George Clooney. FOTO - ČTK
Výberové komisie filmových festivalov sa vždy rozhodujú - vraj - podľa prvých dvadsiatich minút. Ak začiatok nevyzerá sľubne, projekcia sa stopne, koniec, šanca je prepasená. Ďalší, prosím.
V prvej sekvencii slávneho Solarisu Andreja Tarkovského z roku 1972 vidíme zväzok rastlín zmietať sa v prúdoch vody. Už to naznačilo všetko, čo bude chcieť ruský filmár za ďalších stošesťdesiatpäť minút povedať o večnom prúde prírody a času, života a smrti. Prvý záber Soderberghovej novej verzie Solarisu sa skladá z dažďových kvapiek stekajúcich po okennom skle. Je to očividne pocta originálu, ale zbytočne by sme ju spájali s programom nasledujúcich deväťdesiatich minút, ten z nej neodvodíme.
Steven Soderbergh viackrát zdôraznil, že nešlo o remake Tarkovského. Odvoláva sa na román Stanislawa Lema o kozmonautovi, ktorý sa na svojej vesmírnej stanici stretáva so zvláštnym fenoménom: zdá sa, že silové pole planéty oživuje v ľuďoch, čo sa k nej blížia, zasypané spomienky. Odrazu pred Kelvinom (George Clooney) stojí jeho žena Rheya (Natasha McElhonová), ktorá pred rokmi spáchala samovraždu.
Pre Lema bol príbeh lásky Kelvina a Rhey predovšetkým zámienkou na skúmanie filozofických a psychologických premien súvisiacich s opúšťaním Zeme. Tarkovského to vzrušilo len okrajovo: predviedol kontrast bohatej pozemskej prírody so sterilitou vesmírneho priestoru a riešil problém, či Kelvin pri druhej šanci zopakuje tie isté chyby, ktoré Rheyu dohnali k samovražde. Stevena Soderbergha nezaujíma jedno ani druhé. Uňho je všetko skoncentrované na dvoch ľudí, ktorí sa koniec koncov, samozrejme, predsa len milujú. Tým sa ešte väčšmi vzdialil Stanislawovi Lemovi, ktorý raz vyhlásil, že „storočná viera básnikov a zamilovaných v moc lásky je lož. Zbytočná a ani nie smiešna“.
Režisér Steven Soderbergh sa teda síce poslušne pohybuje v hraniciach Hollywoodu, ale nemali by sme prehliadnuť, akým spôsobom. Ten spôsob je totiž načisto európsky. Začína sa to už hereckým prejavom. George Clooney je skrz-naskrz neamerický hrdina, krásny muž, čo sa bezcieľne motká a len dumá nad svojím osudom, nedôveruje svojim citom a svojmu šťastiu. A keď uvidíme Natashu McElhonovú, musí nám byť jasné, prečo doteraz mainstream nevedel, čo si s ňou počať. Je na nej niečo, čo musí podľa hollywoodskych meradiel byť čudné, cudzie, ale práve preto vhodné pre Solaris, čosi, čo akoby nebolo z tohto sveta.
Časom prídeme na to, že kvapky na okne predsa len čosi signalizovali: Soderbergh - ako svoj vlastný kameraman pod pseudonymom Peter Andrews - vášnivo sníma povrchy, okno, sklené plafóny, kovové trblietanie na Clooneyho vankúši. Chodíme tu okolo tajomstiev so smutnými riešeniami: v láske žiadne druhé šance nie sú a tie prvé zmaríme, vždy. Druhé pokusy sú len nutkavé preludy, ktoré ticho plnia vesmír ešte väčším smútkom.
Druhý Solaris si ani tak nezapamätáte podľa toho, čo v ňom bolo, ako skôr podľa toho, čo v ňom nebolo. Nevystupujú v ňom žiadne mimozemské obludy - Soderbergh sa zriekol aj pohľadu na krvou natretú Rheyu, čo prerazí oceľové dvere, dlho sa zdržiava hudobného pozadia a pracuje s tichom. Solaris - pravý opak jeho predchádzajúceho filmu, Dannyho jedenástky - je veľké štylistické cvičenie. Už vieme: Steven Soderbergh vie aj toto. Ale inak sa nedozvieme nič.
