Jedného dňa to dospelo až tak ďaleko, že som rovnaký „zlozvyk“ spozoroval na pracovníkovi japonskej ambasády v Bratislave. A vtedy som si uvedomil, že vo mne, naopak, vyvoláva pocit dôvery, rozvážnosti a úprimnosti. Nedávno som v Japonsku sledoval televízny program, v ktorom slávny Takuya Kimura, jedna z japonských hviezd šoubiznisu, dobre vyzerajúci a sebavedomý muž, rovnako gestikuloval rukami. Pripomenulo mi to ďalší z japonských zvykov, ktorý Európanov a Američanov pracujúcich v Japonsku uvádza do pomykova. O Japoncoch je totiž známe, že počas rozhovoru sa vyhýbajú priamemu očnému kontaktu.

V časoch, keď bol ešte japonský spoločenský systém oveľa silnejšie založený na hodnostnom zaradení ako v súčasnosti, počúvali sme karhajúceho učiteľa so zvesenou hlavou, uprene hľadiac do zeme. Vedeli sme, že pozrieť mu do tváre znamená tvrdé pokarhanie za rebelantské správanie, zavŕšené fackou. A to ešte stále nie je nič oproti striktnosti, ktorá u nás panovala pred tristo päťdesiatimi rokmi v časoch feudálov a samurajov, keď jeden pohľad znamenal smrť.

Toto vedomie je v nás hlboko zakorenené. Stále sa vyhýbame priamemu pohľadu do očí, pretože v našom ponímaní je práve to slušné a dôstojné. Pozrieť sa do očí je výzvou do boja. Ak teda chcem nájsť v spore rozumné a pokojné riešenie, vyhýbam sa pohľadu do očí. Chcem vlastne iba povedať, že nebojácny pohľad, sebavedomé vystupovanie a gestikulácia v Japonsku necharakterizujú priateľského a dôveryhodného človeka.

MASAHIKO