Cena Jiřího Ortena, ktorú dostal Jaroslav Rudiš za túto knihu, prinúti každého čitateľa (a obzvlášť recenzenta) k pozornejšiemu čítaniu a predovšetkým k akejsi apriórnej kritickosti: zaujíma nás už samotný fakt, aká je to literatúra, dnes taká oceňovaná a vážená. Zaiste nie pre mohutnosť deja, kniha vlastne nemá ani jednu silnejšiu príbehovú líniu, ak nerátame historky o samovrahoch, vrhajúcich sa pod autá podzemnej dráhy a úvahy o samovrahoch vôbec. A vôbec nie pre povestné „literárne remeslo“ (ktoré mávalo zlaté dno), ale skôr ako jednoduché rozprávanie o problematickej ľahkosti bytia v Berlíne a mix úvah o fenoméne menom „dédéer“.

Spoločne s drobnými príspevkami na tému povahy čecháčkovskej, hrdinskej nemeckosti a vynikajúcom pozorovateľskom nizozemskom umení, ktoré sa rodí priamo uprostred marihuanového dymu. Ale v podstate nič, čo by sme nevedeli, alebo aspoň netušili. Próza je to vraj „hrabalovská“, je a nie je: vychádza síce z rozhovorov ľudí a je kolážovou zmesou rôznorodého materiálu, ale na rozdiel od majstrovského vzoru nič nevyťažila z prostredia pivníc a bodrého humoru. Miesta stretnutí sú v tejto próze oveľa proletárskejšie, hlavne je to „úbán“ a tiež príbytky, miesta na spánok a milovanie, ale nie „byty“, teda celkom v duchu drsnej poetiky punku. Nie však toho pôvodného a agresívneho a samovražedne priamočiareho, ale punku sofistikovaného a tretej generácie.

Nezabúdame ani na okamih, že ono „nebo nad Berlínom“ je pojmom, fenoménom a trochu zvláštny a zároveň reálny meteorologický jav zahrnujúci čistotu, ktorá sa stále rodí, a pochmúrnosť vysokých stien so zamurovanými oknami a omietkou ešte po strelách z druhej svetovej. O tom ale vydal svedectvá celý rad umelcov vrátane Wima Wendersa, Iggyho Popa, Davida Bowieho, Loua Reeda, maliarov „neue wilde“ zo začiatku 80. rokov. Veľa o tom vie Tony Ducháček a niečo vedel tiež Mejla Hlavsa. Všetkým menovaným autorom teda patrí vďaka za inšpiráciu, aj keď ich nebo sa od tohto literárneho v niečom odlišovalo.

DDR – to bol však tiež pojem, podobne ako východonemeckí turisti, ktorí s príchodom prvých letných dní a trabantovým médiom priamo zaplavovali našu republiku. Boli to naozaj trochu zvláštni ľudia, ktorí si „k sviečkovej omáčke objednávali hranolčeky, k rezňu knedle a kapustu“ a hocičomu sa divili, podobne ako naši turisti na Rujane, ktorí čakali v rade na „rezeň s hnedou omáčkou a malé pivo so zeleným sirupom“.

Kniha sa začína ako príbeh tridsaťročného učiteľa, ktorý podľa vzoru Komenského opúšťa svoju vlasť či skôr neradostnú klímu zborovní, tried a klasifikačných porád, aby v hlavnom meste Nemecka mohol s nemeckými kolegami a kolegyňami ďalej triediť a klasifikovať – tentoraz ale povahy ľudské a národné. Objaví Katrin, zamiluje sa. Katrin miluje jeho a Island, kde žijú najkreatívnejší ľudia na svete a kde sa v noci naučila počúvať vnútorné hlasy, ktoré radia, čo robiť dnes a čo zajtra. A pán spisovateľ všetko opisuje s miernou nostalgiou a miernou iróniou, lebo pochopil, že do tohto sveta prírodných božstiev asi nikdy nezapadne.

Na záver teda: knižka, ktorá sa ľahko prečíta a možno tiež ľahko zabudne. Vôbec nie udalosť, ale prísľub.

Autor: JIŘÍ OLIČ