Žil nekonvenčný život a písal nekonvenčné, básne, eseje a články.

Narodil sa 22. 6. 1940 v Prešove v zmiešanej česko-slovenskej rodine, študoval s prestávkami rôzne odbory Filozofickej fakulty UK v Prahe, ktorú skončil v roku 1975 prácou Význam Josefa Floriana pre rozvoj českej krásnej knihy.

Bol drevorubačom, laborantom, dokumentátorom, bibliografom, nočným strážcom v Národnej galérii aj autodielni, čerpadlárom. Po podpise Charty 77 pracoval spolu s Václavom Malým, teraz katolíckym biskupom, a Karlom Sidonom, teraz českým a pražským rabínom, ako kurič hotela Meteor. Pôsobil vo Výbore na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS), prispieval do pravidelných Informací o Chartě (Infoch), bol štipendistom oxfordského nakladateľstva Claredge Press. Písal do exilového Paternostera a do samizdatových Lidových novín. Po roku 1989 bol Andrej Stankovič riaditeľom knižnice Pražského hradu. Prispieval do mnohých časopisov a revuí, donedávna bol redaktorom rubriky Umenie a kritika v Lidových novinách.

Debutoval veršami v časopise Tvář v roku 1965, vydanie zbierky Noční zvuk pionýrské trubky - Patagonie, ktoré sa k čitateľom opäť dostalo až v roku 1994. Už predtým vyšli básnické zbierky Osvobozený Babylon - Slovenský Raj, Variace, Kecybely, Elegie a Nikdycinky. Tieto básne tieto sa v 70. a 80. rokoch šírili ako samizdat.

V deväťdesiatych rokoch publikoval nové zbierky - To by tak hrálo, aby nepřestalo (1995) a Obskurník (1999). Tieto verše, reflektujúce chod vecí verejných aj otázky osobné, sú poznamenané horkou nostalgiou a sebairóniou. Prekladal Czeslawa Milosza a H. P. Lovecrafta. (LN, kul, čtk)

Jeden z mála slobodných

Nikolaj bol bytostne nepraktický človek, čo spôsobilo, že sa mu komunisti ani kariéra nikdy nedostali na kobylku. Nikolaj neznášal marginálie. Preto napríklad v rozhovoroch vynechával či preskakoval nepodstatné veci a neznalý človek sa v jeho prejave niekedy nevedel zorientovať. O to väčšia s ním bola zábava. Bol to, myslím, jeden z mála slobodných ľudí v tejto krajine a mal som ho veľmi rád.