Československí hokejoví majstri sveta z roku 1947 a strieborní medailisti na olympiáde v St. Moritzi sa cesty na prvý zámorský zájazd do hokejovej kolísky po komunistickom puči z roku 1948 už nedočkali. Náplasťou malo byť turné do Veľkej Británie. Pred šiestimi priateľskými zápasmi na ostrovoch sa naša trikolóra zastavila na jeden duel v Paríži.
Podľa pôvodného plánu sa do Londýna malo letieť 8. novembra 1948. Nastali však komplikácie. Francúzski organizátori oznámili, že pre polovicu výpravy majú rezervované letenky už o deň skôr. Družstvo sa rozdelilo aj preto, že štyria hráči ešte nemali víza, ktoré im mali vystaviť práve v Paríži. Časť výpravy, ktorá odlietala neskôr, viedol jediný Slovák vo vtedajšom tíme – Ladislav Troják, nedávno uvedený do Siene slovenskej hokejovej slávy.
8. novembra odštartovalo z parížskeho letiska Le Bourget dvojmotorové lietadlo Beachcraft F-BGAF. Pilotoval ho René de Narbonne, jeden z najlepších francúzskych športových a vojnových pilotov, na palube bolo aj šesť československých hokejistov. Lietadlo odštartovalo o 16.28 a nabralo juhovýchodný kurz. Vo Wembley sa už schyľovalo k zápasu a chýbajúci hráči stále nikde. Oba tímy sa dohodli, že nastúpia s ôsmimi hráčmi a že zostavy skompletizujú hneď po prílete šestice.
Kým sa však začalo hrať, nad kanálom La Manche sa odohrala tragédia. Lietadlo stratilo spojenie, posádka sa nehlásila. Po niekoľkých márnych pokusoch obnoviť kontakt s de Narbonnom bolo lietadlo vyhlásené za nezvestné. Všetci pasažieri pravdepodobne zahynuli, trosky sa nenašli. Pilot sa pre hustú hmlu zrejme rozhodol vrátiť do Paríža. Lenže nedoletel. V Londýne sme v tých chvíľach vyhrávali 5:3, ale hokejovému zápasu už dávno nik nevenoval pozornosť.
Tragédia dodnes vyvoláva dohady. Trasa Paríž – Londýn predsa nie je taká dlhá, aby sa na nej nenašlo stroskotané lietadlo. Záhadou bolo aj to, že more vydalo len druhého pilota. Československé veľvyslanectvo v Haagu 20. novembra oznámilo, že rybár van den Schauss našiel vo vodách Severného mora klobúk so štrnástimi spomienkovými odznakmi, medzi ktorými bola aj bronzová olympijská medaila s emblémom OH 1948 – klobúk vraj patril nejakému rakúskemu turistovi.
Naše oficiálne orgány zareagovali na tragédiu obľúbených hokejistov hyenisticky – živili ničím nepodložené hypotézy, že šestica reprezentantov v skutočnosti nestroskotala, ale zradila vlasť a ostala na Západe. Pozostalí po hokejistoch si užili perzekúcií najrozličnejšieho druhu.
