FOTO – ČTK
Pred tridsiatimi rokmi, v máji 1973 zomrel český spisovateľ Egon Hostovský. Ak jeho meno slovenskému čitateľovi veľa nehovorí, niet sa čo čudovať: Hostovský strávil väčšinu života v zahraničí, či už ako diplomat, alebo ako utečenec – po roku 1939 pred nacizmom a po roku 1948 pred komunizmom. Komunistický režim sa teda podľa svojho zvyku usiloval, aby jeho dielo i osoba zostali doma neznáme alebo aspoň upadli do zabudnutia. Ak sa nemýlim, jediná kniha, ktorá mu za štyri desaťročia socializmu v Československu vyšla, bol román Všeobecné spiknutí v roku 1969, keď ešte doznievalo krátke ideologické uvoľnenie takzvanej pražskej jari. Hostovský pritom nepatril k tvorcom, ktorí svoje politické postoje priamočiaro prenášajú do diela. Zaujímal ho vnútorný svet jednotlivca, bol rozprávačom spletitých, pokrivených a nalomených ľudských osudov v dramatických časoch.
Spisovateľ a emigrácia
Narodil sa roku 1908 v Hronove a do gymnázia chodil v blízkom Náchode. Pochádzal z asimilovanej židovskej rodiny a svoj celoživotný pocit inakosti, vyčlenenosti pripisoval čiastočne židovskému pôvodu, hoci neskorší emigrantský údel k nemu iste poskytol oveľa rukolapnejšie a pádnejšie dôvody. Prvú knihu vydal už ako osemnásťročný a do prvého odchodu do vyhnanstva v roku 1939 mu ich stihlo vyjsť ešte osem – azda najvýznamnejšími boli zbierka poviedok Gheto v nich (1928) a romány Případ profesora Körnera (1932) a Dům bez pána (1937).
Za vrcholné tvorivé obdobie však napriek pohnutému, nepokojnému životu asi treba považovať druhú emigráciu, keď sa po pobyte v Nórsku a Dánsku natrvalo usadil v Spojených štátoch, odkiaľ pochádzala jeho manželka. Vtedy vznikli okrem iných diel romány Nezvěstný (1951), Půlnoční pacient (1954), Dobročinný večírek (1957) a už spomínané Všeobecné spiknutí (1961). Jeho knihy boli preložené do dvadsiatich jazykov, podľa románu Půlnoční pacient nakrútil (nie veľmi vydarený) film známy francúzsky režisér Henri Clouzot a filmári kúpili práva aj na jeho ďalšiu knihu, ale zámer sa napokon nezrealizoval.
V rámci svojho postavenia emigrantského spisovateľa by sa mohol považovať za úspešného, on sám však zrejme tento pocit nemal.
Utečeneckí druhovia
V príbehoch spájal bystrý, ironický pozorovací talent s psychologickým ponorom do postáv – nenadarmo ako jedného zo svojich literárnych učiteľov uvádzal Dostojevského – a napínavou, tajuplnou zápletkou. (V tomto jeho prózy pripomínali „zábavné“ diela Grahama Greena, ináč aj osobného priateľa.)
Za dosť typickú ukážku tvorby vrcholného obdobia možno azda považovať román Dobročinný večírek, skúsme sa naň teda pozrieť očami dnešného čitateľa.
Celý dej rozsahom neveľkého (153 strán) románu sa, ako napovedá názov, odohráva na dobročinnom večierku, usporiadanom v prospech európskych politických utečencov v newyorskom hoteli Atlanta. Toto prostredie umožňuje autorovi predviesť popri amerických organizátoroch (tých zastupuje najmä Barbara Greenová) pestrú škálu emigrantských typov, od naivne zhovorčivej českej dievčiny Hany Holubovej cez navonok úspešného rakúskeho profesora Wunderlicha, ktorý tlejúcu vnútornú nespokojnosť hasí alkoholom, príživníckeho Poliaka Stanislawa, pochybného Rumuna Vasiliu, ktorý sa z pomsty neštíti dopustiť krádeže, až po nádejnú maďarskú speváčku Alžbetu, vidiacu v bezvýznamnom vystúpení na večierku možný začiatok sľubnej kariéry. Hostovský hľadí na svojich utečeneckých druhov bez akejkoľvek sentimentality, neľútostne triezvym pohľadom, no jemnou iróniou častuje aj dobrodušnú profesionálnu „dobročiniteľku“ pani Greenovú a ďalších predstaviteľov domácej americkej spoločnosti. Prenikavo odpozorované a rázne načrtnuté portréty vedľajších účinkujúcich, ako aj zobrazenie drobných epizód príznačných pre takéto podujatia tvoria podľa môjho názoru najsilnejšiu stránku prózy.
Zdrojom hlavnej zápletky a zároveň zdrojom tajomnosti a napätia je však manželský trojuholník (alebo, ak zarátame aj oddane zamilovanú slečnu Martu, až štvoruholník), ktorý tvoria rakúski emigranti bratia Evžen a Julius Rindtovci a Evženova americká manželka Anna, podľa všetkého osudová femme fatale. Hovorím „podľa všetkého“, lebo autor nám jej osudovosť skôr nahovára ako predvádza. Či ide o skutočný trojuholník, alebo iba o klebety, to ponecháva Hostovský zahalené tajomstvom, podobne ako mnohé ďalšie okolnosti obklopujúce tieto postavy, o ktorých sa zväčša dozvedáme len z rečí ďalších účastníkov večierka. Manželstvo je nešťastné, Evžen trpezlivo znáša jedovatú, nevedno odkiaľ prameniacu roztrpčenosť svojej ženy a nevie sa odhodlať k rozchodu. Slabošský, ukrivdený Julius stojí na strane Anny a vinu za pokazený zväzok pripisuje priveľmi „vzornému“ Evženovi.
Zamotané klbko vzťahov napokon, po zložitom a neveľmi presvedčivom autorskom zaranžovaní, vyústi do vraždy a samovraždy. Táto sujetovo ťažisková línia prózy pôsobí melodramaticky, ba chvíľami až teatrálne, lebo autor v záujme zápletky núti postavy, aby sa správali v rozpore so svojím charakterom. Navyše manželský trojuholník, ako ho Hostovský v románe predstavuje, je univerzálny (a vo svojej univerzálnosti aj banálny) jav a nijako nesúvisí s emigrantským postavením protagonistov – nedorozumenie nevyplýva zo stretnutia dvoch rozdielnych kultúr či tradícií, ale z individuálnych vlastností zúčastnených.
Všetko, čo poznal
Problém, domnievam sa, spočíva do veľkej miery aj v jazyku. Hostovský, hoci mnohé jeho romány vyšli najprv v preklade, písal až do smrti po česky. Niežeby jeho čeština dlhou odlukou viditeľne utrpela, je stále obdivuhodne slovne bohatá a výrazovo tvárna, ale jeho obraznosť, najmä pri opisoch vypätých duševných stavov, pôsobí svojou expresívnosťou už archaicky.
Na ilustráciu uvediem niekoľko príkladov, všetky zo strany 142: „Při těch nasupených úvahách si najednou vzpomněla, jak jednou muří noha načmárala varovný výkřičník za jednotvárným slovosledem její hašteřivosti. Tenkrát se jí zadrhla neznámá úzkost kolem hrdla, jako by zubatá strhla z ní živůtek a proklepala jí celou hruď kostlivčím kloubem.“ „…vyšel do holomrazu ulice chvatem nepříčetného štvance.“ „V kostižerné úzkosti se potom opět dopotácela k oknu…“
Takéto štylistické prostriedky nielenže kladú mimoriadne nároky na prekladateľa (niet divu, že Hostovský mával voči kvalite prekladu výhrady), ale môžu byť aj v rozpore s odlišnou štylistickou tradíciou prijímajúceho jazyka (mám tu na mysli konkrétne napríklad angličtinu).
Hlavnou príčinou nedostatočného, ako to pociťoval Hostovský, ohlasu jeho diel však bola zrejme ich tematika. Hostovský podľa vlastného vyznania vedel písať len o prostredí a osudoch, ktoré poznal. Spoločenstvo pofebruárových českých emigrantov mu pritom nebolo veľmi blízke, jeho pohľad na novú americkú domovinu pripadal domorodcom pomýlený a nepatričný (čo nás má čo kritizovať a poučovať nejaký prišelec), a doma v Československu jeho knihy nemohli vychádzať. V zrážke dvoch veľkých ideológií a svetov sa Hostovský, odporca ideológií a čiernobieleho videnia, so svojím dôrazom na vnútorný svet jednotlivca ocitol na okraji či celkom mimo. Svoje skúsenosti zhrnul v spomienkach Literární dobrodružství českého spisovatele v cizině (aneb o ctihodném povolání kouzla zbaveném), vydaných v roku 1966, tie som však, žiaľ, nemal možnosť čítať.
Dedičné korene
Napriek povedanému možno konštatovať, že po Milanovi Kunderovi, ktorý predstavuje výnimočný prípad, je Hostovský asi najznámejším a najúspešnejším českým emigrantským spisovateľom. (Najbližším konkurentom by mu azda mohol byť Arnošt Lustig, ten však jadro svojho diela vytvoril ešte pred emigráciou a v zahraničí ho už tematicky nerozširoval.)
Slovákovi sa tu, prirodzene, natíska porovnanie s osudmi a umeleckými výsledkami slovenských emigrantských spisovateľov. Ak si odmyslíme Martina Kukučína (ten však nebol politickým utečencom), ktorý vedel na nové prostredie, či už chorvátske, alebo čílske, tvorivo reagovať významnými dielami, potom sa spomedzi spisovateľov troch emigračných vĺn už nie tak v literatúre, ale umeleckej sfére, vo filme, uplatnil iba Leopold Lahola, jeho úsilia však ukončila predčasná smrť.
PAVEL VILIKOVSKÝ
Pavel Vilikovský (1941) spisovateľ, publicista a prekladateľ. Žije v Bratislave. Knižne vydal: Citová výchova v marci, Prvá veta spánku, Večne je zelený, Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, Eskalácia citu, Peší príbeh, Krutý strojvodca, Posledný kôň Pompejí.
