FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Fotografovať známych ľudí nie je len tak. Väčšina chce dopredu vedieť, či pri interview bude aj fotograf, lebo najmä ženy musia byť pekne nalíčené, učesané. Ale aj tak by najradšej dodali štylizované retušované fotky z ateliérov. Olinka Orphea o fotení nevedela a na stretnutie prišla rovno z nákupov. Na zuboch strojček, vlasy do gumky. Fotoaparát ju napriek tomu nezarazil. Naopak, hneď do objektívu strúhala grimasu za grimasou. Bolo jasné, že po rodičoch – Oľge a Ľubomírovi Feldekovcoch – zdedila zmysel pre humor a recesiu. A ako mímka vie, že tvár a grimasa sú jej výrobným nástrojom a prvoradé pre ňu je ľudí pobaviť, nie byť Júliou či Manon.
Divadlo hráte v Nemecku, no ukážky z autorského predstavenia Koncert pre Amora ste uviedli aj v Bratislave. Na scéne sa o vás uchádzajú dvaja muži, vy však snívate len o tajomnom Amorovi. Rozuzlenie je prekvapujúce – božský Amor je pes. Je to sčasti autobiografické predstavenie. Znamená to, že aj vo vašom súkromí je pes dôležitejší ako lásky?
„Áno, Amora zatiaľ žiaden chlap neprekonal. Bol to môj štvornohý boh. Rodičia ho priniesli všetkým piatim deťom, no ja som bola jeho pani. Ako deväťročný sa stratil. Vždy bol samostatný, sám chodieval na prechádzky, za frajerkami, a jedného dňa sa nevrátil. Bola som nešťastná, ale otec ma utešoval, že jeho čas sa jednoducho naplnil. Asi nechcel, aby som videla, ako umiera. Možno mal pravdu, bol to srnčí ratlík, tí sa oveľa vyššieho veku nedožívajú. Nuž tak teraz o Amorovi hrám aspoň divadlo.“
Predstavenie pozostáva najmä zo spomienok a piesní, ku ktorým ste sama zložili texty. Znamená to, že hoci ste sa dali na hereckú dráhu, predsa len na vás uľpeli po rodičoch aj spisovateľské a básnické gény?
„Doma na Slovensku som sa neodvážila nikdy nič produkovať, ale v Nemecku som zrazu stratila hemungy a začala som písať básne v nemčine, ktoré mi otec neskôr pomohol preložiť do slovenčiny.“
Vyštudovali ste herectvo na bratislavskom konzervatóriu. Prečo ste sa rozhodli odísť do Nemecka a zamerať sa na pantomímu?
„Nikdy ma nebavilo, keď režisér povedal, že mám prejsť sprava doľava, potom sa otočiť a usmiať. Ale vôbec som nemala predstavu, čo vlastne chcem. Iba som cítila, že herectvo nie je to pravé. Riešenie prišlo samo. Rok pred maturitou padla železná opona a na Slovensko prišiel Milan Sládek. Videla som jeho predstavenie v SND a totálne ma očarilo. Zrazu som vedela, že pantomíma je odpoveďou na môj problém. V modernej pantomíme je herec absolútne slobodný, kombinuje všetko dokopy, pantomímu, herectvo, spev, autorstvo. Zašla som teda za Sládkom, on si ma vyskúšal a odporučil na skúšky do školy, kde bol profesorom.“
Vraj ste sa do Nemecka vybrali bez toho, že by ste vedeli jediné nemecké slovíčko.
„Pozor, vedela som povedať odbojové hnutie.“
Prečo práve toto?
„Na konzervatóriu sme síce mali nemčinu, ale často som blicovala. Keď som si potrebovala opraviť známku, mala som pocit, že keď sa naučím slovo, ktoré je po nemecky značne komplikované, každého ohúrim. Nuž ale, veľa priateľov mi neprinieslo, to je fakt. Do Essenu som si so sebou vzala ešte aj knižku Vety na každý deň. Vyšla za komunistov a najvyužiteľnejšie výroky boli: „Prichádza lavína, potrebujeme snehové reťaze“, „Žiari slnce, a predsa nie je prihorúco“, „Myslím, že pri whisky si človek zachová chladnú hlavu“. Komunistom jednoducho záležalo, aby sa našinec vo svete nestratil.“
Ionesco na základe absurdných viet z jazykových učebníc zostavil divadelnú hru Plešatá speváčka. Aj vy ste ich využili?
„Jasné, sem-tam. V škole som sa s mojou slovnou výbavou nemohla príliš kontaktovať, vety neboli na nadviazanie hlbších priateľstiev, takže viac-menej zo zúfalstva či apatie som sa zastavovala pri študentoch a profesoroch a predniesla niečo zo svojej zásoby. Dlho sa na mňa preto dívali ako na človeka z inej planéty. Veď to trochu aj tak bolo.“
O Nemcoch sa vraví, že sú chladní a rezervovaní. Nemali ste so svojou náturou problémy?
„Bola som osamelá. Našťastie som bývala u slovenskej emigrantky, ktorá bola veľmi milá. Bohužiaľ, namiesto, aby som sa učila po nemecky, ona si precvičovala slovenčinu. Navyše mi na noc nosila do postele čokoládky a pudingy, pretože mi chcela to ťažké obdobie maximálne spríjemniť. Následkom bolo desať kíl, čo pri pantomíme nie je sranda.“
Do sveta ste odchádzali ako osemnásťročné neskúsené dievča. Vybavili vás rodičia nejakými praktickými radami?
„Otec ma presviedčal, aby som sa nebála, veď nemčina sa podobá slovenčine, že takmer niet rozdielu. Prečo potom nerozumiem, nechápala som. Vraj sa len musím sústrediť na slová, ktoré sú rovnaké. Mama – mutter, kýbel – kübel, žemľa – zeml. Takýchto slovíčok vysypal asi dvadsať. Vravím si, bisťu, že na to nikto neprišiel. Budem iba dobre počúvať a žiaden kurz nemčiny nepotrebujem. Takže, hoci som do Essenu prišla mesiac pred začiatkom školy, namiesto na jazykovom kurze som ho strávila na tenisovom kurte. Aká som potom bola prekvapená, že tatkova metóda vôbec nefunguje.“
Pravdu povediac, neviem si celkom dobre predstaviť štúdium, keď študent vôbec neovláda jazyk.
„Prvý rok sa našťastie učila klasická pantomíma, kde reč netreba. Okrem toho, hlavným profesorom bol Milan Sládek. Ak mi niečo potreboval vysvetliť, povedal to po slovensky. V druhom ročníku pribudli dejiny a teória divadla, ale to som sa už rozhovorila. Na škole je však veľa Talianov, ktorí medzi sebou rozprávajú iba po taliansky. Hoci v Nemecku študujú päť rokov, keď odchádzajú z krajiny, z nemčiny nevedia vôbec nič. Aj preto tam začal platiť zákon, že podmienkou štúdia je zúčastniť sa jazykových kurzov na škole.“
Plánovali ste po škole vrátiť sa na Slovensko?
„Kdeže, od prvej chvíle som vedela, že v Nemecku zostanem. Aj vtedy, keď mi bolo veľmi ťažko a bála som sa, že nevydržím. Vlastne ani neviem vysvetliť, prečo. Nevedela som sa dohovoriť, nikoho som nepoznala, ľudí sa stránila zo strachu, že keď na mňa prehovoria, nepochopím.“
Mama o vás rozširuje, že ste anti-kuchárka. Ako ste to zvládali, keď ste opustili starostlivú domácu a museli variť pre seba aj pre priateľa?
„Varila som ‘kašicu-krupicu‘. To bolo prvé jedlo, čo aj moja mama uvarila otcovi. Vraj bol nadšený, že mu mladučká žena čosi navarila, ale potom mu to nedalo, prečo kaša jeho mamy chutila inak. Vtedy vyšlo najavo, že moja mama mu ju uvarila z vody. Vďaka rodinnej historke som teda vedela, že musím použiť mlieko. Kaša bola skvelá, akurát, že namiesto toho, aby som skúsila iný recept, varila som ju celé týždne.“
Ste z piatich súrodencov. Štyri sestry, jediný, navyše, najstarší, brat. Ako ste s ním vychádzali?
„S Martinom bola zábava. Keď som mala osem, naučil ma jazdiť autom a ja som ho vozila ku kamarátom. Za volantom ma ani nebolo vidieť. To keby naši vedeli! Naučil ma tiež bicyklovať, plávať, ale svojskými metódami. Dodnes si spomínam, ako ma trojročnú hodil do bazéna, a keď som už klesala na dno, veľký brat ma zachránil. Bol boss a my so sestrami jeho podriadené.“
Vaši radi dávajú k dobru rodinné historky. Čo sa vybaví vám, keď sa spýtam na rodinné spolužitie?
„Napríklad typický obrázok z Vianoc. Keď moja stará mama už nemohla chodiť na polnočnú omšu do kostola, svätila ju pred televízorom. Kľaknúť si však musela aj mama a my so sestrami, lebo babka bola generál. Direktívny typ, temperamentná a navyše bigotná katolíčka. Radšej sme spoločne kľačali pred televízorom, inak by nastala katastrofa. Lenže otec zhruba v minútových intervaloch nakúkal do izby. Nič nepovedal, iba sa na nás významne pozrel a zase zmizol. Uvedomili sme si absurdnosť výjavu a postupne nám začalo mykať kútikmi. Až sme nevydržali a vybuchli. A stará mama po štyroch infarktoch nás začala s ružencom mlátiť, kam zasiahla a naháňala po celom dome. Ako z talianskeho filmu.“
Najmä v puberte sú deti k rodičom kritické. Nikdy ste sa nehanbili za ich výstrednosti?
„Ja som na to bola, naopak, pyšná. Keď sme išli do mesta, naši vždy spravili nejakú srandu. Nikdy to nebolo normálne, a mne sa to strašne páčilo.“
Pri rodičovských historkách ťažko odhadnúť, čo je pravda a čo si práve vymysleli. Aj vy dokážete mystifikovať ako oni?
„Páčia sa mi prskavky, preto ich v Koncerte pre Amora rozdávam publiku. Aby som si to však odôvodnila, vymyslela som si historku. Nemeckému publiku rozprávam, že to určite nevedia, ale prskavku vynašiel v roku 1920 Andrej Ferjenčík, rodák z Tvrdošína. Odtiaľ totiž pochádza moja mama. Vlastne tak robím reklamu Slovensku, no nie?
No raz za mnou po predstavení prišiel jeden pán, že to s prskavkami ho zaujalo. Vravím – vidíte, taká dôležitá informácia a vy ju nemáte v náučnom slovníku. On, že áno, nechápe, ako mu to mohlo uniknúť, lebo on práve slovníky zostavuje. Vtedy som sa už zľakla, ale nechcela som potopiť Slovensko, a najmä seba. Tak som mu poradila, nech to do ďalšieho určite dá. Uvidíme, snáď sa mamin Tvrdošín vďaka prskavke naozaj v nejakej encyklopédii ocitne.“ BARBORA DVOŘÁKOVÁ
