Tridsiateho prvého januára odchádzali z pražského Ruzynského letiska vojaci z libereckej 9. roty protichemickej ochrany, ktorí majú posilniť českú jednotku v Kuvajte zameranú na boj so zbraňami hromadného ničenia. FOTO - ČTK
Péter Esterházy, Ludvík Vaculík, Andrei Plesu, Bronislaw Geremek a Aleš Debeljak odpovedajú SMEObraz vojny je myšlienková pasca, v ktorej sa nedá slobodne premýšľať. Byť za vojnu v Iraku znamená vziať na seba zodpovednosť za túto vojnu a všetkých jej mŕtvych. Je to pasca na svedomie, ktoré musí zdôvodniť, že rýchla vojna zabije menej ľudí než umelo predlžovaný mier. Pravdu o výhodnom počte mŕtvych sa ale v prípade vojny už nikto nedozvie, lebo alternatívne dejiny neexistujú. Tí, čo sú za vojnu, teda ostanú navždy vojnovými štváčmi. Keby som bol politik, patril by som medzi nich.
Dnes majú v Európe prevahu pacifisti, s výnimkou väčšiny politikov. Aj preto, lebo Bush je taký nekonečne arogantný, že jeho schopnosti mať svedomie málokto naozaj uverí. A jeho minister Rumsfeld svojím výrokom o novej a starej Európe spôsobil tiež len to, že obnovil staré európske rany.
Napríklad mníchovskú, keď pacifisti pomohli Hitlerovi zmeniť Európu na jeden obrovský masový hrob. Lenže používať tento príklad proti odporcom vojny je rovnako nefér ako povedať, že Američania chcú cez mŕtvoly len irackú ropu. Napriek tomu mám pocit, že sme sa naozaj ocitli kdesi na pokraji roku 1938 a spor je len v tom, či sa dejiny opakujú alebo tvoria vždy odznova. Úzkosť Európy, starej či novej, je ale tá istá.
A tak ako vtedy, aj teraz rozhodnú o našom osude politici a nám neostáva, než dúfať, že v náš prospech.
Ale prečo sú takí nepresvedčiví? Obraz vojny stelesnenej Bushom by oveľa lepšie zahral Clint Eastwood. Ale nemôžem uveriť ani mierotvorcovi Putinovi, ktorému vykúkajú z očí všetci čerti, a Schröderov pacifizmus je tiež militantný až hrôza.
Napriek tomu, že sme sa všetci ocitli v myšlienkovej pasci, ktorú nám obraz vojny nastavil, nemali by sme sa vzdávať úsilia slobodne uvažovať. Intelektuáli si - na rozdiel od politikov - môžu dovoliť pochybnosti a je to dokonca v náplni ich práce. Mali by pochybovať o vojne rovnako ako o mieri.
Európski intelektuáli najmä na západe dnes pochybujú vo veľkom štýle, vo východnej časti Európy je debata oveľa tlmenejšia. Tunajší intelektuáli majú zrejme na myšlienkové pasce alergiu ešte z minulosti. Napriek tomu pre nás na našu žiadosť napísali.
MARTIN M. ŠIMEČKA
PÉTER ESTERHÁZY
Bývalé deti
Zdá sa mi, že pre tieto pomery je charakteristické, že keď som dostal túto otázku, tak ja, čo žijem v Budapešti, meste, ktoré samo seba považuje za svetové, nemal som najmenšie tušenie o tom, o akej diskusii je to vlastne reč. Pritom sa tým už týždeň zaoberali západné noviny a intelektuáli. Ak by som žil v Paríži či Londýne, preháňali by mi hlavou niečo úplne iné. Aj to je možno tá Európa: vo veľmi rôznych hlavách sú veľmi rôzne veci.
Toľkú rôznosť treba zosúladiť.
Niet starej a novej Európy, je iba tá stará. Stará Európa v novej situácii. My na východe sme tiež starí a zostarnutí. Ale kým sme žili v diktatúre, boli sme ako deti. Dospelí to zariadia (ponad naše hlavy). K dnešnému dňu vysvitlo, že sme tiež dospelí, máme slobodu, zodpovednosť a obmedzenia. „Malé“ krajiny musia mať veľký zmysel pre štýl: zostať na úzkom chodníčku medzi veľkohubým krikľúnstvom a servilnou prispôsobivosťou.
Nie mimo vojny, nesmieme zostať mimo svet. Musíme byť schopní niečo si o veciach sveta myslieť. A „naše“ vlády to musia vziať na vedomie.
Európa je naozaj stará. Kto je starý, už toho veľa videl. Má veľa skúseností aj veľa hriechov. Nepozná iba áno alebo nie, aj keď vie, že sa stáva, že treba povedať áno alebo nie. No svet nemožno deliť na dobrých a zlých.
Najstarším Európanom je, samozrejme, tento Rumsfeld, ktorý si osvojil jednu z najstarších európskych tradícií: divide et impera, rozdeľuj a panuj. Lenže Európa je nedeliteľná, aj keď na to občas sami Európania zabúdajú.
Péter Esterházy (1950) spisovateľ.
Žije v Budapešti. Najznámejšie diela: Tvorba románu, Žena, ktorá ma miluje, Harmonia Caelestis, Opravené vydanie.
LUDVÍK VACULÍK
Pivo sa pije
Keď som čítal, ako sa Francúzi pekne dohovárajú s Nemcami, tiež mi napadlo: nech si nemyslia, že oni budú riaditelia Európy. Ale zároveň som si uvedomil, ako dlho Európa čakala na takýto tón medzi dvomi mocnosťami, z ktorých vyšlo toľko pohoršenia. Nemyslím si, že si Európa dá vnútiť niečiu nadvládu a zdá sa, že ani americkú. Koniec koncov, Američania už dali najavo, že sa im nechce stále niekde bojovať za Európu a že si prajú Európu silnejšiu. Stojíme asi pred novým dielom európskych dejín a ak nechceme byť len ich predmetom, tiež sa musíme trochu dať do parády. My, Slováci, Poliaci, Maďari. Bude sa teda diať mnoho vecí, objaví sa mnoho myšlienok, úmyslov aj rečí. Mňa to veľmi nevzrušuje, pretože viem, že každý, kto má plno úmyslov, to má aj tak vymerané len… do volieb. Okrem toho mi napadla známa múdrosť, že pivo sa pije a reči sa hovoria.
Ludvík Vaculík (1926) spisovateľ.
Žije v Prahe. Vydal tiež knihy: Český snář, Jak se dělá chlapec, Jaro je tady, Morčata, Sekyra, Stará dáma se baví
a naposledy Loučení k Panně.
ANDREI PLESU
Koho máš radšej?
Asi všetkým nám aspoň raz v útlom detstve položili otázku, v ktorej sa v plnej miere odzrkadľovala hlúposť dospelých: Koho máš radšej - mamu alebo otca?! Tú otázku zvykli klásť náhodní návštevníci, sladkasté tetušky, mastní ujkovia, ba občas aj rodičia, ktorí chceli ukázať, aké má ich potomok demagogické nadanie, keď im odpovie: obidvoch rovnako. Niežeby človek niekedy mal v úmysle presne merať svoju lásku a zvažovať prednosti jedného aj druhého rodiča. Jednoducho sme sa chceli slušne dostať z tejto nepríjemnej dilemy, mať pokoj a môcť sa rýchlo vrátiť k hračkám alebo prineseným sladkostiam.
Na čej strane ste? Európskej únie alebo Spojených štátov amerických? Zas musíme nájsť nevinné detské pokrytectvo, aby sme nikoho nenahnevali. Naše tetušky a ujkovia z Bruselu a Washingtonu D.C. sa nad nami navoňaní skláňajú, jemne nás štípu na líčka a kladú nám tú istú osudovú otázku: S kým držíš? Koho viac ľúbiš? Povieš Brusel, a atlantické lízatko je na zemi. Povieš Washington - spojené čokoládové hviezdičky sú fuč.
Priznajme si, že je neelegantné a nezrelé klásť takúto otázku uštvanému štátu, ktorý len nedávno zo seba striasol totalitné šialenstvo. Na druhej strane železnej opony, od Viedne po Dublin, od Osla po Lisabon, od Paríža po New York bolo územie požehnanej homogénnosti, na našej strane sme žili dusení, entropicky anulovaní kompaktnou homogénnosťou straníckeho myslenia. Snívali sme, aj keď nádej nebola veľká, že sa dožijeme čias, keď sa budeme môcť tešiť z hodnôt Západu. Nemysleli sme si, že Nemecko znamená niečo iné, Francúzsko niečo iné, že Západná Európa a Severná Amerika sú dve divergentné substancie.
Od istého času obchádza Európu strašidlo lásky. Spojené štáty nám oznamujú, že sme sa stali významnejšími, než západná Európa. My, Rumuni, Bulhari, Poliaci, Maďari a Česi, úbožiaci z východu, sme soľ zeme. Coup de foudre! Len to nie je láska na prvý pohľad, ale jesenná láska, láska posledného východiska, výsledok pozorného prehľadu situácie. Kto mohol čakať túto unavenú extázu, trošku zvrhlú, ktorej sa nám nakoniec dostalo? Mysleli, že máme ekonomické, sociálne a politické problémy. Ale kdeže. My máme citové problémy! Nevieme, koho máme viac milovať. Západ sa ponúka, že nás to naučí. Naučíme sa to rýchlo. Naučíme sa z presvedčenia milovať, toho koho treba.
Andrei Plesu (1948) filozof a spisovateľ. Žije v Bukurešti. V rokoch 1997-1999 bol rumunským ministrom zahraničia.
BRONISLAW GEREMEK
Smutný výsledok
Takéto vyhlásenia provokujú diskusie, ktoré nepotrebujeme. Pokiaľ ide o Irak, neúčinnosť rezolúcií Spojených národov je podľa môjho názoru zjavná. V takejto situácii by bolo dôležité, aby sme nasadili všetky možné politické prostriedky, ktorými by sa dala dosiahnuť likvidácia jeho zbraní hromadného ničenia.
Pokiaľ ide o list ôsmich premiérov, bol by som radšej, keby Európa hovorila jedným hlasom. Lenže tento hlas nemôže byť výlučnou doménou dvoch štátov. Občas sa zdá, že Francúzsko a Nemecko svoj postoj ostatným vnútili. Bohužiaľ, osem premiérov svoj postoj nekonzultovalo so svojimi európskymi partnermi. Smutný výsledok je, že Aznarov list spolu s vyhláseniami Nemecka a Francúzska ukázali, že neexistuje európska ani euroatlantická solidarita, a to posilnilo pozíciu Saddáma Husajna. Len keby taká solidarita bola, mohli sme dúfať, že Saddám sa vzdá.
Bronislaw Geremek (1932) historik, spisovateľ, politik. Žije vo Varšave.
V rokoch 1997 - 2000 bol minister
zahraničia. V češtine vyšli jeho
historické štúdie - Stredoveký človek
a jeho svet a Zľutovanie a šibenice - Dejiny chudoby a milosrdenstva.
ALEŠ DEBELJAK
Nie je to len nezáväzná hra
Mňa dosť znepokojuje, že Amerika vždy vie vniesť do diskusie otázku hodnôt, oveľa lepšie, než Európania. V americkej administratíve dnes prevláda spasiteľstvo, ktoré mi pripadá dosť nebezpečné. Nezabudnime na Bushovu minulosť polepšeného hriešnika a zapáleného kresťana. Plus manichejská logika politického delenia, v ktorej sme my - tí dobrí, a samozrejme, oni, zvyšok sveta.
My, občania maličkých krajín, môžeme odolať globalizačnému tlaku len v medzinárodnom rámci. Je tu odpoveď ôsmich - Aznarov list, po ktorom potom nasledoval Viľniuský list. Takéto signály by sa nemali interpretovať len ako podpora Ameriky, ale aj facka takzvanému nemeckému prístupu, ktorého sa všetky tie nové okolité demokracie obávajú. Nie je to ani tak veľmi áno Amerike, ako nie Nemecku a Francúzsku.
Nesúhlasil som s tým, že slovinský premiér podpísal Aznarov list. Myslím si, že by sme mali brať našu príslušnosť k Európe a k európskym záväzkom, nemali by sme už žiť v tom, že toto všetko je predsa pre nás malých nezáväzná hra a my malí si ju môžeme hrať, ako práve chceme. My dnes už nemôžeme žiť z toho, že sme obľúbencami všetkých.
Aleš Debeljak (1961) básnik,
esejista, kritik a prekladateľ.
Žije v Ľubľane. V češtine a v slovenčine mu vyšli knihy: Katalóg prachu,
Súmrak idolov, Temné nebo Ameriky.
