Paul Wilson (1941) je spisovateľ, editor, prekladateľ. Žije v Toronte. V posledných rokoch viedol oddelenie názorov a esejí v kanadskom denníku The National Post. Narodil sa v Ontariu, študoval na torontskej King‘s College a na Londýnskej univerzite. Desať rokov (1967 – 1977) strávil v Československu, učil angličtinu a sám sa učil po česky. Za jeho spojenie s disidentským hnutím, najmä s neoficiálnou českou hudobnou scénou – bol členom legendárnej zakázanej skupiny The Plastic People of the Universe – ho napokon z Československa vyhostili. Keď sa vrátil do Kanady, presadzoval tam práce českých disidentských spisovateľov a založil hudobnú firmu, ktorá vydávala nahrávky Plastikov. Stal sa prispievateľom viacerých kanadských a amerických časopisov – Shades, Books in Canada and The Idler, The Newyorker, The New York Review of Books – a uznávaným prekladateľom českých autorov ako Josef Škvorecký, Václav Havel, Ivan Klíma a Bohumil Hrabal. Jeho posledným prekladom Václava Havla je hra Žobrácka opera. FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Museli či aspoň mohli sme ho kedysi vidieť v televízii. Na tmavých záberoch na dokumentárnych výtvoroch Štátnej bezpečnosti sa hrbili desivé postavy s dlhými vlasmi, visiacimi nad stolmi plnými pivových pohárov a ohorkov cigariet. Protištátne živly sa klátili ulicou, odzadu sledované kamerou. Pozrite sa, vraj umelci, desil sa spíker hlasom podfarbeným ponurou hudbou, a hovoria si Plastic People of the Universe. Medzi postavami s odstrašujúco dlhými vlasmi bol – na nerozoznanie od ostatných Plastikov – aj jeden cudzinec. Pil s nimi pivo, hrával na utajených koncertoch, chodil na výsluchy, a aj tak trvalo desať rokov, než ho československá vláda definitívne vyhnala. PAUL WILSON, pražská mánička z Kanady. Paul Wilson? Literát, novinár a expert na Václava Havla? Ten pán s dôstojnými bielymi fúzmi v tmavomodrom obleku, tmavomodrej kravate a tmavomodrom zimníku? Mohla by to byť aj zhoda mien. To asi bude iný Paul Wilson. Alebo nie?Prišli ste sa pozrieť na posledné dni Václava Havla v prezidentskom úrade, aby ste o tom napísali pre najprestížnejší intelektuálny časopis v Spojených štátoch – The New York Review of Books. Zažili ste pri tom niečo, čo ste nečakali?
„Zažil.“
Čo to bolo?
„Asi som očakával väčší ohlas. Bolo to tiché, nijaký rozruch, len neistota a tiež neochota rozhodovať sa, kto bude Havlovým nástupcom. Iba na Slovensku to bolo celkom inak.“
Lepšie?
„Najväčším prekvapením bolo divadlo – Tančiareň. To na mňa asi zapôsobilo najviac zo všetkého, čo som tu tentoraz zažil.“
Je to také skvelé predstavenie?
„Vlastne neviem. Je to zaujímavé, v niečom aj nezrelé, myslím.“
Čím ste si ho tak zapamätali?
„Neviem, ako to pôsobilo na Václava Havla, ale keď pustili Plastikov, ktorí tam mali naznačiť atmosféru sedemdesiatych rokov, alebo keď znázorňovali rozdelenie republiky, mal som pocit, že pre slzy predstavenie nedopozerám. Potom som bol na inom divadelnom predstavení v Prahe – kde sa lúčili českí umelci. A tam boli naozaj všetci, aj Helena Vondráčková či Karel Gott.“
Ako ste sa tam cítili? Prečo ste tam išli?
„Šiel som tam s rozpakmi. Ale nakoniec mi to pripadalo menej rozpačité, než som čakal.“
Bolo to chladné?
„Gott a Vondráčková mali vlažný aplauz. Ale keď sa hral kúsok z Audiencie s Pavlom Landovským a na scénu pritiahli Jiřinu Bohdalovú, už to vlažné nebolo – bolo to vrúcne. Hoci, pravdupovediac, publikum bolo pre mňa príliš nóbl. Nakoniec som musel odísť skôr, lebo som písal článok. To bolo možno dobre.“
Nechýbali vám tam Plastici?
„Ivan Král sa tam vnútil so skladbou Mejlu Hlavsu. Mimo programu.“
Bola slovenská rozlúčka dojemnejšia?
„Bola, lebo bola smutnejšia. Sám žijem vo federálnom štáte a viem, aké je to ťažké, aby dva národy žili spolu. Ale viem, že to má význam, aj keď, alebo možno aj preto, že federálne usporiadanie je komplikovanejšie. Keď sa delila republika, hovoril som s Václavom Havlom a mal som dojem, že svoju českosť pociťoval hlbšie, než svoju československosť. O to viac bolo lúčenie v Bratislave citlivejšie.“
Ako ste sa vlastne pred tridsiatimi rokmi zoznámili?
„S Václavom Havlom?“
Hej.
„O Václavovi Havlovi som sa dozvedel niekedy koncom šesťdesiatych rokov. Pamätám sa na jeho článok o nutnosti opozície. Bol to jediný človek, ktorý takto rozmýšľal, lebo všetko ostatné boli reformy v rámci Komunistickej strany Československa. Mal som pocit, že on je ten spisovateľ, ktorý povie niečo nové.“
V Amerike určite existuje čosi ako havlovské klišé, zjednodušený obraz. Aký je? Je ten obraz podľa vás skreslený?
„To je jednoduchý obraz: je hviezdou. V Amerike je kult celebrít a hviezd a on tam patrí.“
Čo to znamená?
„Ľudia chcú byť v jeho blízkosti. Fascinuje ich, že je umelcom a politikom zároveň. Na Západe panuje túžba po inteligentných politikoch a to nemajú. To je ilúzia.“
Páči sa vám takýto obraz?
„Mňa zaujíma z iného dôvodu. Pozerám sa na neho ako na človeka, ktorý sa zaujíma o všetky spoločenské javy. Pre mňa je najdôležitejšie to, čo napísal.“
Prečo je to ilúzia, inteligentný politik?
„Politik nemusí byť slávny, aby bol efektívny. Na Západe existuje sklon zbožňovať v politikovi umelca a intelektuála, ale politik nepotrebuje mať umelecké sklony. Potrebuje inteligenciu, aby chápal, čo ľudia potrebujú. Havel bol, myslím, zvláštnym typom umelca, lebo jeho hry v skutočnosti presne odrážali to, čo ľudia potrebovali. A to mu aj veľmi pomohlo neskôr, keď musel formulovať vlastné predstavy o tom, ako by to tu malo vyzerať.“
Čo musí politik?
„Vycítiť, čo ľudia chcú, a vedieť, ako to politickým spôsobom dosiahnuť. V rámci zákona. Je to trošku iné, ako len mať predstavu, akoby ten svet mal vyzerať. To je možné v revolučných zmenách, tak ako to bolo v Československu v roku 1989.“
Je politika v postkomunistických krajinách iná než v Kanade?
„Je tu množstvo vecí, ktoré nefungujú. Nie zákony, ale zvyky. Napríklad tu úplne chýba pojem nezávislosti – od štátu. Mám na mysli zvyklosti vypestované desaťročiami. Máme ich silnejšie, lebo sme našťastie v Kanade nemali revolúciu.“
Ale nebolo to tak, že ste chceli byť revolucionárom? Že aj preto vám imponovalo žiť v šesťdesiatych rokoch v Československu?
„Chcel som žiť v systéme, kde je človek riadený ideológiou. Bol som tým fascinovaný. Videl som na jednom londýnskom festivale niekoľko Formanových filmov, a tie ma znepokojili a zároveň fascinovali. Tak som prišiel, aby som to zažil na vlastnej koži. Ale v skutočnosti som to aj tak nezažil – mal som pas a mohol som hocikedy odísť.“
Kedy ste prestali nosiť dlhé vlasy a obliekli si tmavomodrý oblek? A prečo?
„Minulý týždeň.“
A tie vlasy?
„Mal som s nimi strašne veľa starostí, to už bolo dávno, keď som si ich ostrihal. A tmavomodrý oblek mám len vtedy, keď mám prísť na oficiálnu návštevu.“
Žili ste v Čechách desať rokov a po roku 1989 ste sa sem vrátili už niekoľkokrát. Už by ste tu nechceli žiť?
„Keď som prišiel do Čiech cez revolúciu, kamaráti mi vraveli: Tak si sa vrátil. Ale ja som sa nemal kam vrátiť. Mám rád život v Kanade. Jediná vec, ktorá mi v Českej republike chýbala, bolo, že som tam nebol doma, nemohol som hovoriť do všetkého, do čoho som chcel. Mohli mi pokojne povedať, vy nám tu nemáte čo hovoriť. Mám pocit, že v Čechách či na Slovensku už nemusím žiť.“
Máte pocit, že by vám tu niečo prekážalo?
„Neviem. Mali ste skúsenosti, ako zle to môže dopadnúť, ak si ľudia nedajú pozor na tie základné mravné a politické zásady. Nerozumel by som, prečo sa nedarí spojiť spomienku na zlé časy a pochopiť spôsoby, ako sa tomu vyhnúť. A tiež mám pocit, že tu sú ešte stále veci čierne a biele. Tu to stále trvá – buď si na jednej strane, alebo na druhej. Som rád, keď si môžem vychutnať šedivé nuansy.“
Na Slovensku a v Čechách sú veci buď čierne, alebo biele?
„Áno. Zrejme to bude tým, že sa tu všetko stále len rozbieha. Tu má každý hrozne blízko k tomu, aby začal okamžite súdiť. Havel je boh, Klaus je idiot, napríklad.“
Václav Havel bude v Portugalsku. Za kým budete chodiť do Prahy?
„Nechodím do Prahy iba za Václavom Havlom. Mám ako novinár množstvo iných dôvodov, prečo tam chodiť. Mám tu kopu priateľov, dúfam, že na nich budem mať teraz čas.“
Hrali ste s Plastikmi. Akú hudbu počúvate dnes?
„Rád počúvam chicagske blues, džez, veľmi sa mi páči klavírny džez, v aute mám Plastikov, Boba Marleyho a kopu džezu.“
Počúvate niečo české, slovenské?
„Věru Bílú. Tie nové skupiny nepoznám. Nepočúvam rokenrol. Človek nikdy nevie, prečo počúva to, čo počúva.“
Hovoríte, že ste nikdy neboli revolucionárom. Ale ste z generácie, čo chcela zmeniť svet. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch ste si o svete mysleli niečo iné než dnes?
„Samozrejme. Keď hučali v Amerike šesťdesiate roky, bol som v Európe – vo Veľkej Británii a potom v Československu, takže som tie roky prežil trochu inak. Dodnes sú ľudia, ktorí sú verní tým ideálom, ale ja som niekde inde.“
Mysleli ste si o Amerike niečo iné než dnes?
„Amerika je veľká otázka. Myslím si, že je to zaujímavá tvrdá, razantná krajina. Veľa vecí mi na nej prekáža.“
Akých?
„Chcete počuť o súčasnej politike. Áno, tá mi prekáža. George Bush sa mi nepáči. Chystá sa na vojnu s Irakom, hoci má problémy s teroristami a islamskými fundamentalistami.“
Václav Havel ešte stihol podpísať list európskych premiérov o podpore Ameriky vo vojne proti Iraku. Súhlasíte s ním? Prečo myslíte, že to urobil?
„Myslím, že mal pravdu, keď tvrdil, že niekedy sa musí postupovať proti zlu násilím. S tým súhlasím. Ja tiež viem, že Saddám Husajn je gauner a zabijak, zlý človek, ale nikdy by som nemal tú odvahu odklepnúť vojnu.“
Prečo nie?
„Som už dosť starý na to, aby som bol vojak. A poslať do vojny niekoho iného si netrúfam.“
Keby ste boli mladší, išli by ste do toho?
„V deväťdesiatych rokoch som bol presvedčený, že Američania by mali podporovať irackú opozíciu vo Veľkej Británii a Spojených štátoch. Tak to bolo vo východnej Európe. Nerobili to. Myslím, že je neskoro, aby sme teraz šli do vojny. Ale ja nie som nijaký expert.“
Píšete pre americké noviny. Nikdy ste nechceli v Amerike žiť?
„Áno, pracujem pre americké časopisy, noviny, nakladateľstvá. A v Kanade máme z Ameriky to najlepšie, a to najhoršie z nej pritom nemáme. A asi by som ani nebol naozaj dobrý Američan.“
Prečo?
„Myslím, že by som nebol dosť lojálny k vlajke.“
Z diaľky postoj Ameriky a Kanady splývajú. Robia Kanaďania to, čo chce Amerika?
„Trochu to tak vyzerá aj zblízka. Aj keď nie úplne vždy. Nedali sme Američanom úplne bezvýhradnú podporu vo veci Iraku, napríklad.“
Boli ste novinár. Čo ste robili? Aké boli noviny, kde ste písali?
„Naposledy som redigoval stránku názorov v konzervatívnom kanadskom denníku.“
Bolo z vašej rubriky v novinách cítiť, aký je váš názor?
„Keď som redigoval názorovú stránku, snažil som sa dávať tam články, ktoré by to zameranie vyvažovali. Ktoré by dali iný pohľad alebo by pohli debatu nejakým novým smerom. Viete, ja neznášam jednoduché myslenie. Rozumiete mi? Neznášam tú neschopnosť, lenivosť pozrieť sa na veci z inej strany, tie okamžité pravdy, pravicové aj ľavicové.“
Je stredná Európa v Kanade témou? Zaujíma to niekoho?
„Veľmi nie. V Kanade je zaujímavá hlavne Kanada. Zo sveta potom Kanadu zaujíma Amerika, a až potom západná Európa, až niekde úplne za tým je stredná Európa. Keď sa tu stane niečo zaujímavé. Napríklad, zaujímavý hokej.“
Nevadilo vám to niekedy?
„Vadí mi to. Dnes mi to vadí viac, než keď som v tých novinách sedel.“
Prečo viac?
„Asi preto, že keď som tam sedel, tak mi akosi bolo viac jasné, že to mojich čitateľov nezaujíma.“
Autor: ANDREA PUKOVÁMARTA FRIŠOVÁ
