Kundera cituje Arthura Rimbauda, ktorý napísal: „Treba byť moderný za každú cenu.“ „Asi o šesťdesiat rokov neskôr,“ píše sa v Kunderovom Intímnom slovníku, „si Gombrowicz už nebol istý, či takým naozaj byť treba. Vo Gombrowiczovej Ferdydurke (románe vydanom v Poľsku v roku 1938) ovláda rodinu Mladých dcéra, moderná gymnazistka. Je zbláznená do telefonovania; pohŕda klasickými autormi; v prítomnosti muža, ktorý ju prišiel navštíviť, sa nechce naňho pozrieť, pravou rukou si strká skrutkovač medzi zuby a ľavú mu podáva s absolútnou nenútenosťou.“

Kundera uvažuje nad fenoménom moderny a odvoláva sa práve na poľského spisovateľa a esejistu Witolda Gombrowicza. „Jej matka,“ pokračuje Kundera, „je tiež moderná; je členkou komisie na ochranu novorodencov, bojuje proti trestu smrti a za slobodu mravov. Zjavne a nenútene zamieri k toaletám preto, aby z nich vyšla ešte viac hrdá na to, že do nich nevstúpila. Ako starne, modernosť sa pre ňu stáva nevyhnutnou a jedinou náhradou mladosti. Otec je takisto moderný; na nič nemyslí a robí všetko pre to, aby sa zapáčil svojej dcére.“

Witold Gombrowicz tak podľa Kunderu zachytil vo Ferdydurke kľúčový obrat, ktorý sa udial v 20. storočí: „Až dovtedy bolo ľudstvo rozdelené na tých, čo chceli status quo zachovať, a na tých, ktorí ho chceli zmeniť; zrýchlený pohyb Dejín však mal následky: zatiaľ čo kedysi človek žil v prostredí istej, pravdepodobne nemennej spoločnosti, prišla chvíľa, keď začal vnímať Dejiny pod svojimi nohami ako rozvíjaný koberec: status quo bol v pohybe! Byť v súlade so statusom quo bolo zrazu tým istým, ako byť v súlade s Dejinami, ktoré sa pohybujú! Takto mohol byť človek konformný a zároveň pokrokový, vzbúrený i uvážlivý!“

Camus, ktorého Sartre obvinil zo spiatočníctva, pohotovo odpovedal tým, ktorí postavili svoje kreslo do zmyslu Dejín. „Camus to postrehol správne, avšak jediné, čo si neuvedomil, bola skutočnosť, že to vzácne kreslo malo aj kolieska a že od istého času ho každý začal tlačiť dopredu: moderné gymnazistky, ich matky, otcovia a dokonca všetci odporcovia trestu smrti a členovia komisie na ochranu práv novorodencov a, samozrejme, aj všetci politici, ktorí, tlačiac kreslo pred sebou, obracali svoje usmiate tváre k verejnosti, ktorá takisto usmiata kráčala za nimi, pričom dobre vedeli, že iba ten, čo je moderný rád, je moderný naozaj.“

Záver hesla moderny v Kunderovom Slovníku: „Takže iba istá časť Rimbaudových nasledovníkov pochopila túto neslýchanú vec: jediným modernizmom hodným tohto slova je modernizmus antimoderný.“