Pozornosť médií sa okamžite obrátila na otca Anteho Kosteliča. V ich očiach je hrdinom, obetavým otcom, ktorý by v Chorvátsku mohol slúžiť ako ten najlepší a najdokonalejší vzor „otca desaťročia“. Kostelič sa nad tým iba uškrnie a hudie si svoje: „Viete si to predstaviť? Môj Ivica mal štartové číslo 64. Veď také niečo ešte nik v Svetovom pohári pred ním nedokázal!“
To ešte netušil, čo celému zjazdovému lyžovaniu vyvedú jeho deti tento rok, v nedeľu 5. januára, keď Janica oslavovala 21. narodeniny. Ivica bol vtedy so svojím osobným trénerom na slalomárskych pretekoch v slovinskej Kranjskej Gore. Ante odišiel do Bormia, kde mala Janica na programe aj slalom, svoju korunnú disciplínu. Po „polčase“ obe deti Anteho Kosteliča viedli. Janica prešla cieľom slalomu s piatym najväčším náskokom v slalome v histórii SP (2,8 sekundy) a skončila v otcovom objatí. Spolu obrátili hlavy k veľkoplošnej obrazovke, ktorá divákom v priestoroch cieľa sprítomnila na diaľku veľké finále slalomu v Kranjskej Gore. „Janica, videla si ho?“ objímal Ante svoju dcéru celý bez seba. Prstom ukazoval na syna Ivicu, ktorý víťazným gestom do kamier pozdravoval dvojicu v Bormiu.
„Dostali sme ich všetkých,“ kričal Ante a spontánne vzdával hold synovmu triumfu: „Mon fils est chevalier!“ Naozaj, aj v očiach naslovovzatých lyžiarskych expertov bol Ivica Kostelič rytierom.
