Má stále rovnakú švihácku postavu, beťársky úsmev. Ako pred dvadsiatimi rokmi, keď so svojou interistickou partiou priťahoval na bratislavské Pasienky neraz troj-štvortisícové návštevy. Pribudla manažérska biela košeľa a kravata. STANISLAV KROPILÁK, najlepší basketbalista Slovenska 20. storočia.
Pracovňa dnešného generálneho manažéra a zároveň prezidenta basketbalového Interu je skôr malá,vybavením skromná. Svoje trofeje nevystavuje na obdiv.
V spoločnosti velikánov
Výnimkou je pamätná doska, ktorú dostal v roku 1982 ako člen výberu Európy v stretnutí proti USA pri príležitosti päťdesiatin Medzinárodnej basketbalovej federácie FIBA. Priezvisko Stana Kropiláka je na ľavej strane v spoločnosti velikánov tejto hry Dalipagiča, San Epifania, Berkowitza, Tkačenka, Myškina a ďalších. Stĺpec vpravo je venovaný výberu USA. Jedno meno akoby svietilo – Michael Jordan. „Mal iba devätnásť, ale už vtedy sa o ňom hovorilo ako o najlepšom americkom univerzitnom hráčovi. Hoci som mu dal v tom zápase niekoľkokrát čapicu (zblokovať súperov strelecký pokus znamenalo pre Kropiláka vždy viac ako vlastné body, pozn. red.), jeho pohyb, technika, dynamika naznačovali, že v ňom rastie veľká hviezda,“ spomína stále populárny Kily.
Pätnásťkrát za Európu
V mužstve Európy odohral pätnásť zápasov. „Nominácia do kontinentálneho výberu bola pre mňa vždy veľkou udalosťou a ohromnou poctou. Stretol som sa s legendami, ktorí písali históriu basketbalu. Mojimi spoluhráčmi boli Čosič, Petrovič, Meneghin či Marzoratti, súpermi okrem iných trojica najväčších hviezd NBA – okrem Jordana som nastúpil proti Larrymu Birdovi a Magicovi Johnsonovi.“ Proti neskoršej hviezde Boston Celtics, trojnásobnému víťazovi NBA Birdovi hral počas turné reprezentácie Československa v USA. S Magicom sa stretol v Litve, kde bol nezabudnuteľný rozohrávač (Los Angeles Lakers priviedol k piatim titulom) členom výberu univerzitných hráčov USA.
Neprístupný Jabbar
Čerstvejšie spomienky má Kily na účasť v tíme Kareema Abdula-Jabbara, ktorý je so 44 149 bodmi za dvadsať sezón (1969 – 1989) dodnes najlepším strelcom NBA. Na turné po Európe v septembri 1995 sa Kareems All Stars zastavili aj v Bratislave. V exhibičnom stretnutí proti Harlem Globetrotters pozval Jabbar do svojho tímu dvojicu vtedy najlepších slovenských basketbalistov – Kropiláka a Ota Matického. „Samotný zápas bol pre mňa trochu sklamaním. Jabbar bol typickým ‚koncovým‘ hráčom, každá akcia sa skončila u neho. Nestalo sa azda ani raz, aby loptu ešte niekomu posunul. Na momenty v šatni a v hoteli spomínam rád. Pred zápasom sa Kareem, ktorý prijal islam, v kútiku kabíny dlho modlil. Bol strašne neprístupný. Videl som, ako za podpis na plagát pýtal od fanúšika peniaze. Zato po zápase sa bar hotela Forum otriasal výbuchmi šampanského až do piatej rána, a keďže členovia Jabbarovho tímu mali veľký záujem o naše ,sociálne pracovníčky‘, robil som im akéhosi dohadzovača.“
Striebro „penzistov“
Päťnásobný majster republiky (štyrikrát s Interom, raz počas vojenčiny v Pardubiciach) dosiahol najväčší športový úspech na majstrovstvách Európy 1985 v Stuttgarte, kde Československo získalo strieborné medaily. „Musím to trochu poopraviť. Individuálne najcennejšie je pre mňa víťazstvo v ankete Basketbalista Slovenska 20. storočia. Striebro z európskeho šampionátu bolo zavŕšením reprezentačnej kariéry skvelej partie, ktorá roky tvorila základ národného mužstva a ktorá sa zaslúžila o dva predchádzajúce bronzy (v roku 1977 a 1981, pozn. red.) i šiesteho miesta na olympiáde v Montreale 1976. Pritom sme boli pred majstrovstvami v Nemecku doma vopred odpisovaní ako ,penzisti‘. Vytvorili sme výborný kolektív, v ktorom zvyčajné česko-slovenské problémy nemali miesto. My Slováci sme sa dali dokopy najprv s Moravanmi a Pražania sa potom pridali. Boli sme partia na ihrisku, ale aj mimo – na hlúposti a vylomeniny. Lietali sme v nich spolu.“ Nezaškodí pripomenúť, že v striebornom tíme bolo zo Slovenska päť hráčov: Kropilák, Rajniak, Matický, Žuffa a Vraniak. Po krátkom nostalgickom zamyslení Kily dodáva: „V tieni dnešných neúspešných výsledkov nášho mužského basketbalu je až neuveriteľné, čo sme vtedy dosiahli. Či už s Interom, keď si spomeniem na neraz vypredané Pasienky, trebárs na zápase so slávnym Realom Madrid, alebo v reprezentácii. Kde je dnešný európsky basket a my sme v ňom kedysi mútili vodu.“
Legendárne sústredenia
Slovné spojenie skvelá partia Kropilák s obľubou používa aj v spomienkach na zlaté majstrovské časy v Interi. „Boli sme si vekovo veľmi blízki a takmer všetci sme boli slobodní. Ako členovia strediska vrcholového športu sme spolu trávili väčšinu času, spolu sme raňajkovali, obedovali a aj žartovali. Až legendami opradené sú ,sústredenia‘ u mňa v garsónke bratislavskej Dúbravky. Je jasné, že malinovka sa nepila. Na druhý deň v zápase sme ťahali aj za toho, kto z pochopiteľných dôvodov nebol vo forme. Pamätám sa, ako po oslavách narodenín som vo finále univerziády nemohol ani poriadne chodiť. Vďaka Pedrovi Rajniakovi sme vyhrali. Niekedy azda o týchto našich vylomeninách napíšem knihu. No na pľaci nám išlo o jediné – víťaziť. Určite to nebolo o peniazoch.“
Emigrovať nechcel
Po zisku majstrovského titulu v roku 1985 Kropilák z Interu odišiel legionárčiť do Belgicka. Ako vraví, doma hral až do zmrzačenia. V tých časoch platil pre odchod vekový limit 30 rokov. Až potom ho vtedajšie športové vedenie v Prahe pustilo do zahraničia. Dostal ponuku od bývalého spoluhráča v reprezentácii Jiřího Zedníčka, ktorý v Belgicku trénoval, a dlho nerozmýšľal. Napriek tomu, že mal predtým ambície (i kontakty) pôsobiť v kvalitnejšej talianskej a gréckej lige. „Vtedy to ešte nešlo, bolo to možné iba ilegálne. A to som nechcel.“
Ešte v roku 1976, po olympiáde v Montreale, mal Kropilák možnosť ísť ako prvý československý basketbalista legálne študovať a hrať do USA. Skautov univerzity upútal práve výkonom proti americkému tímu. „Všetko bolo odsúhlasené, nechýbal ani Husákov podpis. Zlyhalo koleno, bol som operovaný na meniskus, zo zámoria sa viac neozvali.“
V Belgicku vystriedal Kily štyri kluby, dva roky hral aj v Luxembursku. „Keď som zo Slovenska odchádzal, myslel som, že tak na jednu-dve sezóny. Bolo z toho jedenásť rokov.“
Kariéra politika
Po návrate v júni 1996 Kropilák na tlačovke povedal, že jedno z predsavzatí, ktoré si dáva, je vypátrať príčiny úpadku slovenského mužského basketbalu. „Je ich viac. Súvisia s obdobím po rozdelení republiky, s privatizáciou, lepšie povedané s rozkrádaním. V športe sa dobré veci, zabehané, zrušili. Všetci to vedia, ale pre nápravu nikto nič neurobí. Mali by tí, čo sú na najvyšších postoch. Vláda robí reformy vo všeličom, na šport zabúda. Kým tu nebude samostatný úrad s kompetenciami, ktorý spraví radikálny rez, tak sa nič nezmení. Šport potrebuje vlastnú rozpočtovú kapitolu. Ministerstvo školstva, ktoré má šport v rezorte, koná často na báze lobingu. A mnohým to vyhovuje,“ prehovoril Kropilák – aktívny politik.
Vo vlaňajších parlamentných voľbách figurovalo jeho meno na kandidačnej listine ANO. Na 18. mieste. Do lavíc zasadlo z aliancie pätnásť poslancov. Tvrdí, že do politiky išiel preto, aby presadil myšlienky, ktoré by mohli šport zmeniť. Ako priznáva, zatiaľ bez úspechu, do vládneho programu sa nič nedostalo a všetko ide po starom. „Treba si uvedomiť, že šport, školstvo a zdravotníctvo spolu veľmi súvisia. Ak ako manažér Interu nezoženiem peniaze, a robím to denne takmer kolenačky, z 350 detí nášho klubu sa po zrušení mládežníckych družstiev polovica bude poflakovať po pivniciach, skončia pri automatoch a drogách. Zajac môže robiť reformy, základ zdravej mladej generácie je v nových ihriskách, halách, plavárňach, v možnosti športovať.“
