Jorge Luis Borges (1899 – 1986) spisovateľ, esejista. Žil v Argentíne. Zomrel vo švajčiarskej Ženeve. V slovenčine a v češtine sú k dispozícii jeho knihy: Nesmrteľnosť, Zrkadlá sú zvláštna vec, Ten druhý, ten istý. Z textu, ktorý vznikol roku 1927 a doteraz v Európe knižne nevyšiel.
– Tisíc a jedna noc. Tieto knihy nemajú spoločné nič okrem veľmi raného veku, v ktorom som ich čítal. V tomto predvčerajšku som bol čitateľom-hosťom, nadmieru zdvorilým pozorovateľom cudzích životov. Všetko som bral so šťastnou a pohotovou odovzdanosťou. Všetkému som veril, ešte aj zlým ilustráciám a tlačovým chybám.
Každý príbeh bol dobrodružstvom a aby som ho zažil, hľadal som miesta, ktoré sa na to najlepšie hodili a boli toho hodné: vrchný schodík, šopu, terasu na streche.
Potom som objavil slová. Niektoré ma ešte stále sprevádzajú, keď som sám, a radosť, ktorú mi spôsobili, sa mi stala zvykom. Iné mi milosrdne vypadli z pamäti. Postupne, okľukou cez nevypovedateľný uzlík vkusu, som uzavrel priateľstvo s literatúrou.
A dnes? Prepadol som písaniu a kritike a musím sa priznať (vedomý si svojich nedostatkov a ľutujúc ich), že s rozkošou spomínania čítam znovu a nové čítanie ma nenadchýna. Mám sklon upierať mu novotu, zaraďovať ho do škôl, vplyvov, zmesí.
Menéndez y Pelayo píše: „Keby sme nečítali básne očami dejín, ako málo veršov by prežilo!“ Znie to ako varovanie, ale je to priznanie. Sú oči dejín niečím iným, než sústavou ohľadov, veľkodušnosti či obyčajnej zdvorilosti? Iste, bez nich by sme nevedeli rozoznať plagiátora od tvorcu, tieň od tela. Ale spravodlivé rozdeľovanie slávy je jedna vec a čisto estetická slasť zas druhá.
S ľútosťou som si všimol, že z každého, kto číta mnoho kníh, ktoré potom posudzuje (a úlohou kritika nie je nič iné), sa môže stať obyčajný genealóg štýlov a pátrač po vplyvoch. Žije s touto desivou a takmer nevysloviteľnou pravdou: Krása v literatúre je náhoda, závisí od sympatie či antipatie voči slovám, manipulovaným autorom, a nie je zviazaná s večnosťou. Epigóni, ktorí sa chopia poeticky dávno pojednaných tém, obyčajne dosahujú krásu. Novátori skoro nikdy.
Keby bolo možné bezchybne zachytiť verbálnu krásu, ktorú nám môže dať umenie, mali by sme antológie, ktoré by neboli chronologicky zoradené ani podľa autorov, ani podľa škôl. Prostá prítomnosť krásy v každej kompozícii by na oprávnenie ich existencie stačila. Prirodzene, takýto postup by bol čudný, ba v bežných antológiách nebezpečný. Ako by sme mohli obdivovať sonety Juana Boscána, keby sme nevedeli, že boli prvé, ktoré sa tešili z nášho jazyka? Ako by sme mohli zniesť verše pána Ixypsilona, keby sme nevedeli, že stvoril ešte množstvo ďalších, ktoré sa ešte nežnejšie maznajú so svojimi nedostatkami, a že okrem toho je priateľom vydavateľa antológie?
Aby som nebol zle pochopený, uvediem príklad. „Oheň pažravými čeľusťami požiera pole.“ Je to únosná metafora? Tvrdím, že to závisí len a len od toho, kto ju použil, a nie je v tom žiadny paradox. Predpokladajme, že mi ju v Café Calle Corrientes alebo Avenida [9 de Julio] prezentuje literát ako svoju vlastnú. Pomyslím si: z metafor sa dnes stal vulgárny spôsob trávenia času: nahradiť „zhorieť“ „požieraním“ nie je šťastná výmena. Čeľusťami síce možno niekoho ohúriť, ale len slabý autor podľahne „požierajúcemu ohňu“, je to len automatizmus, vlastne nič.
No predpokladajme, že mi túto metaforu bude prezentovať autor pochádzajúci z Číny alebo Siamu. Potom si pomyslím: u Číňanov má všetko pôvod v drakovi a predstavím si serpentínovitý oheň svetlý ako slávnosť a bude sa mi to páčiť. Predpokladajme, že tú metaforu použije očitý svedok požiaru alebo, ešte lepšie, ktosi, koho plamene priamo ohrozovali na živote. Pomyslím si: tá predstava ohňa s čeľusťami naozaj má čosi z nočnej mory, z hrôzy, dáva tej nevedomej udalosti čosi z odpornej ľudskej zloby. Tá veta je takmer mytologická a neobyčajne silná. Predpokladajme, že mi povedali, že otcom tohto obratu bol Aischylos a že ju hovorí Prometeus, pripútaný Titan, Okéanovi, ktorý sa rúti vo voze. Potom by sa mi tá veta javila ako dobrá, dokonca dokonalá. Urobil by som to rovnako ako čitateľ, ktorý sa rozhodne zdrží úsudku, kým sa neubezpečí, od koho veta pochádza.
Hovorím to bez akejkoľvek irónie. Vzdialenosť a vek pôsobia na naše srdcia. Ak nás vzrušuje myšlienka, že pred dvetisícpäťsto rokmi žili ľudia, ako by naša myseľ mohla zostať nedotknutá tým, že písali básne, že boli pozorovateľmi sveta, že v ľahkých a trvácnych slovách ukrývali čosi zo svojich ťaživých prchavých životov? Čas, ktorý považujeme za ničiteľa, aj buduje.
Cervantesov verš Vive Dios, que me espanta esta grandeza! (Pre Boha živého, ako sa hrozím celej tej veľkoleposti!) vidíme dnes spracovaný časom. Keď ho vynálezca Dona Quijota vytvoril, bol výkrik „vive Dios“ podobne bežný ako „caramba!“ a „espantar“ (vyľakať) znamenalo „asombrar“ (užasnúť). Myslím si, že Cervantesovi súčasníci by tomu rozumeli asi takto: „Ježišmária, načo toľko kriku!“
Podrobnosti myšlienok a pocitov nesmrteľných autorov miznú, alebo ležia nepovšimnuté v ich diele. Nesmrteľní sa stanú všeobecnosťami. Ich individualita je chudobná a dokonalá ako číslo. Existuje viac druhov nesmrteľnosti. Nežná a bezpečná nesmrteľnosť patrí básnikom, ktorých meno je spojené s nejakým miestom. Napríklad nesmrteľnosť Burnca spočíva na škótskych pahorkoch a v škótskych riečkach. Zvykne sa tiež prihodiť, že sa niekto nesmrteľným stane vďaka veciam, ktoré sú večné: Mesiac, jar. More, ktoré sa musí zmieriť so sivým nebom. Ale najlepšie nesmrteľnosti – tie, čo patria k doméne vášní – sú doposiaľ neobsadené.
Neexistuje básnik, ktorý by bol totálnym hlasom milovania, nenávisti, smrti či zúfalstva. Z toho plynie, že veľké verše ľudstva ešte neboli napísané. A to je nedokonalosť, ktorá by mala povzbudiť našu nádej.
JORGE LUIS BORGES
