Horolezec Peter Hámor z Popradu a filmár Pavol Barabáš z Bratislavy mali jasnú úlohu: pre Hámora ňou bol výstup na Mount McKinley, pre Barabáša filmovanie výstupu i krajiny. Obaja ju splnili.

O trojtýždňovom pobyte na Aljaške i samotnom projekte, ktorý má za cieľ predstaviť rozdiely na našej planéte cez výstupy na najvyššie body siedmich kontinentov, sme sa porozprávali s horolezcom Petrom Hámorom.

Keď sa horolezci bavia o lezení na Mount McKinley, nezainteresovaný má pocit, že hlavnou témou debát je počasie. Prečo?

Počasie je totiž jedna z podmienok úspešnosti výstupu. Väčšiu časť roka sú tam veľmi zlé podmienky, teda vysoká vlhkosť, nadmorská výška, blízkosť oceánu, vietor, príšerná zima. Keď toto všetko skombinujete dohromady, tak je to taká hrôza, že sa to takmer nedá prežiť. Preto je Mount McKinley považovaný za jeden z najnedostupnejších, najchladnejších a najsurovejších vrcholov sveta.

My sme si dobré počasie asi priviezli z domu, nemôžem na tento kopec povedať ani jedno krivé slovo.

Trénovali ste nejako špeciálne na tieto tvrdé zimné podmienky?

Zima sa nedá trénovať. To je čaro horolezectva – človek lezie podľa toho, na čo má nielen fyzicky, ale aj čo je ochotný znášať a vytrpieť.

Pod Denali ste boli v období polárneho dňa. Ako sa s tým vyrovnával váš organizmus, dokázali ste za bielych nocí oddychovať?

Nerušilo ma to. Nemal som problém nabehnúť na režim, na aký je organizmus doma zvyknutý. Keď zašlo slnko za hrebeň, prudko sa ochladilo, a na moje prekvapenie, v noci sa nedalo orientovať v čase – nebola totiž tma, ale akýsi tieň. A napríklad na Mount Foraker skoro stále svietilo slnko, či som sa naň pozeral o desiatej večer, alebo o jednej či štvrtej v noci.

Za jednu z prekážok výstupu na Mount McKinley sa niekedy považuje prístupová cesta po ľadovci. Mala s tým vaša dvojica problémy?

Prístup mi vôbec nepripadal komplikovaný, naopak, bola to veľká romantika. Možno pre tých, ktorí sú naučení, že za nich niekto všetko urobí, je prístup namáhavejší, komplikovanejší, lebo tam nie sú nosiči. Už pri plánovaní cesty treba rátať s tým, že koľko si nabalím, toľko si musím odniesť. Naša cesta po ľadovci do základného tábora šla presne podľa plánu, teda päť dní. Prístup nie je komplikovaný vzdialenosťou, ale prevýšením. Na Denali sa stúpa z nuly, takmer od hladiny mora. Oproti himalájskym kopcom je prevýšenie omnoho väčšie.

Na vrchol Mount McKinley ste vystúpili dva razy – najprv „normálkou“, potom cestou West Rib. Prečo? Nestačilo vám byť hore raz?

Lebo tretíkrát som už nestihol (smiech). V rámci aklimatizácie a prípravy filmového materiálu bolo zámerom vystúpiť na vrchol cestou Washburn-rout, ktorá sa považuje za tzv. normálku. V čase, keď som počítal, že budeme minimálne lezecká dvojka, bolo mojím tajným snom skúsiť Cassinov pilier alebo niektorú z ciest v južnej stene. Keďže som bol nakoniec na lezenie sám, variantom zostala normálka a Messnerova cesta alebo West Rib, prípadne jedno aj druhé. Žiaľ, medzi prvým a druhým výstupom sa zmenilo počasie, v „Messnerovi“ bolo toľko snehu, že neprichádzal do úvahy, tak som volil West Rib. Nakoniec som bol veľmi rád, lebo je to nádherná cesta, ako stvorená na sólovanie.

Zvyšuje sa tým, že ste vyšli hore dva razy a sólo, športová hodnota výkonu?

Nepátram po tom. Viem len, že to nie je celkom tradičný spôsob. Tých chutí na dva výstupy však bolo určite viac. Prvý výstup obyčajne človeka psychicky a fyzicky tak vyčerpá, že už nezostávajú sily na druhú cestu. Aj ja som sa obával, že už nebudem mať „morál“ nastúpiť na druhú cestu.

Nebolo to tak, že prvým výstupom ste splnili úlohu, a druhým, náročnejším, naplnili vlastné športové ambície?

Vôbec nie! Bol by som nerád, keby sa projekt Tramtária Seven Summits vnímal ako výsostne športová záležitosť. Vďaka týmto cestám sa človek priblíži k iným ľuďom, inej kultúre, prírode, tie rozdiely sú také velikánske, až sa človek čuduje, že je to stále tá istá planéta. O toto ide viac než o športové výkony.

Na expedícii ste boli spolu s filmárom Paľom Barabášom. Prečo ste šli na vrchol sám?

Rovnako dôležitou súčasťou projektu ako výstup je aj jeho zdokumentovanie. Výstup bol mojou úlohou, prípravu filmového materiálu mal na starosti Paľo. Každý sme robili svoje. Trochu ma mrzí, že sa mu nepodarilo vyjsť hore, bol by to pre neho zážitok navyše. Nešiel hore možno aj preto, že plne rešpektoval moju taktiku, aj keď mu nemusela vyhovovať. Akceptoval ju však a nemal ani slovko výhrady. Ja som zase rešpektoval jeho taktiku pri filmovaní. Paľo bol výborný parťák, po návrate z vrcholu mi šiel naproti s teplým čajom, staral sa o mňa, mal som v ňom takú táborovú mamu.

Na vrchol ste šli v oboch prípadoch systémom základný tábor-vrchol-návrat, žiadny postupový tábor. Výstup aj s návratom vám trval 12 hodín. Je to bežné? Prečo ste sa tak ponáhľali?

Veľmi som sa ponáhľal, lebo som sa bál a v rýchlosti je bezpečnosť (smiech). Cítil som sa fyzicky v pohode, odpadol stres z toho, že ma môže niekde chytiť tma, takže o bivaku som vôbec neuvažoval. Väčšina amerických lezcov vyráža neskoro popoludní, keď je najteplejšie, najpríjemnejšie, idú tak štyri hodinky, postavia tábor, vyspia sa a na druhý deň vyrážajú znova. Mne sa to zdalo ťažkopádne. Najmä ak je stále svetlo a výstroj je taký, že zniesť 30- či 40-stupňové mrazy už nie je nemožné, nie je dôvod čakať na podmienky, ktoré sa potom dajú porovnať s výletom v Roháčoch.

Vlani na jeseň ste v rámci projektu Tramtaria Seven Summits vyšli na najvyššiu horu Austrálie a Oceánie, máte už skúsenosti z Himalájí, teraz ste boli po prvý raz v Amerike. Skúste teda porovnať hory, v čom sú rozdiely?

Výškové horolezectvo je o varení vody. Teda všade rovnaké. Až od úrovne štyroch – piatich tisícov metrov to začína byť iné. Dovtedy sa mení najviac prístup pod horu.

Himaláje – z južnej strany do štyri a pol tisíc metrov nádherné rododendrony, lesy, zeleň, frekventované cesty, čulý ruch, šťava, život. Zo severu – púšť, do piatich tisícok metrov ešte stále civilizácia. Himaláje sú masívom, ktorý nemá na svete obdobu, toľko vysokých hôr okolo, že sa človek v tej hradbe stratí.

Oceánia, konkrétne Nová Guinea, ktorou sme prechádzali cestou na Carstensz pyramid, je krajina ako vystrihnutá z knihy o prehistórii, doba kamenná v treťom tisícročí, džungľa, potom nádherné ľadovcové hory. Každý deň sa krajina mení podľa toho, ako naberáte výšku.

Aljaška je ako nedozierna opustená tajga, plná močiarov, jazier, a za tým jedna velikánska hora, Mount McKinley, ktorá dominuje celému okoliu. Nádherná biela čistá hora s ružovou žulou.

Aljašku vnímame zväčša cez dobrodružnú literatúru o zlatokopoch. Čím vás táto krajina prekvapila, akí ľudia v nej žijú?

Čakal som absolútnu romantiku, zlatokopov, ťažko ovládateľných, hrubokresaných chlapov, ktorí vyhrávajú country – a najviac ma prekvapilo, že je to všetko naozaj tak. Až sme sa chceli štípať, či sa nám to náhodou nesníva. Prekvapilo ma, že existuje kraj, kde je toľko romantiky! Šesťdesiatroční chlapi sú tam presne takí romantickí ako dvadsaťroční fagani, nosia stetsony, kárované košele, červené šatky na krku a pijú ako pamätníci. Pýtali sme sa, čo sú to vlastne za ľudia, ktorí sem prichádzajú žiť. Domáci použili výraz „red-necks“. Ten výraz presne vystihuje aljašského človeka – niečo ako sedliak, dedinčan, ťažko sa prispôsobujúci a s malou chuťou robiť kariéru. Štyri mesiace niekde zarába, aby sa zvyšok roka mohol túlať po lesoch, loviť zver, sedieť v zrube, piť… Takí klasickí čundráci. Aljaška je jedna veľká trampská osada. Anchorage, hlavné mesto, je trochu iné, žije tam zmes ľudí odvšadiaľ, „red necks“ sa mu však radšej vyhýbajú, lebo je to mesto s ulicami, dopravou, hlukom, reštauráciami, letiskami, tepajúca 300-tisícová metropola, kde žije takmer polovica obyvateľov Aljašky.

Stretli ste aj zlatokopov?

Samozrejme, ryžovanie zlata je tam stále živé. Však by bolo čudné bývať niekde na Golden Creek a neryžovať. Keď tam človek už žije, snaží sa využívať tú oblasť čo najviac. Zlatokopov je stále ešte dosť, sú aktívni, živí, žiadna legenda, ale už je to len zlomok toho, čo to bývalo.

Boli aj stretnutia so zvieratami?

Ak teraz niekto odchádza na Aljašku, môže si byť istý, že sa určite so zvieratami stretne, aj keby neopustil hlavné mesto. Anchorage je mesto plné zelene, pomedzi aleje chodia napríklad losy, to je úplná samozrejmosť, bobrie hrádze sú naozaj plné bobrov, a ak budete na Aljaške dlhšie ako sedemnásť hodín, uvidíte grizlyho. Ich strach z ľudí je taký malý, že takéto stretnutia sú pravidelné. My sme grizlyho stretli na letisku hneď v prvý večer po príchode do Talketny, keď sme čakali na let na ľadovec. Mladý grizly si prišiel pochutnať na odpadkoch, ktoré tam priniesli horolezci z ľadovca. Odohralo sa to bez nejakých smrteľných emócií, my sme si ho odfotili, prišiel policajt, medveďa odplašil do lesa systémom, ako sa u nás zaháňa hydina.

Vrátili by ste sa ešte na Aljašku?

Určite, bol to skvelý zážitok, tri týždne neskutočnej romantiky, krásne lezenie. Tak, ako sa chcem vrátiť do Himalájí, tak aj na Aljašku, do Patagónie, všade. Na samotnom Mount McKinley je ešte toľko lákavých ciest! Ale taký je život lezca, ešte ani nie je na vrchole, a už sa pozerá na ďalší. Keď sa jedna cesta končí, druhá začína byť o to väčšou výzvou.

Z chystaných siedmich vrcholov máte zatiaľ dva. Ktorý bude ďalší?

Ešte tento rok v lete je plánovaný Elbrus, z ktorého by som chcel zletieť na padáku. Na Kaukaze je veľa pekných kopcov, takže uvidíme, čo si k tomu pridám. Ale prioritou je Mount Vinson v Antarktíde, tomu podriadim všetko, niet čo váhať. Elbrus sa dá preložiť na neskôr.

MIRA KOVÁČIKOVÁ

FOTO – ARCHÍV PETRA HÁMORA