Čo slovenskému lyžiarovi môže chýbať v zahraničí, je domácka atmosféra v bufetoch na svahoch.
Ubytovanie na priváte som zažila napríklad vo Švédsku. Domácich sme prakticky nevideli. Kontakt s nimi spočíval v tom, že na záver pobytu si prišli prevziať kľúče a mali sme ich adresu, keby sme niečo potrebovali. Na Slovensku sme sa s priateľmi tiež niekoľkokrát vybrali na lyžovačku do súkromia. Skúsenosť však bola opačná. Súkromia minimum, domáci nám doslova dýchali na krk.
V lyžiarskych strediskách je ubytúvanie lyžiarov často najvýznamnejším zdrojom príjmov, dedinské domy sa jeden za druhým menia na penzióny. Na ubytovne sa menia horné poschodia rodinných domčekov, ktoré donedávna slúžili ako normálne izby jednej rodiny. Nečudo, že o súkromí nemôže byť ani reči a nervózni sú aj hostia, aj domáci, nepripravení na inváziu lyžiarok, batohov, lyží, palíc a hlučných spoločností.
Zažili sme to viackrát. Najhorší bol prípad, keď domáci nielenže s nami obývali jeden dom, ale svoj kútik mali priamo v našej spoločenskej miestnosti. Vyzeralo to asi takto: Naša veľká partia plná detí, ktoré sa rady naháňali a dupotali po schodoch, a ich rodičia, ktorí radi ponocovali – a v kútiku izby za závesom rodina domácich. Boli milí, nezasahovali do zábavy, ale človeku nie je príjemné rušiť bujarou zábavou rodinku pri večeri.
V inom penzióne síce rodina obývala prízemie, do izieb sa však chodilo okolo ich presklených dverí. A schody boli rovno nad ich izbami. Opäť dupotajúce deti, ktoré ich znervózňovali. Ale neľutovali sme ich. V snahe natlačiť na poschodie čo najviac zákazníkov, poskytovali každej rodine jednu izbu. Kúpeľňa a kuchynka úzke ako slížik, spoločné. Deti sa nemali kde hrať, mamy kde variť a spoločnosť kde posedieť. Nakoniec sa najobľúbenejším miestom stalo schodisko.
Skúsili sme to ešte raz. Tentoraz mali domáci aspoň samostatný vchod. Každý deň však nezabudli skontrolovať, či sa naozaj prezúvame, a s rozhorčením krútili hlavami, keď deti nanosili na čižmičkách na koberce v predsieni sneh. Keď sa po odmäku chodník pred vstupom premenil na ľadovú plochu, pani domáca prejavila snahu a posypala ho. Vzápätí jej však manžel spravil pod oknami ródeo – na kieho paroma to solí, iba čo sa betón ničí. Keď sme chatu upratovali, stála nám za chrbtom a horekovala, že sme aj nepovysávali a podozrievavo preratúvala lyžičky. Boli všetky. No o takých dvadsať stálych hostí iste prišla.
