Od roku 1986, keď vo Francúzsku vyšla Kunderova esej Umenie románu (L‘Art du roman), Milan Kundera odmieta poskytovať rozhovory. Všetci novinári, ktorí sa o to pokúšali, poznajú jeho okrídlené tvrdenie: zaňho hovoria jeho romány. Novinám a časopisom teda nezostáva nič iné, než sa zmieriť s inou formou vyjadrenia, pokiaľ im vôbec nejaké poskytne.

Na žiadosť literárnej revue Le Débat súhlasil, že zostaví svoj osobný slovník. Ďalší slovník pred niekoľkými dňami vyšiel v denníku Le Monde. „Slovník kľúčových slov,“ píše Pierre Lepape, šéf literárnej prílohy denníka Le Monde des Livres (Svet kníh), „je zložený z Kunderových kľúčových slov, ktoré osvetľujú jeho vesmír.“

Nech hovoria knihy

„Milan Kundera pripisuje slovám veľký význam. Na tom nie je nič zvláštne, veď je spisovateľom,“ tvrdí Pierre Lepape. „Spisovateľ je človek, ktorý zo skúsenosti, cez svoje remeslo vie, čo slová hovoria a čo nehovoria. Prax ho naučila, že slovo, položené na miesto iného slova, či to isté slovo premiestnené doprostred vety, vie zradiť myšlienku, ktorú má niesť, rovnako dokonale ako cenzúra, ba dokonalejšie. Cenzúra zanechá biele miesto, ktoré ho usvedčuje, slovo žiadnu stopu nezanechá. Kundera má s touto zradou skúsenosť, o to zákernejšou, že sa jej dopúšťame s čistým svedomím.“

Milan Kundera prišiel do Francúzska v roku 1975, štyridsaťpäťročný. Jeho prvé dve prózy, román Žert a kniha poviedok Směšné lásky, vyšli v šesťdesiatych rokoch v Československu. Vo francúzskom preklade vyšli v prestížnom vydavateľstve Gallimard, kde mu od tých čias vychádzajú všetky knihy. Po okupácii jeho romány a poviedkové knihy zmizli z českých a slovenských kníhkupectiev a knižníc. Kunderu vyhodili z pražského filmového ústavu, kde bol vtedy zamestnaný.

Už za normalizácie napísal knihy Život je jinde a Valčík na rozloučenou, ktoré v Československu nevyšli. V Paríži však vyšiel ich francúzsky preklad. Keď prišiel do Francúzska a začal prednášať na univerzite v Rennes, písanú francúzštinu už v podstate ovládal, ale vyhýbal sa všetkým príležitostiam verejne hovoriť. Novinári zjednodušovali jeho výpovede nielen preto, že hovoril cudzím jazykom. K zjednodušeniam predovšetkým zvádzala politická situácia. Zaujímavé nebolo jeho dielo, jeho osobná koncepcia románu, koncepcia ľudskej existencie, ale jeho štatút svedka: komunistickej diktatúry, Pražskej jari, represií, budúcnosti krajín sovietskeho bloku.

„On však chcel hovoriť o kríze modernity, o úlohe románu, o jeho situácii Európana, o jeho identite a histórii, o jeho spôsobe lásky, smiechu, snov a spomienok, spôsobe života s inými a prijímania smrti. O prežití respektíve zániku indivídua, hlavnom znaku našej doby. No všetci ho chceli len na povrchu spenenej vlny. Alebo chceli niečo dôverné, keďže naša doba nenávidí tajomstvá,“ píše Pierre Lepape. Kundera sa rozhodol mlčať: hovoriť budú jeho knihy.

Preklady sú všetko

Prečo Milan Kundera dáva slovám takú obrovskú váhu? Prečo v autorskej poznámke k českému vydaniu Nesmrteľnosti (Atlantis, 1993) zdôrazňuje, aká mimoriadne dôležitá je pre neho kvalita prekladov, akým víťazstvom bolo, keď mohli od roku 1987 vytlačiť do všetkých kníh vydaných u Gallimarda poznámku, že „francúzsky preklad má rovnakú hodnotu autenticity ako český text“?

Od roku 1986, keď vydal Umenie románu, už píše vo francúzštine. Začína dopracúvať francúzske preklady svojich predchádzajúcich kníh, aby získali „rovnakú autentickú hodnotu ako český text“. Opäť otázka zradných slov: „Keď už prakticky nemám české publikum, všetko pre mňa znamenajú preklady.“

Milan Kundera patrí medzi najslávnejších svetových spisovateľov. Po parížskych, pražských či brnianskych uliciach však chodí prakticky nikým nepoznaný. Anonymitu a ticho okolo svojej osoby sa snaží udržať všade, kam príde. Keď pred dvoma rokmi navštívili manželia Kunderovci v pražskom divadle Kolowrat inscenáciu Beckettovej hry Šťastné dni, takmer nikto netušil, že medzi nimi v hľadisku sedí slávny spisovateľ. K dispozícii je totiž iba málo fotografií z parížskeho vydavateľstva Gallimard. Novinárov či dokumentaristov k sebe nepúšťa.

„V júni 1985 som sa rozhodol: už nikdy interview,“ napísal v eseji Umenie románu. A dôvody? „Po prvé: žurnalista vám dáva otázky, ktoré zaujímajú jeho, a nie vás. Po druhé: vo vašich odpovediach použije iba tie, ktoré sa mu hodia. Po tretie: prerozpráva ich do svojho slovníka, svojho spôsobu myslenia.“

Osobné dejiny

Umenie románu nemá podobu teoretického textu. Je to „spoveď praktika. Každý, kto napíše román, vkladá doň implicitne svoj obraz dejín románu, svoju ideu románu. Chcel som, aby prehovorila práve táto idea románu, ktorá patrí do všetkých mojich románov.“ Takýmto spôsobom je Kundera ochotný hovoriť o sebe ako o spisovateľovi: o svojich osobných dejinách. Jedna z kapitol tejto knihy má titul Šesťdesiattri slov. Čosi ako slovník.

„Autor, ktorý sa pustí do stráženia prekladov svojich románov, beží za nespočetnými slovami ako pastier za stádom divých oviec. Sám sebe je smutnou postavou, iným je na smiech. Myslím, že Pierre Nora, šéfredaktor Le Débat, si bol presne vedomý tej smutnej smiešnosti mojej honelníckej existencie. Raz, so zle skrývaným súcitom, mi povedal: Zabudni už konečne na to svoje trápenie a radšej mi niečo napíš do mojej revue. Prekladatelia musia rozmýšľať nad každým tvojím slovom. Tak im napíš osobný slovník. Slovník tvojich románov. Slovník tvojich kľúčových slov, slov - problémov, slov - lások.“

V rovnakom duchu požiadala Kunderu nedávno redacia Le Monde. Kundera vo Francúzsku nepublikoval od roku 1997 od románu L‘Identité (Totožnosť). Pripomeňme si literárny a spoločenský kontext, v ktorom sa Kunderove terajšie novinové vyslovenie objavuje. Autorov najnovší román L‘Ignorance (Nevedomosť), aj keď je napísaný po francúzsky, vyšiel vlani najskôr v španielčine. Jeho najslávnejší román Neznesiteľná ľahkosť bytia v Čechách nevyšiel nikdy.

O románe a jeho dejinách

„Nechceli sme od neho, aby odpovedal na otázky, ale aby v rovnakom duchu do svojej osobnej encyklopédie dodal niektoré ďalšie heslá,“ tvrdí Le Monde. O románe a jeho dejinách, o modernizme, o ‘veľkej plejáde strednej Európy‘, o realite a jej zdaní, o poézii, lyrizme, o príbuzenstve strednej Európy a Latinskej Ameriky, Salmanovi Rushdiem a dave, o smiechu a zlom vkuse dejín a o veciach, čo vznikajú z písania a objavujú sa spolu s ním. Kundera nezaujal pózu mysliteľa či historika a už vôbec nie proroka. Je spisovateľom, výskumníkom existencie.

„Román neskúma skutočnosť, ale existenciu. Existencia však nie je to, čo sa stalo, existencia je poľom ľudských možností, všetkého, čím sa človek môže stať a všetkého, čoho je schopný.“

Milan Kundera teda návrh Le Monde prijal. Odpovedal textom, rozdeleným do tematických okruhov.

Začiatok Intímneho slovníka patrí Donovi Quijotovi. Cervantes podľa neho dokázal umiestniť postavu rytiera na zem, do sveta prózy. Próza totiž pre Kunderu neznamená len neveršovaný text, ale aj vystihnutie konkrétnej, každodennej, telesnej podoby života. Homér sa nepýta, v akom stave zostali zuby bojovníkov, keď utíchli zbrane. Pre Dona Quijota a Sancha Panzu sú zuby tiež dôležité, hovorí Kundera.

V titulkoch hovorí tiež o „antimodernom modernizme“, o „veľkej plejáde“ stredoeurópskych hudobných skladateľov a literátov, o Kafkovi, „gejzíre zla“, čo vytryskol na Salmana Rushdieho, a tiež o „inom kontinente“, ktorým myslí Južnú Ameriku spojenú s Európou „strieborným mostom“. (mf, puk)

(Podľa denníka Le Monde a MF Dnes)