem fandiť vždy, aj keby nevedeli poriadne kopnúť do lopty.“
O anglických fanúšikoch sa veľmi pozitívne reči nešíria. Považujete ich za opodstatnené?
„Už dávno neplatia. Oveľa horší sú Taliani. Miestne noviny píšu, že talianski hráči pôjdu štrajkovať, v posledných dňoch sa niektorí stali obeťou fyzických útokov. Jedného stĺkli, druhému vybuchla pred domom bomba. To je v Anglicku nemožné, tam je futbalista Niekto. Dnes už sú všade monitorovacie systémy, keď niekto urobí výtržnosť, môže sa stať, že dostane aj celoživotný zákaz vstúpiť na štadión.“
AJ Olympijské hry v Salt Lake City boli plné bezpečnostných opatrení. Akoby posvätný mier dostal K.O. …
„Bol to paradox, že šport, ktorý je radosťou a zábavou, prebiehal za ostnatým drôtom. Kontroly nás síce otravovali, ale nemohli sme sa sťažovať. Trochu sme sa báli, čo bude, každý čakal, že niečo buchne. Mohlo pri hocikom.“
A mali by ste po kariére.
„Ale nie, ja mávam šťastie. Narodil som sa piatok trinásteho, každému som hovoril, že sa nič nestane. Snáď neumriem takým banálnym spôsobom. S bohom mám karty rozdané. Viem, že neexistuje a stále mu to hovorím – nadviazali sme spolu veľmi priateľský, kolegiálny vzťah. Ja ho zahŕňam výčitkami, a on mi tiež občas čosi ‘pekné‘ pošle. Navyše, moja mama je čarodejnica, chráni ma rôznymi čarami.“
Ste spokojný s prácou, ktorú odviedol tím Českej televízie na posledných futbalových majstrovstvách sveta?
„Som. Netvrdím, že bolo všetko ideálne, vždy sa nájde niečo, čo sa dalo urobiť lepšie. Situáciu sťažovalo to, že na pokrytie 64 zápasov nás bolo len päť. Odkomentovať 11 zápasov za týždeň a prejsť pritom zakaždým asi 400 km nie je jednoduché. Nejete, nespíte, všetko vláčite so sebou na chrbte.“
Po návrate z MS vás bez konkrétnejšieho odvôvodnenia ovolali z miesta šéfradaktora športovej redakcie. Vaše meno sa vtedy spomínalo aj v súvislosti so súkromným kanálom Galaxie.
„To hovorili iní, nie ja. Žiadnu ponuku som nedostal a zrejme by som ju ani neprijal, keďže v Galaxii sa komentuje vo dvojici. A ja som v živote i v práci solitér. Pri tomto systéme sa často stáva, že obaja komentátori sa chcú blysnúť a prenos zostane prehovorený – dôležitou súčasťou komentovania je totiž aj pauza. Nechať diváka samého vnímať hru.“
Je o vás známe, že vás mrzí každý preklep a dlho si ho vyčítate. Myslíte si, že to divákom prekáža?
„Som veľmi náročný. Stopercentnosť sa nedá dosiahnuť, ale vždy je možnosť byť lepší. Po skončení prenosu som si schopný nadávať aj desať minút, keď viem, že som niekde urobil chybu. A to používam slová, ktoré slovníky nepoznajú. Záleží mi na tom, aby mal divák zo zápasu zážitok.“
Majú diváci rovnaký zážitok zo športu na ČT aj dnes? Čoho ste sa pri nástupe politického komentátora Ota Černého na vaše miesto najviac obávali?
„Mal som trochu strach, či sa udrží modernejší trend, ktorý sme zaviedli. To sa však uvidí až o pol roka, keďže všetko má svoju zotrvačnosť. Na televíziu som však hrdý, nemá nič spoločné s ľuďmi, ktorí v nej sedia. Diváka nezaujíma, že mi niekto ublížil, že ma bolia zuby, alebo že mi zomrel kanárik. A má pravdu. Platí si koncesionársky poplatok a chce zaň dostať dobré služby. Všeličo sa dá vymeniť, ale nie v Českej republike, tu okrem ČT nikto šport v takom rozsahu neponúka.“
Takže vlastne ani nie je dôvod sťažovať sa?
„Veď ja sa nesťažujem. Som len typ večne nespokojného človeka, ktorý sa vždy všetko snaží dotiahnuť do dokonalosti. Krásny je príklad Ivana Lendla. Mal len stotinu z talentu, ktorým oplýval McEnroe, ale bol veľmi usilovný, takže sa mu ho darilo porážať. Hovorieval: Neviem, či budem najlepší na svete, ale musím urobiť všetko pre to, aby som bol. Keby zostala stotinka toho, čo som pre to neurobil, zostanem do konca života naštvaný. Takto sa pozerám aj na život. Na druhej strane, ak sa ma niekto pýta, ako sa mám, hovorím, že výborne. Po prvé, každého tým naštvem, a po druhé, hneď sa mi zlepší nálada. Uvedomím si, že je to vlastne pravda.“
To už hraničí so šťastím.
„Šťastie… to je zvláštna kategória. V živote ho pocítite len občas. Nazývať všetko dobré šťastím by mohlo viesť k devalvácii tohto slova. Preto by som radšej hovoril o spokojnosti. Som závislý len sám od seba a viem, že sa zo všetkého musím a viem sám vyhrabať. Nemám strach z toho, že sa niekedy neuživím. Keď som sa nepohodol s otcom, bol som aj bezdomovcom. Nemal som na polievku, spal som na stanici, robil som však pomocného robotníka, hľadal som si ubytovanie. Treba si veriť, potom sa dá všetko. Nikto nie je zodpovedný za váš život, len vy. Mám sa obracať na pána boha, aby mi pomohol?“
Práve športovci sa naňho často obracajú a vyhovárajú sa na nepriaznivé podmienky.
„Neznášam tieto výhovorky. Keď niečo viem, nemôžem hovoriť, že som to psychicky nezvládol. Keď mi doktor omylom amputuje zdravú nohu, môže sa vyhovárať, prepáčte, ja som to psychicky nezvládol?! Ak niekto kope sedem dní v týždni do lopty, nemôže vkročiť na ihrisko rozklepaný. Vždy proti nemu hrajú len ľudia. Možno lepší ako on, ale to by malo byť len motiváciou.“
Vo vašom Ázijskom denníku je šampiónom každý Brazílčan, ktorý žil v deň víťazstva svojho tímu futbalom. Kto je pre vás šampiónom v každodennom živote?
„Šampiónom? My sme krajinou šampiónov. Tu je toľko frajerov, o ktorých nikto nevie!“
KRISTÍNA KÚDELOVÁ,
ZUZANA ZAJACOVÁ
Jaromír Bosák (1965) začal študovať cudzie jazyky na Filozofickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe. Veľmi ho však nebavili. Istý čas bol bezdomovcom, živil sa ako pomocný robotník. Po absolvovaní štúdia žurnalistiky prišiel v roku 1992 do Českej televízie. Tu pracoval striedavo ako interný zamestnanec i externý člen redakcie športu. Bol športovým redaktorom, futbalovým komentátorom, moderátorom ranného vysielania, vystupoval ako sprievodca Olympijskými štúdiami. Vo februári 2000 sa stal šéfredaktorom Redakcie športu. Po návrate z minuloročných futbalových majstrovstiev sveta ho v rámci zmien, ktoré súviseli s príchodom nových ľudí po kríze ČT na prelome rokov 2000/2001, z tohto postu odvolali. Aj vďaka nezvyčajnej podpore divákov ostal v ČT naďalej ako futbalový komentátor. Z futbalových šampionátov napísal knihy Francúzsky denník, Bruselský denník a Ázijský denník – Jak sem potkal šampiony. Jaromír Bosák hrá rád a úspešne golf. Je hrajúcim trénerom Slávie Vyšehrad.
