„Bože, daj, aby som to prežila. Prisahám, že sa už nikdy nebudem milovať.“ Takto sa modlila mladá študentka pred tridsiatimi troma rokmi, keď jej po hodinovom ponižujúcom výsluchu pred interrupčnou komisiou odsúhlasili potrat. Na ten do konca života nezabudne.
„Vôbec ma neuspali, a ja som si myslela, že to tak má byť. Až po rokoch som zistila, že to nebolo bežné. Neviem, prečo mi to lekári tak urobili. Za trest? Jednoducho, do mňa vŕtali za živa. Tú motlitbu si dodnes pamätám, lebo som ju opakovala asi stokrát, najprv potichu, potom som revala.“ hovorí 50-ročná matka dvoch synov.
Interrupcia – jedno z najťažších rozhodnutí
Michaela je v 19. týždni tehotenstva. Keď si priloží ruky na brucho, má pocit, že už cíti jeho pohyby, ale nevie to naisto. Má malé vydúvajúce sa bruško, ale nevie, či porastie. Nič nevie naisto. Denne si kladie otázky a nevie na ne odpovedať. Vie, že rozhodnúť sa musí rýchlo. „Čakám dieťa. Viem, že nebude zdravé. Chcela som ho, túžim po ňom.“ Potom však prichádzajú celkom iné otázky.
„Čo si s ním počnem? Ako to zvládnem? Mám právo priviesť na svet dieťa, ktoré bude trpieť? Nie, nedokážem to.“
Pred dvoma mesiacmi jej gynekológ v poradni oznámil, že má veľmi zlý výsledok krvných testov. Domov prišla s plačom.
„Je tu vraj riziko Downovho syndrómu. Mám ísť do genetickej poradne,“ oznámila manželovi. To bude planý poplach, utešovali ju všetci. Genetička Michaele odporučila amniocentézu – odber plodovej vody. Testy dvakrát opakovali. Výsledok bol pozitívny. Interrupciu možno urobiť do 24. týždňa gravidity. Michaela má už len málo času na rozhodnutie. Každý jej radí niečo iné.
V ordinácii bratislavskej klinickej genetičky MUDr. Viery Kováčovej si denne sadajú do kresla strápené ženy, ktoré sú postavené do situácie voliť medzi životom a smrťou svojho dieťaťa. „Je to jedno z najťažších rozhodnutí v živote budúcej matky. Ak nie najťažšie vôbec,“ hovorí. Pani Elena z Krasňan má dnes 55 rokov a tvrdí, že takéto rozhodnutie by jej ani na um neprišlo. „Človek je dielom božím,“ hovorí. Keď konečne prvý raz otehotnela, mala už 40 rokov. Považovala to za malý zázrak, napriek tomu odmietla ísť na genetické vyšetrenia. Dieťa sa narodilo zdravé. Zázrak sa opakoval ešte päť ráz, pani Elena porodila do päťdesiatky päť dcér. Opakovane odmietala amniocentézu, hoci ju rodina i lekári presviedčali, že možnosť porodiť postihnuté dieťa po štyridsiatke rastie geometrickým radom. „Všetky sa narodili zdravé. A čo by som urobila, keby som sa dozvedela že je postihnuté, myslíte, že by som mala to srdce ísť na interrupciu? Nikdy som tak nerozmýšľala.“
