Prišla totiž niekoľko týždňov pred referendami, v ktorých sa budú občania kandidátskych krajín vyjadrovať k vstupu do únie. Chiracove nevľúdne slová len veľmi ťažko presvedčia skupinu nerozhodných občanov, aby sa priklonili k členstvu svojej krajiny v EÚ.
Medzi obyvateľstvom strednej a východnej Európy panuje totiž ešte stále strach z konkurencie, podceňovania zo strany Západu a z nadradenosti veľkých štátov. Po Chiracových výpadoch sa nebudú musieť odporcovia EÚ namáhať s hľadaním dôkazov, že Brusel si chce niekdajšie sovietske satelity podrobovať rovnako, ako to do roku 1989 robila Moskva.
Slová francúzskeho prezidenta sa však môžu v konečnom dôsledku obrátiť aj proti samotnému Francúzsku. Vo väčšine východoeurópskych krajín sa pripravuje privatizácia veľkých podnikov, na ktorej by sa francúzske firmy rady podieľali. Budú sa rozdávať aj objednávky zbrojovkám a Francúzi majú svoje záujmy aj v tejto oblasti.
Zahraničnú politiku východoeurópskych krajín určovala v uplynulých rokoch pomerne intenzívne Európska únia. Krajiny od Tallinnu po Sofiu formulovali svoje tézy často až vtedy, keď sa problém prerokoval a vyriešil v Bruseli. Vstupné rokovania mali skrátka prioritu pred všetkým iným.
Práve túto skutočnosť však pociťovali mnohí kandidáti ako obmedzovanie svojho vlastného „manévrovacieho priestoru“. Tento pocit bol o to intenzívnejší, o čo väčší bol dojem, že niektoré európske krajiny - a predovšetkým Francúzsko - potrebujú úniu len na presadzovanie svojich záujmov.
FAZ 21. 2.
