FOTO – ARCHÍV

obrovským pokladom, ktorý strážia ako autentickí dediči európskej civilizácie. Tým pokladom je srbská kultúra – tie naše gajdy, ktoré nás bezprostredne spájajú s Homérom a jeho gajdami, či na čom to on hral,“ hovorí o predstavách krajanov IVAN ČOLOVIČ (1938), popredný srbský spisovateľ, etnológ, antropológ, bývalý poradca pre osvetu v Juhoslovanskej komisii UNESCO. Čolovič patril v deväťdesiatych rokoch k prominentným kritikom Miloševičovho režimu, bol pri tom, keď vznikala Spoločnosť nezávislých belehradských intelektuálov. Pomáhal zakladať sieť nezávislých univerzít. Zaoberá sa etnolingvistikou, politickou antropológiou, etnológiou mesta. Vydal deväť kníh, k medzinárodne najznámejším patria Divá literatúra, Čas znakov, Erotika a literatúra a Keď poviem noviny.

V staršej knihe Literatúra cintorínov ste skúmali epitafy na náhrobkoch. Čo sa dá vyčítať z cintorínov, ktoré zostali po posledných vojnách v Juhoslávii?

„Nič sa nezmenilo. Naďalej hovoríme o utrpení národa, ktoré zoslal Osud alebo Boh. Toto utrpenie spravodlivých sa chápe ako poslanie, má viesť k tomu, aby si človek uvedomil, že žije v hriechu. Legenda o vzbure, obete a smrti je vždy príbeh vyvoleného národa – či už Srbov, Židov alebo Aramejcov. Tieto národy majú svojím osudom odvrátiť ľudstvo z cesty hriechu. To je parareligiózny zmysel príbehu, vyrytého na najnovších hroboch.“

Ale také rozprávanie káže obrátiť sa chrbtom k budúcnosti. Nepomáha žiť.

„Takú stratégiu si vymysleli nacionalisti v rôznych častiach sveta, najmä však v Európe. Tí nenavrhujú otvorene agresívny program zabíjania cudzincov, ale predstavujú seba ako víťazov – len sa pretekajú v tom, kto koľko trpel. Počas vojen v Juhoslávii sme boli svedkami pretekov v tom, komu sa podarí byť väčšou obeťou. Aj preto sa súčasné rozprávanie o nebeskom národe odvoláva na starý mýtus o tom, že si Srbi zvolili kráľovstvo nebeské.“

Môže svet národnej mytológie pomôcť pri budovaní modernej občianskej spoločnosti? Je možná otvorená spoločnosť bez mýtov, symbolov, bez solidarity opierajúcej sa o iracionálne väzby?

„Je ťažké vystúpiť z tieňa na denné svetlo, z iracionalizmu prestúpiť na pragmatizmus. Preto sa takéto otázky zjavujú vždy, keď sa zjaví kritika nacionalistickej ideológie a rodia sa nové myšlienky. Jednou takou je idea demokratickej spoločnosti, ktorá nepotrebuje nijakú mytológiu. Pocit národnej spolupatričnosti nie je totiž jedinou sférou, kde možno pestovať vrúcne vzťahy ľudskej solidarity.“

Ako?

„Aj v demokratických spoločnostiach sa rozvíja istý typ obraznosti a napokon aj politickej mýtotvorby. Je otázka, čo s týmito mýtmi. Niekedy citujú Aischylove Eumenidy. Aischylos nevykročil za grécku mytológiu, ale ju poopravil. Preto sa v jeho tragédii bohyne spravodlivosti – v skutočnosti sú to Erýnie, bohyne pomsty – stávajú Eumenidami, miernymi bohyňami práva, teda súčasťou polis. To sa uskutoční v súdnom procese. Pravda a spravodlivosť sa teda dosahuje v procese otvorenej debaty.“

Dochádza k analogickému procesu teraz v Srbsku?

„Nie, ale objavila sa šanca reinterpretácie mýtov v súlade s demokratizáciou spoločnosti. Keďže sa s ukončením vojen a pádom Miloševičovho režimu zmenil historicko-politický kontext, nastali aj presuny vo sfére politickej mytológie. Niektoré motívy, ktoré boli donedávna v popredí, stratili dôležitosť.“

Jeden mýtus vystriedal druhý?

„Namiesto mýtu o Kosove sa zjavil mýtický Hilandar na Svätej Hore – kláštor z 12. storočia, vybudovaný mníchom Simeonom Nemanjom a jeho synom Savom na troskách gréckeho kláštora. Nie je to len najväčšia svätosť pravoslávnej cirkvi, ale aj srbského národa. Politicko-náboženské púte do Hilandaru sa stali povinným rituálom pre každého, kto sa chce ukázať ako človek spätý so svojím národom. Stretneme tu teda nielen pútnikov, ale aj futbalové kluby.“

Je tento návrat k náboženstvu vonkajškový, je to kalkul? Nevyplýva z potreby nájsť zmysel v živote, ktorý bol vykoľajený vojnami a nacionalizmom?

„V Srbsku majú všetky cirkvi právo slobodne propagovať náboženstvo. Štát im v tom dokonca pomáha. Cirkvi – a najmä pravoslávna – sa dnes angažujú v politike. Politicko-národné obsahy sa miešajú s náboženskými.“

Aké je teda naozajstné vedomie Srbov po rozpade Juhoslávie? Identifikujú sa aj s niečím iným okrem národa?

„Na to neexistuje jednoduchá odpoveď. Zhubné etnonacionalistické mýty sa rozkladajú, to je dôležité. Hovorí sa už napríklad, že Srbsko je európska krajina. Aj to, že sme pravoslávnym národom a že nás s inými pravoslávnymi národmi spája duchovná pokrvnosť – s Bulharmi, Grékmi, Rumunmi či Rusmi.“

Nespája?

„Na začiatku Miloševičovho režimu boli pokusy o rekonštrukciu panslovanskej identity. Potom sa záujem obrátil k dejinám a začalo sa hovoriť o byzantskej totožnosti srbskej kultúry. V poslednom čase sa hovorí o balkánskej, teda o regionálnej identite Srbov a o tom, že treba zmazať zlé konotácie pojmu Balkán.“

Citovali ste slová metropolitu Amfilohija Radoviča: „Nemožno vstúpiť do Európy bez srbských gájd“. Aký zmysel má integrovanie archaického nástroja do procesu doháňania moderného sveta? Dá sa Európa oklamať gajdami?

„Metropolitove slová svedčia o oživení politiky založenej na šírení strachu pred Európou, ktorá nás láka do náručia, aby nám vzala dušu a identitu. Na Balkáne sú gajdy symbolom duše a najmä srbského Ja. Ľstivá Európa teda chce, aby sa odvážne, nepokorené národy vzdali samy seba a vymenili svoju dušu za podozrivú rozkoš zo spoločného trhu a vyššieho životného štandardu. Nechce nás prijať s gajdami, ale tak ako Mefistofeles žiada za bohatstvo dušu. A vstup Srbska do Európy by bol aktom dobrej vôle voči Európanom žijúcim v nevedomosti a odtrhnutosti od základov svojho bytia.“

Sarkasticky ste napísali, že „Srbsko sa nedá riadiť bez poézie“. Ako hodnotíte úlohu literatúry v udalostiach, ktoré viedli k vojne v Juhoslávii? Nedošlo k mytologizácii národnej minulosti práve vďaka inžinierom ľudských duší?

„Za všetko, čo sme prežili za tých posledných desať rokov, vďačíme aj básnikom. Od konca osemdesiatych rokov doslova prekvitala literatúra ako výraz národného úsilia, zastupujúca parlament i prieskumy verejnej mienky. Hlása: povinnosťou národa je čítať svojich básnikov, tí mu totiž povedia, čo sa s ním deje, čo si myslí a čo chce. Básnici sa stali kaplánmi náboženstva nacionalizmu. Nehovorím to s iróniou, termín „kaplán jazyka“ sa zrodil v okruhu srbských básnikov. Najlepšie o tom svedčí úloha, akú pripísali vtedajší vládcovia Srbska básnikom, ale aj spôsob, akým sa u politikov, sudcov, ekonómov či riaditeľov firiem náhle zjavili poetické metafory.“

Ale Miloševič nepoužíval metafory, alebo áno?

„Nie. On si jediný zachoval odemocionalizovaný, suchý a byrokratický slovník, ale už jeho žena Mira Markovič bola známa svojou záľubou v poetickom jazyku. Nikdy to nemalo nič spoločné so skutočnou poéziou. Ak aj necháme literárne hodnoty bokom, lepšie je poéziu nemiešať do politiky. Poézia je priestorom absolútnej slobody, a tá je v protiklade s pocitom politickej zodpovednosti. Básnici musia zostať mimo zákona, aby skúmali hranice ľudskej skúsenosti a slobody. Preto súhlasím s francúzskym spisovateľom Georgeom Bataillom, že literatúra je vinná a má sa k vine priznať, a nielen priznať, ale ju dokonca aj brániť. Literatúra musí brániť svoje právo na to, aby nemala pravdu.“

Nie menej dôležité pre budovanie srbského politického jazyka boli vlastenecky inšpirované estrádne hviezdy. Ako je možné, že v tom istom priestore mohli fungovať vedľa seba dve také odlišné hudobné formácie na jednej strane jugofolk, stotožňovaný s národným gýčom, a na druhej strane rock, spájaný so vzburou?

„Na prvý pohľad by sa zdalo, že srbský folk, nazývaný v posledných rokoch aj turbo-folk, je najcharakteristickejším produktom kultúry Miloševičovej éry. Je to hudba, preferovaná novou elitou Miloševičovho Srbska, ktorá zbohatla na vojne. Spojenie tejto hudby so zločineckým svetom a režimom symbolizuje manželstvo Svetlany Cecovej a Željka Arkana. Ceca je populárna hviezda folkovej scény, Arkan je zas najväčší zločinec a policajný agent, za vojny v Chorvátsku a v Bosne sa stal veliteľom gardy dobrovoľníkov. Okolo rockových kapiel sa grupovali protivníci Miloševiča, vojny a nacionalizmu. Keď sa však na hudobnú scénu pozrieme lepšie, uvidíme, že hranice neprebiehali tak jednoznačne. Vidno to aj dnes.“

Ako?

„Sú skupiny, ktoré majú v repertoári nacionalistické pesničky. Turbo-folk zas naráža na ostrý protest hypernacionalistov.“

Čo sa im na ňom nepáči?

„Priveľa orientalizmu a balkánska tradícia. Nacionalisti nazývajú turbo-folk „anatólskym klamstvom“ – teda ázijským, tureckým – a dištancujú sa od neho. Najradšej majú hudbu v akomsi pravoslávnom, byzantskom štýle, vokalistoch v krojoch. Takýto národný gýč je takto istým druhom „žargónu autentickosti“, ako by povedal Theodor W. Adorno. Pravda je však tá, že všetky populárne žánre hudby boli odrazom toho, čo sa dialo na hlavnej kultúrnej scéne vo sfére vysokej literatúry a elitného intelektuálneho jazyka. Kultúru miloševičovského Srbska vytvárali diela spisovateľov, básnikov, historikov, psychológov, psychiatrov a iných rozprávačov nacionalistického mýtu.“

Zmenil sa po Miloševičovom páde jazyk oficiálnej propagandy?

„Niet už oficiálnej propagandy. Sú jazyky preferované rôznymi stranami, medzi ktorými dochádza často ku konfrontáciám, a vtedy dialóg zastúpi reč nenávisti. Časopisy nechcú byť tribúnami zjavenej pravdy, ale fórom aktuálnej debaty. V dennom živote hovorí skupina okolo prezidenta Vojislava Koštunicu dôstojným, trochu starosvetským, čisto srbským jazykom, vedome používa mnoho archaizmov. Takzvané reformné sily okolo premiéra Zorana Djindjiča používajú prozaický jazyk čísel a pestujú hovorový štýl. Oba jazyky oslovujú národ, sú prvkami dvoch politických stratégií.“

V čom vidíte hlavnú zmenu po páde Miloševiča?

„Ako napísal spisovateľ Alexandar Tišma, nie sme už v rukách šialencov. To stačí. Najdôležitejšie je vybrať si, či chcete byť rasistom alebo občanom.“

A Belehrad, kde žijete? Kedysi otvorené mesto – aké je dnes?

„Belehrad je vážny problém pre tvorcov národných mýtov. Nepodaril sa pokus o nacionalistické zredukovanie jeho ducha. Je to stále heterogénne mesto – etnicky, nábožensky, politicky. Ak niekto povie, že je z Belehradu, pre nacionalistov to znamená, že nevie, odkiaľ pochádza, alebo že nemá národné korene. A to – v ich chápaní – znamená asi toľko, že nie je človekom.“

DOROTA JOVANKA ČIRLIČ

(Gazeta Wyborcza, krátené)