Pri interrupciách ide o konflikt práva matky a plodu. Ten sa rieši tak, že sa určí veková hranica dokedy sa uprednostňuje právo jedného a odkedy má prednosť právo druhého, hovorí Ján Drgonec. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Legislatíve upravujúcej umelé prerušenie tehotenstva u nás aj vo svete sa venuje najmä právnik JÁN DRGONEC. Požiadali sme ho o rozhovor.
V Európskej úni platia liberálne interrupčné zákony. Ako riešil Európsky súd pre ľudské práva spory odporcov interrupcií a prívržencov slobody voľby?
„Európsky dohovor o ochrane základných práv a slobôd a jeho článok dva hovorí o tom, že každý má právo na život a ochranu života. Táto otázka bola predmetom sporov voči viacerým členským štátom. Prvý spor sa viedol v roku 1961 proti Nórsku, druhý v 1975 proti Nemecku, v roku 1976 rozhodovala Európska komisia pre ľudské práva v spore proti Rakúsku a v roku 1980 proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska. Prvý spor rozhodla jednoducho, z procesných dôvodov sťažnosť odmietla, s poukazom na to, že sťažnosť môže dať len osoba, ktorá sa sťažuje vo svojom mene. V tomto prípade podával sťažovateľ sťažnosť v mene nenarodeného. Komisia sa vyhla rozhodovaniu a rovnako urobila aj pri ďalších dvoch sporoch. Potom však pochopila, že večne utekať nemôže, v prípade posledného sporu teda jednoznačne odmietla možnosť, že by interrupčné zákony mohli znamenať porušenie dohovoru. Povedala, že slovo každý sa vzťahuje na osoby, ktoré sa narodili.“
Dôležitejšie je teda právo matky slobodne rozhodnúť?
„To nie je presné. Dohovorom o ľudských právach a základných slobodách sa zaručuje ochrana až po narodení. Pokiaľ ide o ochranu pred narodením, podľa Smernice Rady Európy plod treba chrániť pred génovými manipuláciami, medicínskymi pokusmi, pred použitím na farmaceutické účely.“
Prečo máme plod chrániť pred medicínskymi pokusmi a nie pred interrupciami?
„V prípade interrupcií ide o konflikt medzi právom plodu narodiť sa a právom matky rozhodovať o svojom materstve, ktoré je súčasťou práva na súkromie.
Všetky konflikty medzi ľudskými právami sa riešia podľa zásady spravodlivej rovnováhy. Jej základom je, že sa ani jedno právo nenadraďuje nad iné za všetkých okolností. V prípade interrupcií sa spravodlivá rovnováha nastoľuje určením vekovej hranice, po ktorú sa uprednostňuje právo matky na súkromie a od ktorej sa uprednostňuje právo plodu na život. Náš zákon za také rozmedzie určil 12 týždňov veku plodu. V Rakúsku majú 15-týždňovú hranicu, vo Švédsku 18 týždňov. V prípade génových manipulácií alebo pri pokusoch na plodoch konfliktný záujem neexistuje.“
Írsko má z legislatívy platnej v Európskej únii výnimku, interrupcie sú tu zakázané. Môže takúto výnimku dostať Poľsko, prípadne my?
„Súčasťou Maastrichtskej zmluvy je aj dohoda o írskej výnimke. Írsko sa k nej dostalo cez ústavu, v ktorej má ustanovenie o ochrane nenarodeného života. Táto úprava vzišla z referenda. Teda únia rešpektuje ústavnú úpravu, ktorá je vyjadrením vôle väčšiny národa. My výslovnú ochranu nenarodeného dieťaťa v ústave nemáme, rovnako to platí o Poľsku. Naša ústava ani článok 15, ktorý hovorí, že ľudský život je hodný ochrany pred narodením, nevzišla z referenda.“
Napriek výnimke však súd pre ľudské práva často rozhoduje v sporoch proti Írsku. Na súd sa obrátila napríklad skupina študentov, ktorí rozširovali informácie o klinikách vykonávajúcich interrupcie v zahraničí. Namietali obmedzenie práva na šírenie informácií.
„Írsko sa dostáva do sporov v oblasti rozširovania informácií o zdravotníckych zariadeniach, ktoré vykonávajú interrupcie, a do sporov s vycestovaním Írok do zahraničia na interrupcie. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že Írsko porušilo dohovor a neposkytlo ochranu právu rozširovať informácie a slobode pohybu.“
Dostávajú sa pri tejto téme do sporov aj muži a ženy?
„Veľmi zaujímavý je vývoj v Kanade, kde bolo veľa takýchto sporov. V roku 1989 išlo o tri prípady. Dostali sa až pred najvyšší súd, ktorý už predtým odmietol žalobu o nesúlade interrupčného zákona s Kanadskou chartou základných práv a slobôd. V roku 1989 sa na súd obrátili traja muži, ktorí sa mali stať otcami a ktorých partnerky požiadali o interrupciu, práve preto, že si ich títo muži nechceli vziať. Dva prípady zamietli odvolacie súdy, v treťom rozhodol odvolací súd v Quebecu v prospech žalobcu. Rozhodnutie postavil na argumentácii, že narodenie dieťaťa je vecou oboch partnerov. Najvyšší súd rozhodnutie zušil. Rozhodol, že partner tehotnej ženy nie je osobou, ktorej právne postavenie je rovnocenné so ženiným, lebo miera jej starostí a obmedzení je vyššia ako miera partnerových.“
